Židovské múzeum v Berlíne

Pri svojom návrhu Liebeskind vychádzal z úcty k židovskému národu. Uvedomoval si dôležité fakty o ich histórií i silných tradíciách a podľa nich aj postupoval pri tvorbe. Zdôraznil životnú ideu a životný údel židovského národa.

Architektúra budovy v sebe zhmotňuje veľkú filozofiu a symboliku. Pre každého návštevníka by mala byť emocionálnym činiteľom a otvoriť jeho vnímanie, prebudiť v človeku otázky ako uvedomenie si ľudskej podstaty, hodnotu ľudského života, ľudskej obete a silu úderu holokaustu nielen na židov, ale na všetky národy.

Budova ma ostré uhly, línie a nečakane mení svoj smer. Budova je obložená lesklým plechom, napriek tomu je nenápadná, zakrývajú ju stromy. Rozvrhnutie okenných otvorov sa riadi operou Moses und Aron nemeckého hudobného skladateľa židovského pôvodu Arnolda Schoenberga, ktorý ju už nestihol dokončiť, kvôli násilnej deportácii do koncentračného tábora.

Okná sú neorganizované, ľubovoľne veľké, ľubovoľne pretínajúce sa. Sú to akési rezy, rany alebo jazvy, ktoré ostali po činoch ľudí v druhej svetovej vojne na dušiach mnohých ďalších.

Interiér stavby má vyvolávať pocit prázdnoty a rozdvojenosti, beznádejnej viery trýznených židov. V parteri budovy je niekoľko sybmolicky abstraktných prvokov, ako sú napr. koľajnice symbolizujúce deportáciu. Vizuálne interiér pôsobí veľmi silným dojmom a svojim charakterom sa blíži az k sakrálnemu typu stavby.

Svetlo z exteriéru prúdi dnu úzkymi oknami a svetlíkmi, ktoré pretínajú celé podlažia. Svetlo sa na nepravideľných stenách láme a vytvára zaujímavé svetelné efekty. Dlho po dokončení stavby bola budova prázdna, aj kvôli oknám, ktoré znemožňovali vystavovať konvenčné expozície. Napriek tomu boli holé priestory prístupné návštevníkom. Vyše 4000 exponátov bolo do múzea nainštalovaných až v priebehu roka 2000. Mnoho návštevníkov, ktorí mali možnosť navštíviť prázdne múzeum, tak i múzeum s expozíciou často tvrdí, že dojem z prázdneho múzea bol omnoho silnejší.

Múzeum je prístupné iba cez podzemnú chodbu, ktorá ho spája s barokovou stavbou z roku 1735. Po vstupe do novostavby sa návštevník stretáva s troma cestami – osami: osou kontinutity, osou exilu a osou holokaustu. Pri prehliadke priestorov sa nikdy nedajú vidieť všetky tri osi naraz, vždy len dve z nich.

• Os kontinutity: Je priamou a najdlhšou osou, na ktorej sa nachádza stála expozícia múzea. Celá táto os má nebadaný sklon, ktorý však cítiť pri chôdzi – kráča sa po nej ťažko.

• Os exilu: Os exilu vedie do tzv. „Záhrady exilu“ nachádzajúcej sa vnútri múzea. Nachádza sa nižšie ako okolité priestory a betónové múry, ktoré ju obkolesujú zabraňujú pohľadu na okolie. Nachádza sa v nej 49 betónových stĺpov vysokých 6 metrov. Stĺpy symbolizujú rok založenia štátu Izrael (1948). Posledný, 49. stĺp, symbolizuje Berlín. Z vrcholov kvádrov vyrastajú olivové stromčeky, ako symbol mieru. Návštevník má možnosť získať dojmy z exilu – najprv je to pocit odcudzenia a neistoty vznikajúci šikmým povrchom celej záhrady.

• Os holokaustu: Os končí veľkými čiernymi dverami, za ktorými sa nachádza tma. Návštevník vstupuje do veže holokaustu. Je tam ticho, chlad a tma. Svetlo do vnútra preniká jedinou štrbinou na strope veže. Vyvoláva pocity neistoty, nemožnosti pochopiť celok a mnohých deprimuje.

Na niekoľkých miestach múzea sa nachádzajú priestory zvané „voids“ (slovensky „prázdnota“), ktoré sú úplne prázdne, nie sú prístupné a je možné do nich nahliadnuť skrz rôzne okná nachádzajúce s v múzeu. Majú pripomínať prázdnotu, ktorú v Nemecku zanechal holokaust. Liebeskind o nich hovorí: „Prázdne betónové bloky ktoré sú ako prázdne duše.“

Záhrada exilu.

Jedinou výnimkou je tzv. „memory void“ („prázdnota pamäti“), v ktorej sa nachádza inštalácia Schalechet („opadané lístie“), ktorej autorom je umelec Menashe Kadishman. Ide o zhruba 10 000 tvárí vyrobených zo železa a ocele, ktoré majú pripomínať zavraždených židov. Návštevník sa môže rozhodnúť do miestnosti vstúpiť a šľapať po tvárach, čím vznikajú hlasné zvuky, keď sa kov otiera o kov. Podľa zámeru umelca sa tak zavraždeným vracia ich hlas.