Socialistický realizmus (architektúra)

Nový hospodársko-politický systém zapriahol cieľavedome architektúru do svojich služieb, do programových zámerov výstavby a pre tieto svoje úlohy si politicky vždy sformuloval vlastné smernice i podmienky v architektúre i umení. Architektúra tohto obdobia odzrkadľovala nielen spôsob života, jeho technickú a kultúrnu úroveň, ale najmä jeho spoločensko-ekonomický stav, a tak sa stáva najspoľahlivejším dejinným záznamom o vyspelosti života obdobia socialistického realizmu.

Ideológia obdobia označovala funkcionalizmus za prežitú, pochybenú a bezideovú cestu architektúry, pripisujúc ju za typickú pre kapitalistické zriadenie. Požiadavkami dialektického materializmu nanucovali zásady tvorby pre nový sloh, ku ktorému sa malo dospieť práve metódou socialistického realizmu. Táto nová estetika a teória proklamovala architektúru za také umenie, kde umelec musí viesť politický a ideový zápas v záujme diktatúry proletariátu. Teda v záujme triednom musí robiť všeobecné uzávery a prijateľnú ideovú stavbu.

Teoretikovia stalinského socialistického realizmu proklamovali, že socialistická architektúra má byť účastnou na spoločenskom súžití nielen účelovo, ale aj výtvarne. Hlásali, že musí pracujúceho človeka presviedčať, že je to umenie najdemokratickejšie, ktoré musí byť obsahom socialistické a formou národné. V samotných tvorivých zásadách, ktorými sa cieľavedome riadi socialistická umelecká tvorba, je vyjadrená potreba rozvíjať národné formy. Má byť, ako to výzva redakčnej rady časopisu Architektúra formulovala, umenie také, "aby podľa vzoru veľkého príkladu architektúry sovietskej svojou umeleckosťou, vysokým umeleckým majstrovstvom, za použitia najvyspelejšej techniky obohatila našu krásnu vlasť novými krásnymi stavbami, ktoré by nielen slúžili všetkým potrebám spoločnosti, ale práve tak svojou krásou vzbudzovali u všetkých pracujúcich nadšenie a pocity hrdosti nad dosiahnutými úspechmi pri budovaní socializmu v našej vlasti, aby vyjadrovali skvelé myšlienky socialistického humanizmu a vlastenectva, aby celému svetu ukazovali veľkoleposť mierového budovania"^{[chýba zdroj]}. Takto boli položené hlavné smerné postuláty pre tvorbu formy. Boli účelovo verbalisticky prešpekulované na cestu vysoko vytýčenej ideovosti umenia na dvoch postamentoch. Jedným z nich bola jednoznačná nevyhnutnosť poslušne rešpektovať sovietske skúsenosti a druhým postamentom bolo, že zdroj krásy treba hľadať v tradícií, v národnej kultúre, v ľudovej tvorivosti.

Po sociálnej linke sa začala venovať politická starostlivosť najmä o obyčajného človeka, hľadaním spôsobov rovnomerného rozdelenia spoločenského bohatstva. To si vynútilo požiadavky po čo najväčšom spriemyselnení. To si zas pýtalo štandardizovanie cez normalizáciu a maximálnu typizáciu. Na faktoroch totalitou vnútených začalo sa blúdenie. Protipólovosť veľkej vôle za umeleckým prejavom, za abstraktnou vyjadrujúcou krásou na jednej strane, a technická pravda progresívnych výrobných metód na strane druhej, sa dostávali do kolízie. Politicky nasmerovaný systém socialistického realizmu za hľadaním nového slohu života, nových foriem tak ako bol interpretovaný, bol výbojom krátko časovým. Do predpísanej schémy nebolo veľa záujmu. Práve preto to bola príležitosť pre čulo mysliacich architektov, ktorí z pózy neskúsených samozvaných interpretátorov vymýšľali teórie odtrhnuto od pokroku techniky, vedy i stavu života. Utápali sa v neschodných formuláciách, aby smernice slovesného umenia aplikovali celkom mechanicky do propagácie socializmu cez architektúru. Architektom v tvorbe už zdatným sa toto všetko ťažko vstrebávalo. Socialistický realizmus nebol cestou priameho vývoja architektúry v našich podmienkach, bol schémou vychádzajúcou so spoločenského systému, ktorý tu v období socializmu vládol. Rovnomerné rozdelenie spoločenského bohatstva malo za následok neúmerné zásahy do urbanizácie krajiny v dôsledku nastolenia takéhoto stavu. Asi najvýstižnejšia forma stavieb socialistického realizmu je cez vyjadrenie monumentalizmu týchto stavieb, ich reprezentatívny charakter a jasný symbol moci rozrastajúcej sa svetovej veľmoci, ktorou v tej dobe Sovietsky zväz bol.

Socialistický realizmus bol regionálnym slohom v bipolárnom rozdelení vtedajšieho sveta. Bol to svojbytný sloh, reflektujúci situáciu svojej doby, predovšetkým v spoločensko-politickej a medzinárodnej scéne.

• Socialistický realizmus

• Československý socialistický realismus 1948 - 1958
• Kramár E.: Umenie života : Vydavateľstvo SAS, Bratislava 1994, str. 62 – 67.