Štefan Lux

Prvé strety s umením zažíva v Rakúsku, vo Viedni, kde mu je umožnené stvárniť niekoľko hereckých postáv a pod svojim pseudonymom Peter Sturmbusch vydať aj prvú zbierku básní Meine Lieder (1911). Umelecké snaženia sú však prerušené zúriacou prvou svetovou vojnou, kam musí mladý Lux narukovať. Na fronte utrpí mnohé zranenia, medzi inými kritické postrelenie hrudníka, ktoré nakoniec prežije. Po návrate z vojny sa mladý umelec sťahuje do Berlína, kde stvárňuje ďalšie divadelné postavy, režíruje svoj prvý film Gerechtigkeit[1](1920), vydáva svoju druhú zbierku básní Liebeslieder (1921) a v neposlednom rade sa žení.

Po nástupe Hitlera k moci sa Lux prvýkrát stretáva s nacistickou antisemitistickou neznášalivosťou v roku 1933, kedy mu hitlerovskí fanatici vnikajú do bytu a rozbíjajú všetok nábytok. Lux sa rozhodne utiecť so ženou a malým synom Albertom do Prahy. Tu zakladá miestne divadlo, celkovo sa mu však nedarí a rodina žije v stiesnených pomeroch. V tomto období rozvíja najmä svoju publicistickú kariéru a ako dopisovateľ rozhlasu a mnohých periodík sa svojimi politicými článkami snaží vyzvať na boj proti antisemitizmu, a upozorniť na všeobecnú pasivitu voči nacistickému Nemecku. Ako aktívny publicista získava novinársky preukaz a je českými médiami vyslaný na blížiace sa zasadnutie Spoločnosti národov do Ženevy.

Novinár Štefan Lux prichádza do Ženevy so silným presvedčením poukázať pred Spoločnosťou národov na agresivitu nacistického Nemecka a vyzvať k zásadným krokom, nie ale rovno takým radikálnym činom ako je samovražda. Po pobyte v Ženeve a uvedomení si vedomú pasivitu mocností. U Luxa sa ale kryštalizuje myšlienka protestnej samovraždy. Ako sám píše v liste svojmu priateľovi Arturovi Hellerovi: Prišiel som do Ženevy, aby som podnikol nejakú konkrétnu akciu, od ktorej som si sľuboval oslabenie Tretej ríše. Moja akcia stroskotala predovšetkým pre tú príšerne impotentnú, opatrnícku a apatickú atmosféru tu v Ženeve... A tak som sa rozhodol inak. Na najbližšej plenárnej schôdzi Spoločnosti národov chcem vyvolať veľký rozruch tým, že sa na schôdzi zastrelím. Potrebné zosilňujúce okolnosti, listy význačným osobnostiam, sú pripravené. Azda sa mi podarí týmto trochu náhlym činom vyvolať šok v tejto strašidelnej spoločnosti. Jeho samovražda je výsledkom presvedčenia, nie skratového neuvedomelého konania, čo je podložené obavami v ďalších statiach spomenutej korešpondencie: Neviem, či ma v poslednej chvíli neopustí odvaha, pretože sa bojím, celkom biedne sa bojím smrti. A bojím sa o svoju ženu a chlapca... Moja žena, s ktorou žijem 14 rokov v najharmonickejšej zhode, je úplne nepripravená. V nasledujúcich riadkoch taktiež Lux prosí priateľa, aby sa po jeho smrti ujal jeho ženy a syna. Vo svojich posledných vetách zdôvodňuje rozhodnutie o samovražde slovami: Mimoriadne nebezpečenstvo dáva právo na mimoriadne opatrenia... Chcem vrúcne veriť, že sa stane div a že smrť sotva známeho malého spisovateľa, neznámeho vojaka života, rozšíri trochu jasna a pravdy.

