Vražda Ľudmily Cervanovej

Od 15. júla do 28. septembra bolo vypočutých 315 svedkov, z toho 11 ľudí podrobne opísalo odchod Cervanovej z Internátu Ľudovíta Štúra v Mlynskej Doline na zastávku MHD.[1] Ešte predtým sa Cervanová zúčastnila diskotéky vo vysokoškolskom klube UNIC, na ktorej hrala kapela Elán.

Arabská stopa je označenie pre jednu z vyšetrovaných verzii, ktorá z účasti na tejto vražde podozrieva občanov arabských štátov, pričom zahrnutý je aj Irán, ktorý však nie je arabskou krajinou.

K počiatočnému záujmu vyšetrovateľov o túto stopu prispelo hlavne svedectvo Jozefa Baču z 23. augusta 1976, ktorý aj s manželkou približne v čase odchodu Cervanovej z internátu videli v blízkosti autobusovej zastávky automobil Volkswagen Chrobák, ktorého posádka mala tmavú pokožku. Do tohto auta podľa ich slov nastúpilo mladé dievča, ktorej opis sa údajne zhodoval s Cervanovou.[2][3]

Ako motívom pre vraždu Ľ. Cervanovej bolo podľa jednej z teórii počítajúcich s tzv. Arabskou stopou to, že v minulosti mal pôsobiť Ľudovít Cervan v niektorej z týchto krajín ako vojenský atašé (čo sa však ukázalo ako nepravdivá informácia), pričom sa údajne stal svedkom krádeže a po jeho svedectve odťali páchateľom ruky, prípadná vražda jeho dcéry mala byť pomstou.[4] Kvôli tejto teórii vyšetrovatelia preverili veľké množstvo cudzincov, ktorí sa v tom čase zdržiavali v Bratislave, najmä v blízkosti internátov. U nikoho z nich sa však možné zapojenie do zločinu nepreukázalo. Navyše po bližšom preskúmaní sa zistilo, že svedectvo manželov Bačovcov sa časovo nezhoduje s presnejšie zisteným časom odchodu Ľ. Cervanovej z internátov, ku ktorému podľa ostatných svedectiev došlo neskôr ako k udalosti, ktorú uvádzali spomínaní manželia. [5] Jeden z mužov arabského pôvodu, Hassan Awni, ktorý bol videný v priestoroch internátu v čase odchodu Cervanovej a súčasne bol agentom Štátnej bezpečnosti však poskytol svedectvo, ktoré bolo neskôr použité po zadržaní ďalšieho podozrivého Jána Hrma.

Z viacerých preverovaných osôb sa hlavne na základe výpovede svedkov Hassana Awniho a Ladislava Karabinoša stal na istý čas hlavným podozrivým študent Fakulty telesnej výchovy a športu Ján Hrmo, ktorý bol zadržaný 21. septembra 1976. Karabinoš sa podľa svojej výpovede v inkriminovanom čase na autobusovej zastávke pri internáte priplietol do cesty autu, v ktorom sa mala nachádzať aj Ľudmila Cervanová. Z auta vystúpil muž a chcel ho vyfackať. Tohto muža Karabinoš identifikoval ako J. Hrma. Spolu s ním boli zatknutí aj jeho priatelia Viliam Cintula a Peter Kovačič. Po preukázaní jednoznačného alibi Hrma (v čase skutku bol v Piešťanoch) boli všetci traja koncom marca 1977 prepustení. Hoci vyšetrovanie následne pokračovalo, nebolo veľmi efektívne a dlhší čas sa nedarilo vo veci zistiť bližšie informácie vedúce k odhaleniu páchateľov zločinu.[5] Neskôr sa však neukázalo svedectvo Karabinoša ako úplne nepravdivé, pretože ďalšie objasňovanie doviedlo vyšetrovateľov k záveru, že k nemu popisovanému incidentu predsa len došlo, avšak osobu J. Hrma si pomýlil s neskôr obžalovaným Milošom Kocúrom, ktorý sa na Hrma v tom čase vizuálne podobal.

