Wolfhart Pannenberg

Narodil sa ako syn colníka. Rodina sa často sťahovala, čo bolo podmienené hlavne otcovým zamestnaním. V roku 1942 sa presťahovala do Berlína. Hoci bol pokrstený ako dieťa, nedostal kresťanskú výchovu, pretože jeho rodičia sa natoľko odcudzili cirkevnému prostrediu, že nakoniec z cirkvi vystúpili. Pannenberg vo svojich biografických poznámkach spomína, že jeho otec sa občas obával, že syn kvôli svojej láske k hudbe zanedbá školu a ostatné dôležité záležitosti.

V roku 1944 sa vo svojich 16 rokoch stal vojakom, v roku 1945 bol krátko britským vojnovým zajatcom. I keď vyrastal v nekresťanskom prostredí, začal v roku 1947 študovať filozofiu a teológiu. Podnetom k tomuto rozhodnutie bolo jeho kritické vyrovnávanie sa s dielom Friedricha Nietzscheho. Obraz kresťanstva, ako ho podával Nietzsche, totiž nezodpovedal Pannenbergovým skúsenostiam.

Pannenberg študoval v Berlíne, Göttingene, Bazileji a Heidelbergu. V Bazileji bol žiakom Karla Bartha. Svoju doktorantúru napísal v Heidelbergu u profesora Edmunda Schlinka na tému „Náuka o predestinácii u Duns Scota“. Táto práca bola odovzdaná v roku 1953 a zverejnená o rok neskôr. Jeho habilitačná práca z roku 1955 pojednáva o vzťahu analógie a zjavenia, predovšetkým o pojme „analógia“ v náuke o poznaní Boha. Toto jeho dielo bolo však prvýkrát zverejnené – po miernych úpravách – až v roku 2007.

V rokoch 1958 až 1961 pôsobil ako profesor systematickej teológie na Cirkevnej vysokej škole vo Wuppertali, v rokoch 1961 až 1967 na Teologickej fakulte Univerzity v Mainzi a od roku 1967 až do svojej emeritácie v roku 1994 na Evanjelickej teologickej fakulte Mníchovskej univerzity. Založil Inštitút fundamentálnej teológie a ekumény, ktorý mal podporovať dialóg s rímskokatolíckou teológiou a ktorý aj skutočne získal uznanie najvyprofilovanejšieho zástupcu luteránsko-katolíckeho dialógu. Pannenberg bol okrem toho v rokoch 1975 až 1990 aj delegátom evanjelickej cirkvi v Nemecku v Ekumenickej rade cirkví (konkrétne v sekcii: Faith and Order Commission). Jeho teológia mala v medzinárodnom meradle veľký vplyv a patrí k najznámejším evanjelickým teológom súčasnosti.

Základy Pannenbergovej línie sú obsiahnuté v jeho programovom hesle z roku 1961: „Zjavenie ako dejiny“, v ktorom sa vlastne explicitne odkláňa od tzv. teológie Božieho Slova, ktorú presadzovali hlavne Barth a Bultmann. Na základe exegetických výskumov Rolfa Rendtorffa a Ulricha Wilckensa rozvinul myšlienku, že Zjavenie v zmysle Božieho sebazjavenia sa „nedeje“ priamo prostredníctvom jednotlivých udalostí Zjavenia, ale skôr prostredníctvom Božieho konania ako takého (ako celku) v dejinách (celku dejín). Božie sebazjavenie tak môže byť plne pochopené až na ich konci – v eschatologickej budúcnosti. Samozrejme, Kristovo konanie, Kristov pozemský život, predovšetkým jeho zmŕtvychvstanie, je zrozumiteľné práve ako anticipácia (predznamenanie, prolepsia) tejto eschatologickej budúcnosti. Z tohto dôvodu sa mu teda právom v kresťanskej teológii prisudzuje exkluzívny význam. Prostredníctvom tejto myšlienky tak Pannenberg otvára kresťanskú vieru všeobecnej ľudskej skúsenosti a racionálnej, interdisciplinárnej diskusii. Zjavenie by nemalo byť zdôvodňované prostredníctvom nejakej cirkevnej autority, ale skôr by sa malo osvedčovať (osvedčiť) na fóre autonómneho a historického rozumu. Idea takejto intenzívnej diskusie kresťanstva s filozofiou, ale aj s humanitnými a prírodnými vedami, patrí k hlavným tézam teologickej práce Wolfharta Pannenberga.

Pannenberg vo svojich ďalších teologických spisoch naďalej rozvíja myšlienku Zjavenia ako dejín. Osobitný význam majú jeho práce o teórii vedeckej teológie. V tejto problematike zastáva názor, že pri teologických výpovediach (až po výpoveď o Božej existencii) ide o hypotézy, ktoré sa musia osvedčiť až skúsenosťou. Toto osvedčovanie sa však môže diať len nepriamo, konečná, definitívna verifikácia je možná až na druhom svete (túto myšlienku prevzal od Johna Dicka). Z tohto dôvodu tiež nesmie (systematická) teológia formálne predpokladať pravdu kresťanských vieroučných výpovedí na základe toho, že sa udialo Zjavenie. O to viac je jej úlohou túto pravdu obsahovo zdôvodniť.

V roku 1977 sa stal riadnym členom filozoficko-historickej skupiny Bavorskej akadémie vied. Udržuje kontakty s rôznymi vedeckými inštitúciami v USA, Veľkej Británii a Taliansku (filozofia), ako aj s Univerzitou Comillas Madrid. Do 1. apríla 1998 bol Pannenberg (evanjelickým) vedeckým vedúcim ekumenickej evanjelickej a katolíckej pracovnej skupiny.

• 1987: Bundesverdienstkreuz 1. Klasse (Spolkový kríž za zásluhy 1. triedy), (v roku 1997 ho vrátil)
• 1993: Bayerischer Verdienstorden (Bavorský kríž za zásluhy)
• 1995: Bayerischer Maximiliansorden für Wissenschaft und Kunst (Bavorský Miximiliánov rád za vedu a umenie)

V roku 1997 vrátil Pannenberg ako protest svoj Spolkový kríž za zásluhy 1. triedy potom, čo toto isté vyznamenanie dostala aj diakonka, pedagogička a hlavná bojovníčka za práva žien a lesieb v cirkvi Herta Leistner. Podľa Pannenberga je jej vyznamenanie v rozpore s v ústave v článku 6 (1) zakotveným právom na ochranu manželstva a rodiny. Z tohto dôvodu je angažovanie sa za homosexualitu v rozpore s teologickou náukou. Pannenberg svoj postoj k tejto problematike vyjadril v roku 1994 vo svojom spise: „Maßstäbe zur kirchlichen Urteilsbildung über Homosexualität (Kritériá cirkevného postoja ku homosexualite)“. Konštatuje, že biblické svedectvá jednoznačne ostro odmietajú homosexuálne správanie, keďže zjavne vyjadruje akýsi odklon od Boha. Je úlohou cirkvi, ktorá musí byť na jednej strane tolerantná a plná porozumenia, pozvať týchto ľudí k obráteniu. Ak by však cirkev uznala homosexuálny spôsob života, nestála by už viac na pôde Písma.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Wolfhart Pannenberg na nemeckej Wikipédii.