Vladimír Kučera (diplomat)

Vyštudoval právo na českej univerzite v Prahe a na univerzite v rakúskom Grazi, kde v roku 1916 získal titul JUDr. V rokoch 1915-1918 slúžil v rakúsko-uhorskej armáde a po vzniku Československa v roku 1918 krátko aj v československej armáde. [1] Jeho manželku bola česká architektka Hana Kučerová-Záveská. [2]

Od januára 1919 do marca 1929 pracoval ako konceptný úradník v Kancelárii prezidenta republiky. Od roku 1922 tu pôsobil v hodnosti rady ako jeden z tajomníkov prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka. [3] Poskytol opis diára prezidenta Masaryka z rokov 1918 až 1926 a z roku 1933, čím verejnosti umožnil nahliadnuť do priebehu prezidentovho bežného dňa. [4] Bol zapojený do literárnej i publicistickej činnosti Tomáša Masaryka, na základe jeho poznámok v anonymite napísal viacero článkov a písomností. [5] Prezidenta sprevádzal na jeho početných cestách. V lete 1921 spolu s ďalšímí osobnosťami blázkymi prezidentovi strávili dva mesiace na talianskom ostrove Capri, kde boli ubytovaní vo vile ruského spisovateľa Maxima Gorkého. V roku 1927 doprevádzal prezidenta na jeho 79-dňovej výprave do Egypta, Palestíny a Grécka. [6]

V marci 1929 bol preložený na Ministerstvo zahraničných vecí a ako osobný sekretár ministra Edvarda Beneša v hodnosti ministerského rady tu ostáva do februára 1937. [7]

K 1. marcu 1937 bol vymenovaný na pozíciu vyslanca Československej republiky vo Švédsku so súčasnou akreditáciou v Nórsku. [8] Sľúbil zameranie sa na zlepšovanie kultúrnych a hospodárskych vzťahov medzi obomi krajinami. [9] 23. marca tohto roku bol prijatý u švédskeho princa regenta. V novembri 1937 odovzdal veľkokríž Rádu Bieleho leva švédskemu kráľovi Gustávovi. [10] V roku 1939 hostil v Štokholme večeru, na ktorú bol pozvaný princ Gustáv Adolf s princeznou Lujzou, vyslanci z Rumunska, USA a Talianska, zástupcovia MZV a vedúci československej obchodnej komory pôsobiaci v Štokholme.[11]

V marci 1939 bol nútený odstúpiť z úradu vyslanca a odovzdať vyslanectvo nemeckému zástupcovi. Bol zbavený protektorátneho občianstva i majetku. Naďalej však ostal v Štokholme a pôsobil ako neoficiálny zástupca československej exilovej vlády vo Švédsku. [12] Medzi jeho najvýznamnejšie aktivity z tohto obdobia patrí pomoc československým utečencom vo Švédsku. Utečencom poskytoval finančnú pomoc, materiálnu pomoc v podobe darovaného šatstva a obživy a pomáhal im s hľadaním bydliska a zamestnania. V máji 1945 spolu s Emilom Walterom a inými pomocníkmi poskytoval pomoc československým občanom, ktorý sa vďaka činnosti švédskeho diplomata Folkeho Bernadotte mali možnosť dostať do Švédska z nemeckých koncentračných táborov. V prijímacích utečeneckých táboroch im bola poskytá obživa, finančná pomoc, lekárska starostlivosť i ošatenie. Pri aktivitách spojených s poskytovaním pomoci pre utečencov spolupracoval s významnými osobnosťami ako napr. Amelie Posse-Brázdovou [13], manželkou českého maliara Oskara Brázdu.

Z korešpondencie medzi Vladimírom Kučerom a československou exilovou vládou v Londýne vyplýva, že vyslanec sa pokúšal docieliť uznanie existencie Československa Švédskom. Napriek tomu, že Československá republika Švédskom de jure v tom čase ešte uznaná nebola, Vladimír Kučera bol už vo februári 1944 uznaný švédskou vládou za oficiálneho zástupcu československej exilovej vlády vo Švédsku. Rovnako mu bola garantovaná zhovievavosť zo strany švédskej polície i úradov.

Od októbra 1945 opäť zastával pozíciu ministerského rady na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe, jeho odovzdanie veľvyslanectva v Štokholme v roku 1939 však bolo prešetrené disciplinárnou komisiou. Po komunistickom puči v roku 1948 bol od decembra jeho pracovný pomer prerušený. Z ministerstva odišiel v decembri 1949. [14]