Vznik Byzantskej ríše

Toto je článok o vývoji Byzantskej ríše do roku 395.

Symbolický začiatok Východorímskej/Byzantskej ríše je sporný, pretože už napríklad cisár Dioklecián (284-305) (pozri pod Staroveký Rím) rozdelil svoju ríšu de-facto na štyri časti spravované dvoma augustmi (jeden v Itálii, druhý v Grécku) podporovanými dvoma caesarmi a sám sídlil na východe v Nikomédii (dnešnom Izmite), hoci Rím oficiálne zostal hlavným mestom. Celkovo sa však uvádzajú roky medzi vládou Konštantína Veľkého (305 - 337) a 7. stor. , najčastejšie snáď rok 395. „Východzím“ územím ríše bolo približne dnešné Grécko, Turecko, Egypt, Izrael, Palestína, Sýria a južný Krym (od 9. stor. nazývaný thema Cherson).

Diokleciánske rozdelenie v podstate pokračovalo až do roku 324, kedy ríšu opäť zjednotil cisár Konštantín Veľký. Konštantín sa navyše rozhodol, že si nájde nové faktické hlavné mesto a tak do roku 330 z bezvýznamnej gréckej osady Byzántion (lat. Byzantium) urobil výstavné mesto a druhé hlavné mestom popri Ríme, teda de facto hlavné mestom východnej časti Rímskej ríše. Konštantín síce mesto premenoval na „Nový Rím“, ale ľudia ho nazývali jednoducho „Konštantínovo mesto“ (Konštantínopol, gr. Konstantinoúpolis, slov. Carihrad, dnes Istanbul). Konštantín bol tiež prvým kresťanským cisárom, pretože kresťanstvo začal podporovať štát.

Po Konštantínovej smrti sa Rímska ríša znova rozdelila medzi jeho troch synov (Východ; Afrika a Itália a Ilýria; Západ). Po konfliktoch sa napokon jeden z nich, Konstantius, stal pánom celej Rímskej ríše (350-361). Roku 364 bol povolaný na trón Valentinianus (364-375), ktorý si hneď zvolil za spoluvládcu Valensa (364-378) vládnuceho a bojujúceho na východe. Nástupcom Valentiniána na západe sa stal Gratianus (375-383). Cisár Valens na východe zatiaľ bojoval s Peržanmi a GótmI. a neprozreteľne roku 376 Vizigótom dovolil usadiť sa na území ríše, za čo sa mu „odvďačili“ pustošením. Roku 378 zomrel v bitke pri Adrianopole v boji s Vizigótmi. Aj tento rok sa často považuje za rok vzniku Byzantskej ríše. Vizigóti sa nato rozptýlili po celom Balkánskom polostrove. Ostrogóti sa zas usadili v Panónii (dnešné západné Maďarsko).

Gratianus vymenoval za nového spoluvládcu na východe cisára Theodosia (379-395). Tento začal hromadne usadzovať Gótov ako spojencov Ríma v hraničných oblastiach ríše, čo postupne viedlo ku germanizácii rímskeho vojska i vedúcich osobností ríše. Roku 380 povýšil kresťanstvo z Ríma - čiže ortodoxné (pravoverné) kresťanstvo na rozdiel od arianského kresťanstva - za povinné náboženstvo všetkých občanov a prvýkrát zákonom definoval pojem katolícky. Nasledovalo krvavé prenasledovanie iných vyznaní a náboženská občianska vojna na východe. „Pohanské“ grécke Olympijské hry sa naposledy konali roku 393, delfská veštiareň bola zničená. Druhý ekumenický koncil roku 381 povýšil Carihrad pod názvom „Nový Rím“ na hlavný partriarchát Východu (pred Alexandriou, Antochiou a Jeruzalemom). Theodosius sa na päť mesiacov opäť stal jediným vládcom celej Rímskej ríše (394 - 395). Krátko pred svojou smrťou v januári roku 395 Theodosius Rímsku ríšu definitívne rozdelil ríšu medzi svojich synov Arcadia na východe so sídlom v Carihrade a Honoria na západe so sídlom v Ravenne. Aj keď oficiálne došlo len k administratívnemu rozdeleniu, tak ako to urobil už Dioklecián, a ešte dlho ostali mnohé spoločné prvky medzi oboma územiami (napr. spoločný vrchný veliteľ rímskeho vojska; právny pojem rímska ríša existoval naďalej; roku 438 vyšiel spoločný zákonník -Codex Theodosianus), v skutočnosti sa obe časti začali vyvíjať odlišne. Preto spravidla od roku 395 hovoríme na východe o Východorímskej ríši alebo Byzantskej ríši.