Po liste Ľudmilinej matky Margaréty Cervanovej prezidentovi Gustávovi Husákovi bol v roku 1977 vedením vyšetrovania poverený zástupca Kriminalistického ústavu VB v Prahe plukovník Eduard Pálka. On a jeho vyšetrovatelia v rokoch 1977 – 78 zistili, že pôvodné vyšetrovanie sa podrobnejšie nezameralo na niekoľko dôležitých indícií vedúcich k tomu, že viacero osôb z Nitry svoju účasť na diskotéke 9. júla 1976 zámerne a preukázateľne zatajovalo.[5] Z toho bola následne rozpracovaná tzv. nitrianska stopa. Podľa Pálku bolo jedným z hlavných dôvodov na upriamenie sa na túto stopu okrem iného aj vyjadrenie svedka Juraja Tokára, ktorému sa mala zdôveriť jeho priateľka Nadežda Beňová, že jej priatelia z Nitry spravili niečo veľmi zlé. Od tej chvíle sa Pálka zameral na túto stopu, napriek tomu, že ani jeden z 315 svedkov v rámci prvotného vyšetrovania priamo nespomenul týchto ľudí. [6]

Po zhromaždení väčšieho množstva svedeckých výpovedí a najmä vďaka svedectvu Viery Zimákovej, ktorá ako prvá opísala ako účastníčka diania priebeh udalostí od odchodu z internátov, cez únos autom, znásilňovanie v dome na Varínskej až po vystúpenie z áut v Kráľovej pri Senci a ďalších nepriamych dôkazov boli z účasti na vražde Ľ. Cervanovej v roku 1981 obvinení celkovo siedmi muži z Nitry: Roman Brázda, Miloš Kocúr, Milan Andrášik, Pavol Beďač, František Čerman, Stanislav Dúbravický a Juraj Lachman.[7]

V priebehu vyšetrovania priznali vinu Kocúr, Andrášik, Brázda a Lachman, pričom Kocúr priznal účasť na únose a znásilnení už pri druhom výsluchu, vinu za vraždu však spočiatku hádzal na spoluobvinených. Čiastočne sa priznal aj Čerman, akékoľvek zapojenie do zločinu odmietli len Dúbravický (potvrdil však účasť na diskotéke spolu s obvinenými) a Beďač. Kocúr a Andrášik svoje priznanie neskôr odvolali ako vynútené a aj na hlavnom pojednávaní trvali na svojej nevine, naopak obžalovaní Brázda a Lachman na ňom zotrvávali a aj na hlavnom pojednávaní usvedčovali spolupáchateľov.

Dom na Varínskej ulici, v ktorom mala byť Ľ. Cervanová držaná a znásilňovaná

Súdny proces sa začal na jar 1982, pričom obžaloba požadovala pre obvinených vysoké tresty, pre Kocúra, Brázdu a Andrášika dokonca tresty smrti. V septembri roku 1982 obvinených Krajský súd v Bratislave odsúdil, pričom dostali tresty od 4 do 24 rokov. Najnižší trest 4 roky dostal Lachman, ktorému sa nepreukázala účasť na vražde, ale len na znásilnení študentky. Rozsudok v roku 1983 potvrdil Najvyšší súd SSR.

Podľa rozsudku Kocúr a Andrášik Cervanovú pri internáte v Mlynskej Doline násilím vtiahli do auta značky Fiat 125, ktoré šoféroval Brázda a spoločne s Čermanom ju odviezli do bytu v rodinnom dome na Varínskej ulici (miestna časť Prievoz). Do tohto bytu mali prísť na inom aute aj Bedač, Dúbravický a Lachman, pričom následne obvinení Cervanovej zviazali ruky šnúrou na bielizeň, opili alkoholom, opakovane znásilnili a potom sa ju rozhodli zavraždiť z obavy pred prezradením. Podľa záverov súdu ju previezli do Kráľovej pri Senci, kde ju utopili v termálnom jazierku a následne jej telo preniesli do blízkej rieky Čierna voda. Priamo na utopení sa mali podieľať Andrášik, Kocúr a Brázda, hlavným iniciátorom vraždy zas mal byť Dúbravický, ktorý spolu s Čermanom a Beďačom počas páchania skutku stáli neďaleko. Na vražde sa nijako nemal podieľať iba Lachman, ktorý údajne zaspal v aute. Všetkých týchto skutkov (okrem samotnej vraždy) mala byť prítomná aj svedkyňa Viera Zimáková.

