Zeuxis z Hérakleie

Zeuxis (starogr. Ζεῦξις), grécky maliar z prelomu 5. a 4. storočia pred Kr., bol jedným z najslávnejších umelcov staroveku.[1][2]

Maľba francúzskeho maliara Victora Motteza (1809–1897), Zeuxis si vyberá svoje modely

Maliar Zeuxis pochádzal z juhoitalskej Hérakleie. Približne v 30. či 20. rokoch 5. storočia pred Kr. prišiel do Atén, kde sa venoval rôznym objednávkam. Platón vo svojom Protagorovi opisuje Zeuxida ako mladíka, ktorý nedávno prišiel do Atén,[3] a nie len, že si podľa neho lepšie viedol ako Apollodoros, ale ho aj veľkoryso označuje za umelca, ktorý „olúpil svojich učiteľov o ich umenie, ktoré si potom privlastnil.“[4] Podľa Plutarcha na otázku, že prečo maľuje tak pomaly odpovedal: „Súhlasím s vami, že maľujem dlhú dobu, veď tiež maľujem na dlhú dobu“, Plutarchos ďalej píše, že práve tak zotrvávajú priateľské vzťahy, ak ich príjmeš až po dlhej skúške.[5]

Nezachovala sa žiadna zo Zeuxidových malieb. Zo starovekých spisov je ale známy rozsiahly zoznam jeho diel, zahrňujúci i celkovo neobvyklé témy. Jeho obrazy bývali vraj i veľmi jednoduché kompozície, zobrazujúce nezriedka iba jednu postavu (i monochromatické[1]).[4] Prevzal Apollodorovu metódu tieňovania, ktorú vylepšil zvýraznením osvetlených miest, čím podtrhol trojrozmerný dojem, ktorý jeho obrazy vyvolávali. Okrem toho sa sústreďoval na silne emotívne témy, akými boli napr. plačúci Menelaos a divý Boreas. Jeho najslávnejším dielom však bola nahá Helena, ktorú namaľoval pre Krotón. Bola to zidealizovaná postava, ktorá bola zmesou rozličných ženských modelov.[4]

Zeuxis mal počas svojej tvorby v Aténach rivala Parrhasia, slávneho maliara, ktorý prišiel z Efezu. Obaja patrili k metoikom tvoriacim hlavne v dobe peloponézskej vojny. Ich rivalita, ktorá sa stala vďačným námetom mnohých historiek, sa sústreďovala na súťaž o väčšiu mieru realizmu.[4] Zeuxidove maľby boli vraj natoľko realistické, že sa k nim zlietali vtáci, aby si pochutnali na hrozne.[1]

Zeuxis bol nezriedka aj kritizovaný, napríklad za to, že vraj maľoval svojim postavám príliš veľké prsty a hlavy. Na druhej strane sa nepochybne zaslúžil o väčšiu prestíž maliarskeho stavu. Tú dosiahol výzdobou paláca macedónskeho kráľa Archelaa (v rokoch cca 413 - 399 pred Kr.) v Pelle. Po tejto zákazke veľmi zbohatol. „Svoje bohatstvo,“ ako hovorí Plínius Starší, „vystavoval v Olympii na obdiv zlatom vyšitým vlastným menom, ktorým zdobil svoje kockované rúcha. Nakoniec sa celkom vzdal ďalšieho predaja svojich diel, o ktorých vyhlasoval, že sú príliš vzácne na to, než aby mohli byť primerane odmenené,“[6] tému, ktorú neskôr rozvinul vo vlastnom epigrame (na náhrobku).[4]

Snahy o rekonštrukciu jeho nástených malieb na základe vzorov z vázového maliarstva tej doby neuspeli. V tom období totiž nástenná a dosková maľba dosiahla taký rozkvet, že odčerpávala talenty vázového maliarstva, ktoré sa tak vrátilo k rýdzo dekortívnemu remeslu.[4][7]