Administratívna budova spojov

Návrh E. Kramára so Š. Lukačovičom pochádza zo súťaže s K. Šilingerom. Obidva návrhy sa opierali o výsledky súťaže z roku 1942, ktorej víťazným návrhom bol návrh Jozefa Gočára z Prahy. Položil základy konceptu, na ktorom neskôr staval aj Emil Belluš pri projekte Fakulty architektúry a Martin Kusý s kolektívom pri projekte Strojníckej fakulty. V súvislosti s vypísaním medzinárodnej architektonickej súťaže v roku 1942 na riešenie tzv. vládnej štvrte na Námestí slobody a v nadväznosti na jej výsledky, bola v roku 1946 vypísaná súťaž na budovu pošty. Na základe výsledkov súťaže získali architekti Kramár a Lukačovič objednávku na projekt a v roku 1952 budovu zrealizovali. Pôvodný návrh mal v strednej časti 17 nadzemných podlaží, ale vzhľadom na značne konzervatívne názory na Úrade pamiatkovej starostlivosti, návrh odmietli s odôvodnením, že nebude vidieť Bratislavský hrad. Na rozdiel od návrhu talianskych architektov bratov La Padulovcov však autori znížili počet podlaží severného hospodárskeho krídla, aby nezablokovali priehľady na Malé Karpaty, v zmysle základného urbanisticko-architektonického konceptu, ktorého autorom bol architekt Kramár.

Poštová budova bola prvou stavbou, ktorá nasadila Bratislave nové zväčšené meradlo, no napriek tomu sa autorom podarilo vytvoriť architektúru s mierkou adekvátnou veľkosti námestia. Hmotové členenie je citlivo vyvážené s jasne čitateľnou tektonikou. Obloženie fasády bielymi keramickými obkladmi autori nadviazali na ideu Emila Belluša o „bielej Bratislave“.

Elegantne riešená fasáda sa však v nasledujúcich rokoch po svojej realizácii, keď sa vzorom stala architektúra socialistického realizmu vyznačujúca sa bohatou dekoratívosťou, stala pre vládnuci režim neprijateľným prvkom. Funkcionalizmus ako vtedajší metodický princíp charakterizovala filozofia tvorivej vôle na báze ekonomicko-technickej i technologicko-realizačnej. Poštová budova, najvýraznejší funkcionalistický objekt tej doby, koncipovala sa ako veľký solitér na námestí, upravenom najmä pre vojenské účely. Skokom do novej mierky naznačila nové kompozično-výtvarné tendencie mesta a stala sa dominantou jej časti.

Predstihla dobu, aj keď práve vtedy, keď bola budova dostavaná, začala funkcionalistická architektúra svoje posledné, vrcholné obdobie.

Z roku 1954 sú dokonca zachované návrhy, ktoré predstavovali návrhy na prefasádovanie budovy v duchu vtedajšieho vládneho režimu. Jeden z návrhov navrhoval prefasádovanie budovy k nepoznaniu girlandami a ďalšími ozdobami, rôznymi vežičkami tak, aby sa zapojila do kompozície socialistickej predstavy Bratislavy. Iný návrh zas navrhoval obostavať celú fasádu mohutnou kolonádou, ktorá by prekryla celú neprijateľnú fasádu budovy. Žiadny z týchto návrhov sa nerealizoval a budova si zachovala svoju pôvodnú tvár.

Po prvý raz sa autori pri návrhu budovy vážne zaoberali typizáciou a rozmerovou unifikáciou. Navrhli pozdĺžny modul 12x600 mm, teda 7 200 mm. Zavedenie modulu, modulovej koordinácie a rozmerovej unifikácie, bolo predpokladom pre využitie priemyselných metód stavania a zároveň umožnilo variabilitu náročných prevádzkových vzťahov s výrazným ekonomickým prínosom hlavne v znížení výmery komunikačných a neprevádzkových plôch.

Objekt má oceľovú nosnú konštrukciu, ktorú navrhli vo Vítkoviciach. Vzhľadom na veľkú rozťažnosť a celkovú pružnosť nosnej konštrukcie bola veľkým problémom dilatácia, ktorá je v každom treťom poli, ale samozrejme nie je viditeľná. Zaujímavosťou riešenia je, že výplň oceľovej konštrukcie a zároveň jej ochrana proti požiaru je zo špeciálnych tvaroviek, navrhnutých pre tento objekt a vyrobených v pezinskej tehelni. Funkčná a prevádzková jednota a správna typologická väzba je vyjadrená po stránke formy jednoduchými architektonickými výrazovými prostriedkami, s dôrazom na ekonomickú stránku riešenia. Okrem celkového objemového riešenia a kompozície objektu je zaujímavý monumentálny vstupný portál z Námestia slobody, s červeným kamenným riolitovým schodiskom, rečníckym pultom, vlajkoslávou a pod.

Najmä po remeselnej a technologickej stránke je vynikajúco urobený vonkajší obklad budovy z mrazuvzdorných keramických obkladačiek Alit. V záujme dosiahnutia architektonického akcentu hmôt a materiálov sú spodné podlažia zasunuté a obložené doskami z Mrákotinskej leštenej žuly. Plasticitu inak doskového objektu tvoria hlboko zasunuté okná, kde nosná konštrukcia vytvára primárny tieniaci efekt na južnej fasáde a bráni nadmerným tepelným ziskom.

Zasklená stena zo Štefanovičovej ulice je z prvkov Thermolux, kde medzi dve sklá je vložená sklená rohož, čím sú minimalizované tepelné straty veľkou zasklenou plochou.

Zaujímavým detailom nielen objektu pošty, ale všetkých realizácií autorskej dvojice Kramár – Lukačovič, sú ploché strechy. Veľmi zraniteľnú časť dnešných stavieb zvládli bez najmenších problémov, hoci súčasné fyzikálno-technické a iné odborné poznatky neboli v tých časoch vôbec známe. Použité turniketové dvere vo vstupoch zabraňujú komínovému ťahu v objekte a umožňujú neustále otváranie bez nepriaznivých vplyvov. Pre vertikálnu komunikáciu medzi poschodiami v objekte je vo vysokých budovách takmer nenahraditeľný paternosterový výťah, ako vhodný doplnok k tradičným rýchlovýťahom a nákladným výťahom.

Efektné, trvanlivé a kvalitné sú detaily niektorých zámočníckych prác z antikorózneho materiálu a pod. Pri objekte Administratívnej budovy spojov sa ukázal hlavný predpoklad úspešného diela od prepracovanosti a doriešenia základnej koncepcie až po dokonalý architektonický detail, umocnený voľbou kvalitného materiálu.

Budova spojov bola neobyčajnou stavbou a má preto aj svoje osobité dejiny. Stavali ju, ako aj mnohé ďalšie budovy, v období nadšenia, zápalu a hrdosti, v období povojnovej obnovy. Stretla sa s nepochopením vtedajšej vládnej granitúry, no dokázala sa vysporiadať aj s touto prekážkou a stále dokumentuje a potvrdzuje kvality staviteľov povojnového obdobia u nás. Je technickou pamiatkou.

Dnes v tejto budove sídli Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky.

• Šlachta, Š.: Profesor Eugen Kramár, Projekt 33, 1991, č.4, s. 34 – 37
• Dulla, M.: Dejiny architektúry 20. storočia. Bratislava, STU 2002.
• Dulla, M.,Moravčíková, H.: Architektúra Slovenska v 20.st, SLOVART, BA 2002
• Šlachta, Š.: Poštový palác v Bratislave, ASB roč.XIV., 2007, č. 6, s. 96 – 97