Korunnou svedkyňou v prípade bola Viera Zimáková (neskôr Vozárová, Barcíková). Bola najdôležitejšou svedkyňou v prípade, hoci vyšetrovatelia zvažovali aj možnosť jej trestného stíhania za spoluúčasť a neoznámenie trestného činu. V prípravnom konaní svedčila v neprospech odsúdených. Na hlavnom pojednávaní v roku 1982 však tvrdila, že v deň vraždy bola v Revištskom Podzámčí (časť Žarnovice) (150 km od Bratislavy) na stanovom tábore. Hoci sa preukázalo, že v danom období sa zúčastňovala vodáckeho kurzu, nevylučovalo to možnosť toho, že sa inkriminovanú noc mohla z tábora vzdialiť, navyše nikto na tábore nepotvrdil jej alibi na noc vraždy. Naopak, viacero svedkov uviedlo jej účasť onej noci na diskotéke v Bratislave.[5] Kvôli častému meneniu výpovedí pred súdom bola v októbri 1981 obvinená z trestného činu krivej výpovede. Následne si odpykala i nepodmienečný trest 2 a pol roka. V roku 2002 na Krajskom súde uviedla, že k výpovediam v neprospech obžalovaných bola donútená pod silným psychickým nátlakom, vyšetrovatelia jej údajne nedovolili dojčiť niekoľkomesačnú dcéru. [8]

V prospech obžalovaných Čermana a Andrášika chceli vypovedať dve občianky Francúzska, sestry Sylvia a Lydia Cohenové, ktoré mali potvrdzovať alibi pre obžalovaných na inkriminovaný čas s tým, že v danej dobe na diskotéke neboli. V roku 1982 im to nebolo umožnené, neskôr, v roku 2003 potvrdili sestry alibi na inkriminovaný čas pre Čermana a Andrášika, pričom Lydia si písala denník.[9] Ten však nemohol byť vzatý do úvahy ako dôkaz, keďže sa zistilo, že inkriminovaný dátum, ktorý mal potvrdzovať alibi pre obžalovaných bol prepísaný, výpovede svedkýň si navyše protirečili so samotnými vyjadreniami obžalovaných a nezodpovedali zisteniu, že keď už mali byť sestry podľa ich tvrdení v Bratislave, boli obe v skutočnosti ešte v Prahe. Súd nepresvedčilo ani niekoľko ďalších svedectiev, ktoré mali podporovať alibi pre obžalovaných. Všetky označil ako nedôveryhodné, či nepreukázateľné, mnohé si totiž priamo odporovali či už s tvrdeniami obžalovaných alebo s inými ku prípadu sa viažúcimi skutočnosťami. Preukázalo sa tiež vytváranie nátlaku a snaha o ovplyvňovanie svedkov či už niektorými obžalovanými, alebo ich rodinnými príslušníkmi. [10]

Jednoznačne v neprospech obžalovaných vyznievalo tiež viacero svedectiev, ktoré potvrdzovali nielen ich účasť na diskotéke v Bratislave, ale aj okolnosti vedúce k únosu Ľudmily Cervanovej. Hlavné svedectvá v tomto ohľade zazneli od Igora Urbánka, Magdalény Mlynarčíkovej (obaja boli nezávisle priamymi svedkami únosu), Nadeždy Beňovej, Jozefa Škrobáneka, Petra Okenku, či Rudolfa Gallu.[5]

• Miloš Kocúr – 24 rokov
• Milan Andrášik – 22 rokov
• Roman Brázda – 20 rokov
• Stanislav Dúbravický – 18 rokov
• František Čerman – 12 rokov
• Pavol Beďač – 8 rokov
• Juraj Lachman – 4 roky

23. marca 1990 podal generálny prokurátor ČSFR Tibor Böhm sťažnosť proti rozsudku, ktorú Najvyšší súd ČSFR 19. októbra 1990 akceptoval, Krajskému súdu SR vytkol 72 pochybení, ktoré žiadal prešetriť a všetkých obžalovaných prepustil na slobodu. Mnohé z týchto údajných pochybení sa však opierali o argumentáciu obžalovaných zamietnutú, či priamo vyvrátenú už pri prvom procese.