V piatok, 3. júla 1936, prišiel Lux s ostatnými svetovými novinármi na plenárne zasadnutie Spoločnosti národov. Ku svojmu činu sa odhodláva pri reči španielskeho delegáta. V tomto momente Lux vyskočí na tribúnu, pred seba si položí svoju aktovku s napísanými listami, na predsedajúceho belgického ministerprezidenta Van Zeelanda zakričí slová "C'est le dernier coup" ("Toto je posledný úder") a na znepokojenie pléna si strieľa revolverom do hrude.[2] V sále sa rozpúta krik a panika, zasadanie je zrušené a okolo Luxa sa zbiehajú spriatelení novinári. V agónií ležiaci pod tribúnou ešte naposledy hovorí so svojími známymi a po prevoze do nemocnice po pár hodinách zomiera. Po pitve sa v jeho hrudníku našli dve guľky, jedna však ako pozostatok zo zranenia z vojny. Jeho pomník sa nachádza na cintoríne na ženevskom predmestí s úctivým nápisom „Martyr d' Israel – il s'est immole pour protester contre l'intolerance des hommes“ (Mučeník Izraela – obetoval sa na protest proti ľudskej neznášanlivosti).

Minulý týždeň v piatok, v okamihu, keď na schôdzi Spoločnosti národov predkladá sa reč španielskeho delegáta, vyskočil pod tribúnou istý neznámy človek, vykríkol čosi nezrozumiteľné na predsedajúceho belgického ministerprezidenta Van Zeelanda a strelil sa z revolveru do pľúc. Novinár Štefan Lux – ako sa pozdejšie zistila totožnosť samovraha – nebol ihneď mŕtvy, ťažko zranený ležal pod tribúnou a v smrteľnej agónií vybavoval jedno-druhé so svojimi známymi, ktorí ho mohli obklopiť, lebo zasadanie bolo prirodzene ihneď zrušené. Onedlho však ťažkému zraneniu, ktoré si spôsobil výstrelom z revolveru do pŕs, podľahol. Pred smrťou napísal niekoľko dopisov, mimo iné anglickému kráľovi, ministrovi zahraničia Edenovi a niekoľkým veľkým anglickým časopisom. Obsah týchto listov nie je ešte známy: ba hovorí sa, že niektoré listy (menovite list anglickému kráľovi) sa stratili. ... Štefan Lux bol v piatok pochovaný. A nad čerstvým jeho hrobom treba azda povedať, že ak nevznikne vo svete mohutné hnutie, znamenajúce hrádzu pikľom barbarstva a vojenských podpaľačov, ak svet bude musieť mať spoľahnutie len na takú Spoločnosť národov, aká je dnes, stane sa ona dostaveníčkom samovrahov z celého sveta; ľudí, ktorí vášnivo chcú pokoj, slobodu a pokojné súžitie národov, ale stratili vieru v Spoločnosť národov, ako v zábezpeku týchto svojich ideálov. A budú chodiť umierať k tejto svojej sklamanej nádeji a k sklamanej nádeji ľudstva.[3]

Dnes se stala v Ženevě tragická příhoda... asi uprostřed dopoledního jednání třeskl výstřel z revolveru v rohu velikého sálu, necelých pět metrů od předsednické tribuny... Byl to Čechoslovák Štěpán Lux, příslušný do Malacek... I po svém činu dal najevo, že mu šlo o symbolické gesto proti nynějšímu režimu v Německu...

Štefan Lux, čo dá sa k jeho činu povedať? Bol zbytočný, no azda predsa hrdinský. Pred jeho rakvou sľubujeme, že sa nikdy nevzdáme ľudskej solidarity, pre ktorú svoj život obetoval, a že tvárou v tvár zločinu mlčať nikdy nebudeme...

Ľudia dostatočne smelí v boji za spravodlivosť by sa nemali zabíjať, ale zostať na svojich pozíciách.

Raz príde deň, keď bude Štefanovi Luxovi v Nemecku postavený pamätník. [4]