Obdobie Heian

Obdobie Heian (iné názvy: obdobie heian, heianské obdobie, éra Heian, heian, Heian; jap. 平安時代 – Heian-džidai) je historické obdobie Japonska, ktoré je vymedzené rokmi 794 až 1185 po Kr. Predchádzalo mu obdobie Nara (710 až 794 po Kr.) a nasledovalo po ňom obdobie Kamakura. Obdobie Heian je nazvané po hlavnom meste, ktorým sa v roku 794 po Kr. stalo Heian-kjó (dnešné Kjóto). V priebehu obdobia Heian začal postupne upadať kultúrny vplyv Číny na podobu japonskej kultúry, aj napriek tomu, že ešte v roku 838 bolo k čínskemu cisárskemu dvoru vyslané japonské diplomatické posolstvo.[1] Príčinou poklesu čínskeho kultúrneho a politického vplyvu bol postupný nárast japonského národného povedomia, kultúrneho patriotizmu a postupné 'pojapončenie' inštitúcií prevzatých z Číny odohrávajúce sa v tomto období. Po roku 894 už japonskí cisári nevyslali žiadne ďalšie diplomatické posolstvo a vzájomné diplomatické, ale aj obchodné vzťahy Číny a Japonska sa obmedzili na minimum. V oficiálnom zdôvodnení japonského cisárskeho dvora sa hovorí o úpadku "úpadku čínskej civilizácie"[1]

Samuraji z klanu Satsuma počas obdobia Bošinskej vojny.
Dejiny Japonska

Politické dejiny

V tomto období začala vo väčšej miere prechádzať voľná pôda zo štátneho vlastníctva do súkromného vlastníctva provinčných veľmožov, či chrámových inštitúcií. Za účelom získania rôznych daňových a správnych výhod sa v priebehu 8. storočia začali roztrieštené súkromné roľnícke hospodárstva zlučovať do väčších celkov pod patronátom mocných regionálnych rodov. Takto vzniknuté veľko-hospodárstva sa nazývali šóen a na ich čele mohol stáť aj vplyvný dvorný aristokrat, ale vo väčšine prípadov však príslušníci z radov provinčnej šlachty.[2] Došlo teda k decentralizácií štátnej moci a mnohé pôvodne výberové štátne inštitúcie získali podobu ustálenej rodovej funkcie, ktorá sa dedila z otca na syna.

Jedným z týchto rodov bol rod Fudžiwara, ktorý v 9. storočí získal premyslenou politikou systematických sobášov svojich dcér s mužskými členmi cisárskeho rodu a zhromažďovaním obrovského pozemkového vlastníctva takmer úplnú kontrolu nad cisárstvom. Hlava rodu Jošifusa dosadil v roku 858 n. l. na trón svojho vnuka Seiwa. Pretože nový cisár mal iba sedem rokov, nechal sa Jošifusa menovať cisárskym regentom (seššó). Fujuwara no Motocune sa stal regentom podobným spôsobom. Vytvoril dokonca novú správnu funkciu regent kampaku, v dobe keď sa stal regentom už dospelého cisára Kókó, ktorý nastúpil na trón v roku 884 po Kr. Spod vplyvu rodu Fudžiwarov sa cisársky dvor vymanil až v roku 1072, keď s rodom Fudživarov nespriaznený cisár Gosandžó abdikoval v prospech svojho syna Širakawu. Cisár Gosadžó chcel zo zákulisia riadiť vládu svojho syna, ale pol roka po svojej abdikácii zomrel. Základy nového systému tak plne rozvinul až jeho syn Širakawa. Ako tridsaťštyriročný v roku 1086 abdikoval v prospech svojho syna Horikawu a odišiel do kláštora, odkiaľ však naďalej z ústrania ovplyvňoval vládu svojho syna. Táto forma nepriamej vlády sa nazývala insei a pokračovala zhruba ďalšie storočie aj napriek tomu, že rod Fudžiwara i naďalej súperil s cisárskym rodom o vládnúcu moc.

