Štefan Šlachta

V rokoch 1953 – 1956 absolvoval strednú školu v Ružomberku, po jej skončení začal študovať na Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave, ktorú ukončil diplomovou prácou u profesora Karfíka. S titulom Ing. arch. teda skončil štúdium roku 1962. Na tejto škole potom pôsobil ako odborný asistent profesora Karfíka až do roku 1975, kedy sa jeho novým pôsobiskom stal Štátny ústav pre projektovanie dopravných stavieb v Bratislave, kde zastával funkciu hlavného architekta do roku 1987. Medzitým, v roku 1979 získal titul PhD. na Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave.

Okrem profesora Karfíka spolupracoval aj s architektom Lackom a Bellušom, čoraz viac sa začal zaoberať ako historiografickou, tak aj publicistickou oblasťou. Aj preto sa roku 1987 stal preňho dobrým pôsobiskom Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti. Tu v archívoch začal objavovať osobnosti a diela medzivojnovej a modernej architektúry.

V roku 1990 začal pracovať opäť na škole, jeho pôsobiskom sa stala Vysoká škola výtvarných umení (ďalej VŠVU) v Bratislave a roku 1990 sa Štefan Šlachta stal spoluzakladateľom a zároveň prezidentom Spolku architektov Slovenska (ďalej len SAS). Vo funkcii prezidenta SAS pôsobil počas niekoľkých období, medzitým bol viceprezidentom SAS pre bratislavský región. Bez jeho iniciatívy by nevznikla ani Slovenská komora architektov, ktorá sa od Spolku architektov odčlenila v roku 1992. V rokoch 1991 až 1993 zastával funkciu prorektora pre rozvoj a vedu na VŠVU. Po inaugurácii na profesora na VŠVU bol v rokoch 1994 – 2000 rektorom VŠVU v Bratislave.[2]

V rokoch 1998 – 2002, čiže jedno volebné obdobie, pôsobil ako poslanec Národnej rady SR. Od roku 2002 sa znovu stal prezidentom SAS. Od apríla 2006 bol hlavným architektom Hlavného mesta SR Bratislavy. Stal sa ním z pozície člena výberovej komisie, ktorá mala od 10. augusta 2005 vybrať vhodného človeka do tejto funkcie. Nakoniec ho začiatkom roka 2006 oslovil sám primátor. Mal malé kompetencie, plnil skôr koordinačnú a poradnú funkciu, bol priamym podriadeným primátora.

Za jeho mimoriadne zásluhy o pozdvihnutie slovenskej architektúry v oblasti výskumu, dokumentačných a biografických prác a za jeho významnú pedagogickú činnosť obdržal za rok 2004 od prezídia SAS Cenu Emila Belluša.

Dvanásť rokov teda pracoval ako praktický architekt, predtým trinásť rokov ako pedagóg na vysokej škole a posledné desiatky rokov sa predovšetkým venoval histórii slovenskej architektúry 20. storočia. Počas svojej pedagogickej činnosti viedol mnoho študentov, ktorým sa bezprostredne venoval a priviedol ich ako k profesionálnemu životu, tak aj časť z nich k teoretickej aktivite. Podľa jeho slov skúmanie architektonickej minulosti sa mu často zdalo príťažlivejšie ako navrhovanie architektúry súčasnosti, hľadanie pravdy v architektonickom diele je asi tá najdôležitejšia povinnosť kritikov a historikov architektúry. Architektúra by mala byť uvedomelá, múdra služba verejnosti, a nie egoistickým záujmom jednotlivcov, či dokonca jednotlivca. „Architekt by nemal byť tým, kto je za peniaze ochotný urobiť čokoľvek.“

Zúčastnil sa približne tridsiatich architektonických a urbanistických súťaží, bol spoluautorom projektu mostu Lafranconi (spolu s T. Šefčíkom a M. Mušákom), publikoval vyše 600 článkov, recenzií stavieb a profilov domácich a zahraničných architektov, prednášal na mnohých európskych školách a univerzitách (Dortmund, Karlsruhe, Mníchov, Oslo, Kodaň, Paríž a iné).

Patril k autorom prispievajúcim do rozličných domácich, ale aj zahraničných odborných časopisov a práve aj vďaka jeho príspevkom boli verejnosti predstavení naši architekti a ich diela v stovkách odborných a vedeckých článkoch, jeho zásluhy pre spoznanie našej modernej a súčasnej architektúry, teda architektúry 20. a 21. storočia sú naozaj obdivuhodné. Bol kmeňovým autorom časopisu Projekt, slovenská architektonická revue po vzniku SAS inicioval vznik spolkových novín - mesačníka Fórum architektúry, ktorý v tlačenej podobe vychádzal do roka 2014. Šlachta bol tiež iniciátorom a organizátorom veľkého množstva odborných konferencií, výstav, diskusií a iných architektonických podujatí, Bol autorom alebo spoluautorom výstavných katalógov, zborníkov, publikácií k jubileám významných architektov.

Je autorom knihy „Sprievodca po architektúre Bratislavy 1918 – 1950“ (s I. Dorotjakovou) a tiež publikácií „Neznámi známi“ a „Návraty odídených“, vydavateľstvo SAS, 2004, 2005.

• Šlachta, Š.: Neznámi známi. Bratislava, SAS 2004. s. 007-008, 234-236
• Dulla, M.- Moravčíková, H.: Kto je kto v architektúre na Slovensku. Bratislava, SAS 1995. s. 154

• Štefan Šlachta – Dobré bývanie je tam, kde sa človek dobre cíti
• Článok o prof. Štefanovi Šlachtovi na Archinete