Zdochlinár (rod vtákov)

Zdochlinár (lat. Neophron) je rod z čeľade jastrabovité. Jeho pravdepodobne jediným druhom je zdochlinár biely alebo sup biely[2] (Neophron percnopterus), hoci niektoré – najmä staršie – zdroje do tohto rodu zaraďujú aj druh sup čiapočkatý/zdochlinár čiapočkatý (lat. Necrosyrtes/Neophron monachus, pozri samostatný článok). Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov zdochlinár biely patrí medzi ohrozené druhy, trend celkovej populácie je klesajúci, stavy sa znižujú z rôznych dôvodov v celom areáli rozšírenia, v Indii za poslednú dekádu o 90%, v Európe poklesli za oddobie troch generácií o 50 – 79%, takisto významne poklesli populácie v Južnej, Západnej a Východnej Afrike aj v arabských krajinách.[1]

zdochlinár biely

Dospelý N. p. ginginianus
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
(globálne[1])
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Neophron percnopterus
Linnaeus, 1766
Synonymá
sup biely

Mapa rozšírenia zdochlinára bieleho

██  Hniezdiaci, výskyt v letnom období

██  Hniezdiaci, celoročný výskyt

██  Migrujúci

██  Nehniezdiaci

██  Pravdepodobne vyhynutý

██  Vyhynutý

Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
 Biologický portál

Opis
  • Dĺžka tela: 60 – 70 cm
  • Rozpätie krídel: 150 cm
  • Hmotnosť: 1,6 – 2,5 kg

Zdochlinár biely je statný vták s holou neoperenou tvárou so silným, na konci zahnutým a zahroteným zobákom. Dospelý vták je biely alebo šedý s čiernymi letkami. Samec a samica sú sfarbení podobne, mláďatá sú čierne až hnedé.

Rozšírenie a stanovište

Vyskytuje sa predovšetkým v Severnej Afrike, Južnej Európe a Malej Ázii. Preferuje otvorenú krajinu, holé horské svahy či riečne údolia zovreté skalami v blízkosti ľudských sídiel. Na Slovensku sa nevyskytuje (až na ojedinelý výskyt[3]). Do roku 2000 bol na Slovensku pozorovaný trikrát.[4] V Česku býva zastihnutý úplne zriedkavo.

V Južnej Európe je to prevažne sťahovavý vták, zimujúci v Afrike južne od Sahary.

Správanie

Požiera menšie zdochliny, ale niekedy dá prednosť i ulovenej potrave (hmyz, menšie hlodavce). Patrí k niekoľkým známym druhom živočíchov, ktorí pri získavaní potravy využívajú nástroje – konkrétne bolo zaznamenané rozbíjanie pštrosích vajec kameňom, púšťaných zo zobáka.[5]

Hniezdia na skalách a väčšinou v kolóniách. Páry žijú v dlhodobom zväzku a na hniezdenie používajú rovnaké miesto niekoľko rokov. Na tomto mieste potom hromadia zvyšky potravy, kosti, kožušiny, vetvy alebo kusy vlny. Počas marca samica znáša spravidla 2 vajcia. Doba sedenia je 42 dní. Pohlavnú dospelosť dosahujú mláďatá vo veku 5 rokov.

Význam

Zdochlinár biely bol v starovekom Egypte vysoko uctievaný a predstavoval bohyňu Nechbet, ochrankyňu faraónov a sestru bohyne Isis. Spoločne s kobrou aspis bol zvieracím ochrancom a symbolom faraónovej moci. Jeho spodobnenie bolo súčasťou pokrývky hlavy egyptských kráľovien, napr. Kleopatry VII. Preto býva označovaný aj ako Faraónova sliepka.

Poddruhy
  • Neophron percnopterus percnopterus – široko rozšírený
  • Neophron percnopterus ginginianus – najmenší poddruh, výskyt najmä na Indickom polostrove
  • Neophron percnopterus majorensis – najväčší poddruh, výskyt na Kanárskych ostrovoch

Galéria
  • Rozšírenie poddruhov zdochlinára bieleho
  • Dospelý jedinec
  • Za letu
  • Vajce
  • Mláďa
  • Mladý vták

Referencie
  1. IUCN Red list 2019.3. Prístup 2. marca 2020
  2. KOVALIK, Peter, et al. Slovenské mená vtákov sveta [online]. Bratislava : SOS/BirdLife Slovensko, 2010 (2016), rev. 2016-10-23, [cit. 2016-12-12]. Dostupné online.
  3. Sup biely (Zdochlinár biely, Neophron percnopterus) [online]. Organizácia Ochrana dravcov na Slovensku, [cit. 2011-10-19]. Dostupné online.
  4. DANKO, Štefan; DAROLOVÁ, Alžbeta; KRIŠTÍN, Anton, et al. Rozšírenie vtákov na Slovensku. Bratislava : Veda, 2002. Autor druhu Štefan Danko. ISBN 80-224-0714-3. Kapitola Zdochlinár biely / Sup biely, s. 174 - 175.
  5. VAN LAWICK-GOODALL, J.. Use of tools by the Egyptian Vulture Neophron percnopterus. Nature, roč. 212, čís. 5069, s. 1468 – 1469.

Iné projekty

Externé odkazy

Zdroj
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.