Vladimir Voľfovič Žirinovskij

Vyštudoval strednú školu číslo 25. Dzeržinského v Alma-Ate. V rokoch 1964 – 1970 študoval na Inštitúte orientálnych jazykov Moskovskej štátnej univerzity M.V. Lomonosova (od roku 1972 - Inštitút ázijských a afrických krajín) so špecializáciou na turecký jazyk a literatúru. V rokoch 1965 – 1967 študoval na Univerzite marxizmu-leninizmu na Fakulte medzinárodných vzťahov. V rokoch 1972 – 1977 študoval na večernej katedre Právnickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity M.V. Lomonosova, ktorú skončil s vyznamenaním.

24. apríla 1998 na Akademickej rade Moskovskej štátnej univerzity obhájil dizertačnú prácu na získanie titulu „Doktor filozofie“ na tému „Minulosť, súčasnosť a budúcnosť ruského národa: Ruská otázka: sociálno-filozofická analýza“ (špecializácia - 22.00.01 „Teória, metodológia, história sociológie“).[40][41] Docent Vladimir Galochkin, zástupca dekana pre tlač, informácie a vzťahy s verejnosťou zo Sociologickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity, povedal, že dizertačná práca Žirinovského nebola „jednotlivou vedeckou prácou, ale dizertačným referátom“, založeným na 11 zväzkoch myšlienok vedúceho LDPR, ktoré boli v priebehu rokov napísané.

V roku 2008 M. N. Rutkevič napísal, že došlo k porušeniu pravidiel: napriek existencii Filozofickej fakulty na Moskovskej štátnej univerzite M.V. Lomonosova sa obhajoba uskutočnila na Sociologickej fakulte; od Ústavu sociálnych a politických štúdií Ruskej akadémie vied došiel negatívny ohlas na text dizertačnej práce; nehľadiac na námietky skupiny členov Expertnej rady Vysokej atestačnej komisie pre sociológiu a politológiu na čele s členom-korešpondetom Akadémie vied Ruskej federácie A. V. Dmitrijevom z udelenia doktorátu za takúto prácu, pri prerokúvaní tejto dizertačnej práce, predsedníctvo Vysokej atestačnej komisie pod vplyvom viceprezidenta Akadémie vied Ruskej federácie V. N. Kudrjavceva a niektorých jeho priaznivcov hlasovali „za“.[42] Niekoľko médií uviedlo, že počas obhajoby dizertačnej práce došlo k úplatkom pre členov komisie HAC vo výške päťtisíc amerických dolárov.[43][44]

V roku 2013 zástupca Štátnej dumy Ruskej federácie I. V. Ponomarjov požiadal generálneho prokurátora Ruskej federácie J. J. Čajku[45] „o prokurátorskú previerku zákonnosti obhajoby dizertačnej práce“. V tom istom roku podal Žirinovskij na Presnenský súd v Moskve žalobu proti Ponomarovi za urážky na cti, a takisto aj proti spravodajskej agentúre „Rosbalt“ a novinám „Komsomolská pravda“ s cieľom získať od každého jedného milión rubľov morálnu ujmu. Súd čiastočne uspokojil nároky voči Rosbaltovi, ktorý bol povinný zaplatiť Žirinovskému stotisíc rubľov.[46]

Podľa informácie zo stránky LDPR,[47] ovláda Žirinovskij angličtinu, francúzštinu, nemčinu a turečtinu.[48][49]

Prezident Ruskej federácie Vladimír Putin a Vladimír Žirinovskij, 16. mája 2000

V. V. Žirinovskij a prezident Ruskej federácie Dmitrij Medvedev, 30. júna 2008

Vladimír Žirinovskij počas prejavu prezidenta Ruskej federácie Federálnemu zhromaždeniu, 1. marca 2018