Tento zápas o vplyv a podobu vlády insei nakoniec viedol k vážnemu oslabeniu moci cisárskeho dvora a k moci sa postupne dostali silné vojenské klany sídliace v provinciách, ktoré mali k dispozícii vlastné ozbrojené družiny. V čase nepokojov, keď cisársky dvor negarantoval právo a poriadok v krajine, poskytoval systém súkromných feudálnych domén šóen obyvateľstvu krajiny potrebnú ochranu pred lúpežníctom a v pobrežných oblastiach krajiny aj pred pirátmi z oblastí Vnútorného mora. Jeden takýto klan, rod Minamoto sídliaci vo východnej časti Japonska, sa od roku 1031 dostal do nepretržitého konfliktu s rodom Taira. Rody Minamotov a Taira sa následne snažili celý zvyšok 11. a prvú polovicu 12. storočia získať priazeň cisárskeho dvora a mocného rodu Fudžiwarov.

Maľba z 12. storočia znázorňujúca bitku pri Dannoury, ktorá sa odohrala 25. marca 1185.

V roku 1156 po smrti cisára Gotoby si nárokovali cisársky trón jeho dvaja synovia. Jedného zo synov podporoval rod Minamoto a druhého rod Taira. Nepriateľstvo medzi rodom Taira a Minamoto prebiehalo už dlhšie obdobie a spor Gotobových synov o nástupníctvo iba ešte viac vyhrotil vzájomnú rivalitu. Rod Taira v priebehu bojov (Nepokoje éry Hógen, Nepokoje éry Heidži) získal vedúce postavenie, keď sa mu podarilo poraziť vojská rodu Minamotovcov. Príslušníci rodu Minamotovcov boli zavraždený a najmladší členovia rodu Minamoto, ktorý boli ušetrený, utiekli do vyhnanstva. Hlava víťazného rodu Taira no Kijomori vydal svoju dcéru za cisára a v roku 1180 dokonca dosadil na trón svojho vnuka Antoku. Kijomoriho despotický spôsob vlády, porušovanie starých zvykových obyčajov postupne oslabilo spojenectvo a puto vernosti s ostatnými vojenskými rodmi, dvornou šľachtou a budhistickými náboženskými skupinami. Dosadenie cisára Antoku proti zvykom tradičného práva a úvahy o premiestnený hlavného mesta do bezvýznamnej rybárskej osady Fukuhara, ktorá bola rodovým sídlom Tairovcov, avšak bez ohľadu na mienku dvora, šľachty a obyvateľstva krajiny onedlho viedlo k veľkému povstaniu proti Kijomorimu. Do jeho čela sa postavil Minamoto no Jorimoto, člen rodu Minamoto, ktorý po násilnom vyvraždení členov svojej rodiny žil vo vyhnanstve na polostrove Izu. Spolu so svojim bratom Jošicunom dobyl Heian-kjó, vyhnal klan Tairov a definitívne ich porazil v roku 1185 v bitke pri Dannoury. Touto bitkou skončilo obdobie Heian.

Kultúra
Maľba na hodvábe zobrazujúca Bódhisattvu Fugen Enmei dokladajúca pretrvávajúci kultúrny vplyv budhizmu na japonskú spoločnosť, neskoré obdobie Heian.

Z dobových diel je cítiť atmosféru rozkladu a nadchádzajúcej katastrofy, [3], preto sa dvorská kultúra zamerala na vnímanie krás každodenna a prírody. Prchavá prírodná krása reprezentovaná rozkvitnutými sakurami počas jari, odrazom slnečných lúčov od jarného snehu, alebo osamelým spevom vtáka v lese sa stala častým námetom poézie a výtvarného umenia obdobia Heian V hlavnom meste dvorania vďaka príjmom z vidieckych statkov žili v neustálom prepychu. Dvorná šľachta sa oddelila od obyčajného ľudu vycibrenou etiketou a zložitými rituálmi správania a obliekania. Kľúčom k úspechu v dvornej politike pre obidve pohlavia bol krásny rukopis, elegantný odev a schopnosť skladať básne či hudbu. Praktické schopnosti, ako je napríklad bojová zručnosť, neprinášali veľkú prestíž. Umenie a literatúra - písaná spočiatku v čínštine, neskôr v japončine prekvitali. Dôležitú úlohu hrali krásno a dojem.[3] Vzniká zenové umenie čajového obradu a aranžovanie kvetín (ikebana), na jar sa začína oslavovať sviatok Hanami - pozorovanie kvetov sakury. Japonská spoločnosť sa sústredila na rozvoj domácich prvkov a tradícií aj keď prevzaté prvky úplne neopustila.

