Carcharhinus longimanus

Tento žralok bol prvýkrát opísaný v rokoch 1822–1825 francúzskym prírodovedcom René Primevèrom Lessonom, ktorý sa spoločne s moreplavcom Louisom Isidorom Duperreym plavil na korvete Coquille. Lesson opísal dva exempláre tohto druhu získané v súostroví Tuamotu vo Francúzskej Polynézii. Žraloka nazval Squalus maou po polynézskom výraze pre žraloka. Lessonov opis a pomenovanie však boli zabudnuté.[4]

Ďalšie vedecké pomenovanie tohto druhu Longimanus squalus pochádza z roku 1861 a zaviedol ho kubánsky zoológ Felipe Poey.[4] Prívlastok longimanus odkazuje na nápadnú veľkosť prsnej plutvy a latinsky znamená „dlhoruký“.[5]

Carcharhinus longimanus sa spravidla vyskytuje v hlbokých, otvorených vodách s teplotou vyššou ako 18 °C.[6] Preferuje vody s teplotou medzi 20–28 °C a má tendenciu sa sťahovať z oblastí, kde teplota mora klesne nižšie.[7] Skôr bol tento druh žraloka hojne rozšírený, napriek tomu štúdia IUCN z roku 2010 naznačuje, že početnosť drasticky poklesla. Podľa analýzy údajov z amerických štatistík z rokov 1992–2000 (zahrňujúcich severozápadný a stredný Atlantik) poklesol výskyt v danom období o 70 percent.[1]

Bežne sa s týmito žralokmi možno stretnúť medzi 45° severnej šírky a 43° južnej šírky.[4][6] V roku 2004 bol objavený mŕtvy jedinec na západnom pobreží Švédska, teda za severnou hranicou oblasti svojho výskytu.[8]

Carcharhinus longimanus trávi väčšinu času v horných vrstvách oceánu do hĺbky maximálne 150 metrov[6] a dáva prednosť otvorenému moru. Podľa štatistických údajov rastie počet týchto žralokov so vzdialenosťou od pobrežia.[5] Občas sa vyskytnú aj pri pobreží na plytčinách s hĺbkou okolo 40 metrov, a to hlavne v blízkosti oceánskych ostrovov ako je Havaj alebo v oblastiach, kde je kontinentálny šelf úzky a hlboký oceán nie je ďaleko. Carcharhinus longimanus je samotársky, hoci bol pozorovaný aj v húfoch, pokiaľ bol poblíž bohatší zdroj potravy.[7] Oproti väčšine druhov žralokov nemá pevný denný cyklus, je aktívny cez deň aj v noci.[5] Pláva pomaly, s prsnými plutvami široko roztiahnutými. Môžu ho doprevádzať druhy Naucrates ductor, Coryphaena hippurus či niektoré ďalšie symbiotické druhy z čeľade Echeneidae.[5]

Nákres žraloka dlhoplutvého

Najvýraznejším rozlišovacím znakom tohto druhu žraloka sú jeho dlhé, nápadne zaoblené krídelnaté prsné a chrbtové plutvy, výrazne väčšie ako u ostatných druhov žralokov. Tlama je zaoblená a oči guľaté s ochrannou blanou.[5]

Carcharhinus longimanus má typické, aj keď trochu sploštené, telo žralokov z čeľade Carcharhinidae. Jeho koža je bronzová, hnedá alebo modrasto sivá (farba sa líši podľa regiónu) a biela na bruchu (môže mať aj žltý nádych). Maximálna veľkosť je 4 metre, hoci zvyčajne nepresahuje 3 metre. Ako maximálna hmotnosť je hlásených 170 kg. Samice sú obvykle väčšie ako samce, dosahujú v priemere 1,9 metra, samce 1,8 metra.[5][7] Väčšina plutiev má biele špičky (mladým exemplárom a niektorým dospelým môžu chýbať). V iných prípadoch môžu mať mladé jedince tieto škvrny čierne.[5]