• Vladimir Žirinovskij sa narodil 25. apríla 1946 v Alma-Ate (Kazašská autonómna sovietska socialistická republika). Rodičia: Wolf Isaakovič Edelstein a Alexandra Pavlovna Edelstein.
• V rokoch 1970 – 1972 bol povolaný do armády a pôsobil ako dôstojník v Politickom odbore štábu Zakaukazského vojenského okruhu[50] v Tbilisi.
• V rokoch 1972 – 1975 pracoval v Sovietskom výbore pre obranu mieru v západoeurópskom sektore.[50]
• V rokoch 1977 – 1983 pracoval v Injurcollegiu (rus. Инюрколлегия - Иностранная юридическая коллегия — Zahraničné právnické kolégium - advokátska firma v Ruskej federácii, pracujúca v oblasti medzinárodného práva, založená v Moskve v roku 1937).
• V rokoch 1983 – 1990 bol vedúcim právneho oddelenia vydavateľstva Mir.[50]
• V máji 1988 sa zúčastnil na zakladajúcom kongrese Demokratickej únie (predsedníčka: Valerija Novodvorskaja). Bol to debut Žirinovského v politike, kde predniesol prejav na kongrese, bol zvolený do Ústrednej koordinačnej rady, ale čoskoro oznámil svoje vystúpenie zo strany.[50][51]
• Od roku 1990 pracuje v strane v LDPSS (neskôr LDPR).
• 12. júna 1991 kandidoval na prezidenta RSFSR a obsadil tretie miesto s 7,81%.
• 19. augusta 1991 Žirinovskij ako vodca LDPSS verejne podporoval GKChP[52] a nazval svojich oponentov „stratami spoločnosti“. Po neúspechu a samostatnom rozpustení Štátneho núdzového výboru strana dostala upozornenie od ministerstva spravodlivosti, po ktorom členovia Vysokej rady LDPSS oznámili pokarhanie za podporu Štátneho núdzového výboru. Vyšetrovací tím v prípade Štátneho pohotovostného výboru pripravil proti Žirinovskému šesť obvinení, neboli však vznesené.[53] 22. decembra 1991, deň po stretnutí hláv 11 odborových zväzov v Alma-Ate, sa Žirinovskij zúčastnil zhromaždenia tisícov proti likvidácii ZSSR („Pochod hladných zástupov“) a povedal demonštrantom, že tí, ktorí podpísali Belovežskú dohodu a Alma-Atský protokol k nej „bude trestne zodpovedný“.[54]
• 4. októbra 1993 podporoval[55][56] (podľa iných zdrojov - nepodporoval[57][58][59]) rozpustenie Snemu ľudových poslancov a Najvyššej rady Ruska.
• V rokoch 1993 – 1995 bol zástupcom Štátnej dumy Ruskej federácie prvého snemu Ščjolkovského volebného obvodu,[60] vedúcim frakcie LDPR.
• V decembri 1995 bol zvolený do Štátnej dumy Ruskej federácie druhého snemu.
• V januári 1996 bol nominovaný za kandidáta na prezidenta Ruskej federácie z Liberálnodemokratickej strany Ruska. Získal 5,78% hlasov.
• V máji 1999 bol zvolený za guvernéra Belgorodskej oblasti. Tretie miesto obsadil so ziskom 17%. Prvé miesto získal úradujúci guvernér Jevgenij Savčenko a druhé kandidát Komunistickej strany Michail Beschmeľnikin.[61]
• V januári 2000 bol zvolený do funkcie podpredsedu Štátnej dumy 3. snemu, v súvislosti s ktorým odmietol viesť parlamentnú frakciu LDPR. Za vodcu frakcie bol zvolený jeho syn Igor Lebedev.
• V prezidentských voľbách v roku 2000 bol piatym z jedenástich kandidátov s 2,7%.
• Žirinovskij sa nezúčastnil prezidentských volieb v roku 2004, namiesto toho strana nominovala jeho bývalého telesného strážcu Olega Maľškina, ktorý zaujal predposledné miesto s 2,02%.
• V roku 2008 kandidoval na prezidenta Ruskej federácie, kde obsadil tretie miesto s 9,35%.
• V decembri 2011 bol jeho syn Igor Lebedev zvolený do funkcie podpredsedu Štátnej dumy šiesteho snemu a rezignoval na vedenie parlamentnej frakcie LDPR. V tejto súvislosti sa Žirinovskij opäť stal vedúcim frakcie LDPR v Štátnej dume.
• 28. decembra 2011 zaregistrovaná v prezidentských voľbách v roku 2012.[62] Hlavný slogan, ktorý použil, bol: „Žirinovskij, alebo bude horšie“ alebo „Žirinovskij. A bude to lepšie“.[63] Zúčastnil sa na 4. mieste s 6,22%.
• Od 11. júla 2012 je členom Štátnej rady Ruskej federácie. V súlade s dekrétom prezidenta Ruskej federácie z 11. júla 2012 č. 946 „Otázky Štátnej rady Ruskej federácie“ sú vedúci predstavitelia frakcií v Štátnej dume ex officio členovia Štátnej rady.[64]
• V roku 2014 bol hlavným iniciátorom zmien a doplnení Ústavy Ruskej federácie, ktoré by prezidentovi Ruskej federácie umožnili vyslať do Rady federácie na celý život 17 ruských zástupcov vrátane bývalých poslancov parlamentu a ľudí s úspešnými skúsenosťami s vládnymi aktivitami v iných oblastiach.[65] Dňa 7. marca 2014 skupina poslancov pozostávajúca z 91 osôb (predstaviteľov všetkých frakcií okrem Zjednoteného Ruska) predstavila návrh zákona Štátnej dume, ktorý bol 12. marca zverejnený v elektronickej databáze štátnej dumy.[66] Koncom mája 2014 prešiel tretím čítaním v Dume a bol schválený Radou federácie a 21. júla toho roku bol podpísaný prezidentom Ruska a uverejnený nasledujúci deň.
• V prezidentských voľbách v Ruskej federácii v roku 2018 získal Žirinovskij 5,65% a obsadil tretie miesto.