Obžalovaní okrem iného nesúhlasili napr. aj s údajným zničením dôkazov z tejto kauzy, ktoré údajne mali svedčiť v ich prospech. V roku 1985 totiž požiadala matka Ľudmily Cervanovej o navrátenie osobných vecí svojej dcéry, ktoré boli zároveň dôkaznými predmetmi. V roku 1987 súd matke vyhovel a navrátil jej viacero osobných vecí jej dcéry (vrátane šatstva a spodnej bielizne), zároveň rozhodol o zničení jediného predmetu – šnúry na bielizeň, ktorou bola Cervanová zviazaná a na ktorej sa nachádzali biologické stopy (krv skupiny A, časti pokožky, tuku, vlasov, svalových vlákien). Toto rozhodnutie schválil vtedajší predseda Senátu Najvyššieho súdu SSR Milan Karabín.[11] V skutočnosti ale išlo o štandardný postup, ktorý slúžil pre potreby uvoľňovania miesta v policajných archívoch a ktorý sa týkal už nepotrebných dôkazov použitých v už uzatvorených prípadoch (čo v tej dobe prípad Ľ. Cervanovej aj bol).

V rokoch 1991 – 95 Krajský súd v Bratislave vytýčil sedem pojednávaní, z ktorých sa konalo päť. Po reorganizácii územných celkov bol senát JUDr. Vlčeka rozpustený. V roku 2002 vzniklo nové pojednávanie pod vedením JUDr. Smolovej.

V roku 2004 boli objavené v Štátnom archíve v Levoči dovtedy, ako sa spočiatku tvrdilo, utajované dokumenty z vyšetrovania bezprostredne po vražde Cervanovej. Obvinení a ich advokáti opakovane žiadali, aby boli tieto dokumenty prešetrené, čo súd odmietol. V daných dokumentoch sa totiž nenachádzali žiadne nové skutočnosti svedčiace v prospech obvinených, ale len všetky ostatné archivované svedectvá z vyšetrovania, ktoré neboli zaradené do spisov súvisiacich so súdnym procesom.

V roku 2004 Krajský súd v Bratislave rozhodol o vine týchto mužov. Prípad Romana Brázdu bol pre jeho zdravotné problémy vylúčený na samostatné konanie. Súd zohľadnil prieťahy v konaní, bezúhonnosť obžalovaných po prepustení a udelil im miernejšie tresty. Po odvolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky 4. decembra 2006 potvrdil vinu odsúdených a trom z nich (Andrášikovi, Kocúrovi a Dúbravickému) dokonca zvýšil tresty, následkom čoho sa Andrášik a Kocúr museli vrátiť do výkonu trestu.[12]

V júni 2009 potvrdil verdikt aj dovolací senát, odsúdení podali následne ústavnú sťažnosť aj na Ústavný súd Slovenskej republiky, ten ju však v decembri 2010 odmietol.[13] V októbri 2014 bola definitívne zamietnutá aj sťažnosť odsúdených na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý v záverečnom vyhlásení uviedol, že „sťažnosti na porušenie práva na spravodlivé konanie aj ďalšie čiastkové námietky sťažovateľov zamietol ako zjavne nepodložené a sťažnosti ako celok vyhlásil za neprijateľné“.[14][15][16]

• Miloš Kocúr – 15 rokov
• Milan Andrášik – 15 rokov
• Stanislav Dúbravický – 12 rokov
• František Čerman – 11 rokov
• Pavol Beďač – 6 rokov
• Juraj Lachman – 3 roky[17]

Ako posledný bol prepustený Milan Andrášik v roku 2009 (na podmienku).[18]

Obvineným priznal v roku 2003 Ústavný súd rozhodnutím II. ÚS 32/03 odškodné za prieťahy v konaní po obnovení procesu v roku 1990 v celkovej výške 2 300 000 korún, matke Ľudmily Margaréte Cervanovej rozhodnutím I. ÚS 80/06 v roku 2006 odškodnenie vo výške 650 000 Sk.[19]

V roku 2006 sa Dúbravický, Čerman, Beďač a Lachman podrobili testu na detektore lži, podľa ktorého s prípadom nemali nič spoločné.[20] 17. februára 2011 absolvovali tento test aj Andrášik a Kocúr, s rovnakým výsledkom.[21]

Testom na detektore lži sa zaoberá aj Martin Mojžiš vo svojej knihe Jeden výdych koňa. Pripomína, že detektory nie sú spoľahlivé prístroje a akceptovaná úroveň mylných výsledkov (človek klame a detektor indikuje pravdu) sa pohybuje na úrovni „niekoľkých percent“. Pre svoj argument však pripustí až 20% omylnosť metódy. Avšak štatistická pravdepodobnosť, že by všetci štyria testovaní odsúdení prístroj oklamali je len 1,5 ‰.[22] a pri 6 osobách len 0,06 ‰ (6,4×10^-5).