V dolnej čeľusti má tento druh tenké zúbkované zuby, ktoré sú relatívne malé a trojuholníkovité. Na každej strane čeľuste ich je medzi 13–15. Zuby v hornej čeľusti sú tiež trojuholníkovité, ale oveľa väčšie a širšie. Na každej strane čeľusti ich je 14–15.[5]

Hlavnou potravou Carcharhinus longimanus sú pelagické druhy hlavonožcov a kostnaté ryby.[5] Neobmedzuje sa však len na nich a požiera aj druhy z čeľade Polynemidae, raje, morské korytnačky, vtáky, ulitníky, kôrovce aj mršiny. Z kostnatých rýb sú jeho potravou hlavne delfíny, plachetníky, plachetníkovité, tuniaky, makrely a i..

Loví tak, že napadá húfy rýb alebo prepláva húfmi mladých tuniakov s otvorenými ústami. Pri spoločnom kŕmení s inými druhmi žralokov sa stáva agresívnym.[7] Spisovateľ Peter Benchley, autor románu Čeľuste, podľa ktorého bol natočený známy rovnomenný film, pozoroval tento druh žraloka, ako pláva v blízkosti delfína guľatohlavého a požiera jeho exkrementy.[9]

Carcharhinus longimanus v Červenom mori, sprevádzaný skupinou druhu Naucrates

Carcharhinus longimanus pláva väčšinou osamelo a pomali a inklinuje k pobytu v hornej časti vodného stĺpca, kde križuje obrovské rozlohy oceánov a hľadá potravu.[5] Do 16. storočia[10] nazývali námorníci tento druh žralokov morskými psami[11][7] z toho dôvodz, že žraloky Carcharhinus longimanus opatrne, ale vytrvale sledovali zaoceánske lode v očakávaní potravy. Ak boli odohnané, vzdialili sa do bezpečnej vzdialenosti, ale rýchlo sa vrátili späť, ak niečo zaujalo ich pozornosť. Carcharhinus longimanus nie je rýchly plavec, je ale schopný prekvapujúceho zrýchlenia napríklad vo chvíľach, kedy bojuje s inými druhmi žralokov o potravu. Často sa o ňu preťahuje so žralokmi hodvábnymi.[7]

Do húfov s ostatnými žralokmi rovnakého druhu sa zhlukuje v prípadoch, kedy sa v dosahu objaví väčší zdroj potravy. Niekedy potom môže nastať alimentárna frenézia, „krvilačné šialenstvo“. Carcharhinus longimanus je oportunný dravec, ktorý radšej okamžite zaútočí aj cez možné ohrozenie, než aby si počkal na budúcu ľahšiu korisť.[7]

Nezdá sa, že by sa prejavy žralokov Carcharhinus longimanus líšili podľa pohlavia či veľkosti. Samce aj samice prenasledujú húfy tuniakov či skupiny veľrýb (hlavne delfínov a guľohlavcov) a útočia na korisť. Ich po tisícročia navyknuté trasy slúžili rybárskym lodiam ako vodidlo k húfom rýb. Pri love veľrýb v teplých vodách je tento druh žraloka zodpovedný za väčšinu škôd na plávajúcich ulovených veľrybách.[7]

V severozápadnom Atlantiku a juhozápadnom Indickom oceáne bolo preukázané párenie na začiatku leta, ale v Tichom oceáne boli videné samice s embryami celoročne, čo naznačuje dobu párenia dlhšiu.[7] Carcharhinus longimanus je živorodý; embrya sa vyvíjajú v maternici a sú kŕmené z placentárneho vaku. Gravidita trvá jeden rok. Veľkosť vrhu kolíše od jedného do 15 mláďat dlhých cca 0,6 metra.[1] Pohlavnú dospelosť dosahujú samce pri veľkosti 1,75 metra, samice pri veľkosti 2 metre.[1]