Zúčastnil sa šiestich prezidentských volieb (rekordný počet v Rusku): v roku 1991 (spolu s Andrejom Zavidijom), 1996, 2000, 2008, 2012 a 2018.

Graf % hlasov voličov v jednotlivých voľbách (za celé obdobie účasti na prezidentských voľbách)

Podľa prieskumu Levada-centra bolo 7% voličov pripravených voliť Žirinovského v prezidentských voľbách v roku 2012 - druhé miesto po Putinovi (36%). Všeruské centrum výskumu verejnej mienky uviedlo podporu 9% voličov, t. j. 3. miesto po Putinovi (42%) a Zjuganovovi (11%).[67]

V júni 2015 Žirinovskij oznámil, že plánuje kandidovať v prezidentských voľbách, ale v júli toho istého roku povedal, že Liberálnodemokratická strana možno „vyberie účinnejšieho kandidáta“.[68][69] V marci 2016 oznámil mená tých, ktorí budú s najväčšou pravdepodobnosťou nominovaní Liberálnodemokratickou stranou. Na zozname boli podpredseda Štátnej dumy Igor Lebedev, poslanci Michail Degťarjov, Nilov a Alexej Didenko.[70] Napriek tomu však Žirinovskij neskôr oznámil svoju šiestu kandidatúru na post prezidenta Ruskej federácie. 24. novembra 2017 zverejnil svoj volebný program s názvom „100 bodov. Obrovský skok vpred - 2018“.[71]

Udelenie Radu Alexandra Nevského. 21. mája 2015

Udelenie Radu za zásluhy v zákonodarnej činnosti a v rozvoji ruského parlamentarizmu 2011

Žirinovskij opakovane hovoril o potrebe zaviesť neštandardné zákony alebo radikálne zmeniť existujúce zákony, napríklad:

• V roku 2009 navrhol odstránenie súčasného moratória na trest smrti. V reakcii na hlavný argument odporcov trestu smrti, že nevinná osoba môže byť popravená v dôsledku omylu alebo sprisahania, Žirinovskij ponúka, aby sudca, ktorý chybne vyniesol rozsudok trestu smrti, bol automaticky odsúdený na smrť. Toto opatrenie podľa Žirinovského úplne odstráni chybné rozsudky smrti,[72] avšak zároveň Žirinovskij dodal, že na zrušenie moratória je už neskoro.[73]
• Trestné stíhanie politikov, ktorí nesplnili volebné sľuby.^{[chýba zdroj]}
• Zjednotenie regiónov prostredníctvom vytvorenia 7-12 provincií, odmietnutie rozdelenia štátu na základe národností,[74] presadzovanie politiky asimilácie malých národov. V roku 2000 ruský prezident Vladimir Putin zaviedol v Ruskej federácii federálne obvody podľa myšlienky LDPR.[75][76]
• Žirinovskij vystupoval za vstup Ukrajiny a Bieloruska do Ruskej federácie ako nových federálnych obvodov.[77]
• V roku 2006 Žirinovskij podporil rezolúciu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy odsudzujúcu „zločiny totalitných komunistických režimov“. Bol jediný v ruskej delegácii, ktorý podporil túto rezolúciu (ostatní boli proti). Žirinovskij vyzval Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, aby zatkli Gennadija Zjuganova, ktorý sa zúčastnil zasadnutia.[78][79]
• Je jedným z odporcov myšlienky prilákať migrujúcich pracovníkov. Počas predvolebnej kampane v roku 2012 sľúbil, že keď bude zvolený za prezidenta Ruskej federácie, „vyženie všetkých migrantov z krajiny a dá prácu občanom Ruskej federácie“.
• Žirinovskij tvrdí, že v lete 2013 prešiel na vegetariánsku stravu. V novembri toho istého roku oznámil, že členovia LDPR postupne prejdú na vegetariánske jedlo, pretože mäso je veľmi nezdravé.[80]
• Navrhuje legalizovať polygamiu v celej krajine, a to aj pre nemoslimskú populáciu, ako prostriedok riešenia demografickej krízy, ako aj manželstva osôb rovnakého pohlavia.[81]
• Vyjadril presvedčenie, že zákon o manželstve osôb rovnakého pohlavia sa jedného dňa v Rusku prijme. Na adresu homosexuality povedal: „V každej krajine na svete to bolo historické. Je to súčasťou biologickej podstaty človeka. To nie je kultúra, to nie je choroba. To je nemožnosť harmónie sexuálnych vzťahov medzi mužom a ženou, a príroda dáva cestu von.“ Politik zároveň poznamenal, že legislatívne pokusy o zákaz homosexuálnej propagandy majú opačný účinok.[82]
• Vystúpil s požiadavkou na zákaz ruskej komédie „Samovraždy“ ešte pred zverejnením filmu, a to iba na základe názvu filmu.[83]
• Má pozitívny postoj k štátnikovi Ruskej ríše Piotrovi Stolypinovi a jeho reformám. Tvrdí, že Stolypin presadzoval „najpotrebnejšiu politiku pre našu krajinu“ a že „keby nebol zabitý a zostal predsedom vlády, nevstúpili by sme do prvej svetovej vojny a mali by sme veľkú krajinu“.[84]
• Domnieva sa, že v Ruskej federácii je potrebné zaviesť volenú monarchiu a zakázať všetky politické strany.[85][86]
• 14. augusta 2014 - na stretnutí predstaviteľov Štátnej dumy, členov vlády Ruskej federácie a prezidenta Vladimira Putina v Jalte - navrhol vymenovať Vladimíra Putina na novú funkciu „Najvyšší vládca“, ako aj nahradiť oficiálnu ruskú trikolóru čierno-žlto-bielou vlajkou a súčasnú hymnu Ruskej federácie piesňou „Bože, chráň cára!“.[87][88] Okrem toho Žirinovskij navrhol prepustenie väzňov z väzníc, aby „šli na obranu Luhanska a Donecka“, a tiež navrhol popremýšľať o novej funkcii vo vláde - „minister propagandy“.[89]
• V máji 2014 Žirinovskij poslal svoj osobný terénny džíp „Tiger“ - Luhanskym domobrancom.[90]
• V lete roku 2019 Žirinovskij porovnal situáciu na Ukrajine s „rakovinou štvrtého štádia“ (ekonómia sa zrútila, ľudia masovo odchádzajú), pričom sa choroba podľa jeho mienky skončí najprv rozdelením Ukrajiny počas nového „krvavého“ majdanu, a potom záverečným návratom Ukrajiny do zostavy Ruskej federácie počas zhruba dvoch rokov.[91]

• Rad „Za zásluhy pre vlasť“ II. stupňa (18. apríl 2016) - za veľký prínos k rozvoju ruského parlamentarizmu a aktívnej legislatívnej činnosti[92]
• Rad „Za zásluhy pre vlasť“ III. stupňa (8. máj 2011) - za zásluhy v oblasti zákonotvornej činnosti a rozvoji ruského parlamentarizmu[93]
• Rad „Za zásluhy pre vlasť“ IV. stupňa (20. apríl 2006) - za aktívnu účasť v zákonotvornej činnosti a dlhoročnú plodnú prácu[94]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladimir Voľfovič Žirinovskij