V septembri 2017 objavil novinár Martin Hanus z denníka Postoj v českom Archíve bezpečnostných zložiek v Kaniciach dovtedy nepublikované časti operatívneho spisu, v ktorom boli zachytené materiály tímu Eduarda Pálku. Súčasťou spisu boli aj magnetofónové pásky s viac než štvorhodinovou výpoveďou Viery Zimákovej z 22. februára 1980 a ďalšie nahrávky. Tieto materiály podľa Hanusa presvedčivým spôsobnom dokumentujú, že tím Eduarda Pálku nepracoval s dopredu pripraveným scenárom, do ktorého manipuloval nitranov, ale krok po kroku sa snažil zabezpečovať dôkazy a svedectvá a mravenčou prácou sa mu nakoniec podarilo zrekonštruovať dianie osudnej noci. Dokumenty podľa neho vyvracajú tvrdenia obhajcov i samotných odsúdených, že ich prípad bol manipulovaný bezpečnostnými zložkami a oni sú obeťou tejto manipulácie.[23]

So závermi Martina Hanusa sa podľa denníka Postoj stotožňujú napr. bývalý minister vnútra Daniel Lipšic[24], investigatívny novinár Marek Vagovič[24] alebo sudca najvyššieho súdu Juraj Kliment.[25]

Ďalší autori, venujúci sa kauze – Andrej Bán[26], Martin Mojžiš[27][28] alebo bývalý vyšetrovateľ Jozef Šátek[29][30] Hanusove závery naopak spochybňujú.

Novinárka a publicistka Ľuba Lesná napísala román Prípad medička, ktorého príbeh je inšpirovaný prípadom, pričom verí v nevinu odsúdených.[31]

Matka Ľudmily Margaréta Cervanová napísala knihu Případ Ľudmily Cervanové, v ktorej jednoznačne považuje odsúdených za vrahov svojej dcéry. Kniha vyšla v roku 2010 v českom vydavateľstve Epocha.

Martin Mojžiš vo svojej knihe Jeden výdych koňa venuje kauze sériu 5 článkov.[32]

Publicista a bývalý šéf kontrarozviedky SIS[33] Peter Tóth vydal v roku 2015 prvú časť knihy Kauza Cervanová, v ktorej sa detailne venuje priebehu vyšetrovania prípadu ako aj analýze argumentov predkladaných obvinenými a ich obhajcami. Výsledkom je jednoznačné sa priklonenie k záverom súdu o vine odsúdených osôb.

Knihu Hra sa skončila vydal v roku 2018 novinár Martin Hanus z denníka Postoj.[34]

Česká scenáristka Markéta Zinnerová napísala podľa tohto prípadu scenár k filmu Bolero. Niektorí z odsúdených ju žalovali za to, že ich označila za vrahov. Ich žaloby však boli zamietnuté.[35] Slovenský režisér Robert Kirchhoff nakrútil o kauze film Kauza Cervanová, podľa ktorého ide v tomto prípade o zlyhanie sudcov, ktorých nazval „justičnou mafiou“.[36] Film bol do kín uvedený 16. mája 2013.[37]

Moderátor Štefan Hríb pozval do svojej diskusnej relácie Pod lampou 23. júna 2011 na Dvojke štyroch odsúdených Čermana, Beďača, Kocúra a Andrášika, obhajcu prvých dvoch z nich JUDr. Allana Böhma, a zástancov ich neviny Františka Šebeja, Martina Mojžiša a Andreja Bána. Zástupcovia druhej strany pozvanie odmietli.[38] Rada pre vysielanie a retransmisiu následne rozhodla o pokute 50 000 eur za to, že podľa nej program zasiahol do ľudskej dôstojnosti Ľudmily Cervanovej, forenzného psychológa Gejzu Dobrotku a prokurátora Milana Valašíka.[39]