Zavedenie foneticky písaného písma, hiragany a katakany, ktoré sa vyvinulo z prevzatého čínskeho písma. Toto zjednodušenie viedlo k rozvoju literatúry. Vznikla Zbierka starých a nových básní (Kokinšú), písali aj dvorné dámy, z nich najznámejšia je Murasaki Šikibu, autorka diela Príbeh princa Gendžiho (Gendži Monogatari). Ďalšími dielami sú Dôverné zošity pani Sei Šónagon (Sei Šónagon no makura no sóši). Ku koncu obdobia Heian sa objavil ďalší literárny žáner a to romanticky ladené príbehy z obdobia vplyvu Fudžiwarov na cisársky dvor. Obdobie medzi rokmi 889 až 1092 n.l. popisuje Rozprávanie o skvelých časoch (Eiga monogatari) a obdobie medzi rokmi 850 až 1025 dielo Veľké zrkadlo (Ókagami).

V období Heian pokračoval rozkvet budhizmu v Japonsku, pričom sa budhizmus miešal s pôvodnými japonskými náboženskými predstavami a vyvinul sa tu podobne ako v iných ázijských krajinách, kde sa rozšíril, do špecifickej podoby. Budhizmus v období Heian bol charakterizovaný dominantným vplyvom dvoch budhistických náboženských smerov - sekty Tendai a viac mysticky a ezotericky zameranej sekty Šingon. Hnutie Tendai získalo výraznú priazeň cisárskej rodiny a väčšiny dvoranov. Hnutie Šingon predovšetkým stúpencov z radov šľachty v provinciách. Väčšina obyvateľstva krajiny, však zostala k obom hnutiam vlažná, pretože Tendai svojimi komplikovanými náboženskými rituálmi a dôrazom na písomnú a ústnu vzdelanosť a Šingon svojim mysticizmom a ezoterikou znemožňovali obyčajnému človeku úplne prijať a pochopiť ich zmysel. Hnutie Tendai založil mních Saicho, ktorý sa počas pobytu v Číne zoznámil s tamojším vývojom budhizmu, inšpiroval sa predovšetkým Tiantai budhizmom. Roku 805 sa vrátil do Japonska a začal šíriť svoje myšlienky. Saichovo učenie síce vychádzalo z učenia Tiantai budhizmu, ale Tendai bol poznamenaný aj vplyvmi, ktoré naňho mal zen budhizmus,esoterická škola Mikkjó (密教) a vinajanové zásady. Tendai je známe predovšetkým tým, že úlohu ústredného náboženského textu predstavuje Lotusová sútra.[4]

Školu Šingon založil mních Kúkai po návrate z Číny, kde študoval tamojšie mystické a ezoterické náuky budhizmu. Ústrednou postavou školy Šingon je buddha Vairóčana, ktorý teší podobnej úcte ako Lotusová sútra v hnutí Tendai.[4]

Cisári obdobia Heian[5]

Referencie
  1. Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), Dějiny Japonska , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia Dějiny států, str. 30
  2. Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), Dějiny Japonska , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia Dějiny států, str. 31
  3. Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), Dějiny Japonska , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia Dějiny států, str. 35
  4. http://www.buddhanet.net/nippon/nippon_partI.html
  5. Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), Dějiny Japonska , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia Dějiny států

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Období Heian na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.