Carcharhinus longimanus s malou skupinou druhu Naucrates

Z hľadiska rybolovu je Carcharhinus longimanus komerčne významný druh pre plutvy, mäso a olej. Mäso možno konzumovať čerstvé, údené, sušené a solené a v kožiarskom priemysle sa spracováva aj koža.[7] Carcharhinus longimanus sa loví celosvetovo,[1] mnohokrát však skôr ako trofej a vedľajší úlovok na návnadu, určenú pre iné druhy rýb.[7]

Známy oceánograf a bádateľ Jacques-Yves Cousteau opísal tento druh ako „najnebezpečnejší ze všetkých žralokov“.[12] Napriek väčšej známosti žraloka modrého a ďalších žralokov žijúcich bližšie pri pobreží je Carcharhinus longimanus zodpovedný za viac smrteľných útokov na ľudí ako všetky ostatné druhy dohromady, a to v dôsledku predácie preživších z vrakov alebo havarovaných lietadiel.[13][14] Tieto nezdokumentované prípady však nie sú zahrnuté do oficiálnych štatistík útokov na ľudí v 20. a 21. storočí, preto Carcharhinus longimanus nefiguruje na prvom mieste vedených štatistík.[15][16]

Z najväčších incidentov možno menovať potopenie amerického krížnika USS Indianapolis za druhej svetovej vojny 30. júla 1945. Vtedy zomrelo 600–800 ľudí, nemalá časť po útokoch druhu Carcharhinus longimanus.[17] Ďalší z veľkých vojnových katastrof bolo potopenie parníka Nova Scotia nemeckou ponorkou blízko Natalu. Z približne 1000 cestujúcich na palube prežilo len 192 ľudí. Veľa úmrtí sa pripisuje žralokom Carcharhinus longimanus[13]

Carcharhinus longimanus predstavuje oveľa väčšie nebezpečenstvo pre človeka na otvorenom mori ako pre kúpajúcich sa pri pobreží či športových potápačov. napriek tomu došlo v decembri 2010 k piatim útokom žralokov (najmenej v jednom prípade mal útočiť práve Carcharhinus longimanus) na štyroch plavcov pri egyptských brehoch v letovisku Šarm aš-Šajch. Jeden z útokov bol fatálny, zomrela pri ňom nemecká turistka.[18] V tejto lokalite klesá korálový útes prudko do hĺbky už blízko pri brehu, čo zvyšuje pravdepodobnosť výskytu žraloka Carcharhinus longimanus.

Hoci Carcharhinus longimanus je oportunistický a agresívny druh a môže na človeka cielene zaútočiť ako na korisť,[14] potápači sa s ním niekedy odvážia plávať. Doporučujú sa všeobecné zásady bezpečnosti; neharpúnovať v jeho prítomnosti ryby, a pokiaľ sa žralok priblíži príliš blízko alebo začne byť zvedavý, radšej okamžite opustiť vodu.[19]

Ešte v roku 1969 bolo o druhu Carcharhinus longimanus napísané: „Je neobyčajne hojný, možno najhojnejšie zviera väčšie ako 45 kg na tvári Zeme.“[20] Podľa populačnej štúdie z roku 2003 poklesol jeho výskyt v severozápadnom a západnom Atlantiku medzi rokmi 1992–2000 o 70 %.[1] Ďalšia štúdia, zameraná na Mexický záliv, porovnávala údaje z polovice 50. rokov a konca 90. rokov 20. storočia. Podľa nej poklesol výskyt tohto druhu žraloka v porovnávanom období dokonca o 99,3 %.[21] (Zmeny v metóde zberu dát aj v oblasti komerčného rybolovu však zhoršili porovnateľnosť dát.[22]) V dôsledku toho bol Carcharhinus longimanus na Červenom zozname IUCN presunutý do zraniteľných globálne a silno ohrozených v severozápadnom Atlantiku.[1]

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Žralok dlouhoploutvý na českej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Carcharhinus longimanus
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Carcharhinus longimanus