Vladimír Štefuca

V roku 1960 začal spolupracovať s bratislavským Divadlom poézie ako recitátor, kde zotrval až do roku 1963. V tých rokoch niekoľkokrát účinkoval v Nedeľných chvíľkach poézie v českej televízii. Z divadla poézie v roku 1963 odišiel. Po prijatí na VŠMU začal študovať odbor Divadelné herectvo. Štúdium pre nezhody s ročníkovým pedagógom Karolom L. Zacharom musel opustiť. Za najväčší prínos z tohto štúdia pre neskoršiu prácu považoval hodiny skvelého herca a pedagóga javiskovej reči profesora Viliama Záborského.

V máji 1965 ho prijali do Československého rozhlasu v Bratislave na miesto zástupcu vedúceho režisérskeho strediska v Hlavnej redakcii publicistiky a dokumentaristiky, ktoré viedol od roku 1968. Dlhé roky účinkoval vo viacerých publicistických reláciách, najmä vo vysielaní pre motoristov Pozor, zákruta!

V roku 1965 začal ako režisér a autor spolupracovať s mládežníckou a dokumentaristickou redakciou Českej televízie v Bratislave (Deň tlače, Africký zemepis – Dahomé). Zároveň sa začala jeho dlhoročná spíkerská spolupráca s filmovou redakciou v televízii, kde nahral možno až stovky komentárov k dokumentárnym, najmä prírodopisným filmom.

V októbri 1966 po viacerých odkladoch nastúpil na vojenskú základnú službu do Ženijného technického učilišťa. Pridelili ho do útvarového klubu. Hlavnou náplňou jeho činnosti, okrem organizovania a prípravy vojakov na ASUT (armádnu súťaž umeleckej tvorivosti), bolo nakrútiť film o Ženijnom vojsku Československej armády do Siene bojových tradícií. V ŽTU ho zastihla aj okupácia Československa v auguste 1968. Vtedy na znak protestu vstúpil do „Dubčekovej komunistickej strany“, čo takto prezentoval aj v tlači a čo sa mu neskôr kruto vypomstilo.

V septembri 1968 po absolvovaní vojenskej základnej služby nastúpil do rozhlasu na svoje pôvodné miesto. Po určitom čase sa začal proces normalizácie a začali sa aj v rozhlase čistky, ktoré neminuli ani jeho -„dubčekovca“. Najprv ho pozbavili funkcie vedúceho režiséra, potom vylúčili zo strany, zakázali účinkovanie na mikrofón a napokon sa vyjadril šéfredaktor Viktor Daniel, že preňho v rozhlase niet miesta. (Ten súdruh šéfredaktor, ktorý prežil začiatok okupácie na dovolenke v Juhoslávii a vyčkával tam, až kým nebolo jasné na ktorú stranu sa vychýli politický jazýček v krajine, ten súdruh šéfredaktor, ktorého dcéra v septembri 1968 utiekla do Nemecka (krásny príklad komunistickej výchovy), ten súdruh šéfredaktor, ktorý porušil morálny kódex komunistu a rozviedol sa, lebo mu zachutilo mladé mäsko druhoradej redaktorky Marty Beneovej, ten súdruh šéfredaktor, ktorý v januári 1990 vymetal chodby rozhlasu so strachom v očiach, lebo vedel, že podaktorí mu všetko zrátajú.) Na želanie šéfredaktora Viktora Daniela v máji 1975 odišiel z rozhlasu a zostal v slobodnom povolaní. Našťastie zákazy na jeho pôsobenie v médiách sa nevzťahovali na televíziu a pracovné vzťahy s ľuďmi v televízii zostali nezmenené. Navyše sa vtedajší riaditeľ slovenskej televízie Miloš Marko vyjadril, že nemá výhrady voči jeho spolupráci s televíziou, a tak mohol kontinuálne pracovať ďalej. Asi po dvoch rokoch tichého dištancu v rozhlase sa aj tam pomery uvoľnili, a tak sa mohol vráti k rozhlasovému mikrofónu ako spíker, čítač a recitátor.

Hlas Vladimíra Štefucu bol v istom období synonymom zahraničných dokumentárnych a najmä prírodopisných filmov. Diváci dodnes spomínajú na seriály, ktoré nakrútil francúzsky prírodovedec a dokumentarista Jacques-Yves Cousteau so svojou slávnou loďou Calypso po všetkých moriach sveta. Ďalej to bolo veľa dokumentov z rozličných vedných odborov a nemálo filmov historických a o umení. Príprava spočívala najmä z dôkladného prečítania textu a vždy aj z jeho jazykovej korektúry. Jeho úcta k jazyku bola povestná. Neraz sa mnohí kolegovia vyjadrili, že pokiaľ ide o správny jazyk v médiách, najlepší je Pán Boh, potom pán Dionýz Hirko, a napokon, že je to Vlado Štefuca. D. Hirko pracoval v rozhlase ako jazykový redaktor a korigoval texty po redaktoroch. Obľúbenosť prejavu Vlada Štefucu nebola len v samotnom zafarbení hlasu, v majstrovskej práci s intonáciou a dokonalej jazykovej príprave. Bola to aj nesmierna láska k prírode, ktorú si Vlado Štefuca nosil hlboko v sebe a prejavoval ju ku všetkým bytostiam a živočíchom.

Po skončení práce učiteľky anglického jazyka v polovici deväťdesiatych rokov sa manželka Tatiana intenzívne venovala prekladom z angličtiny komentárov k dokumentárnym filmom a dialógov k hraným filmom. Spoločne texty upravovali – pre dialógy a komentáre – a Vladimír sa postupne venoval stále viac réžii dokumentárnych a hraných filmov. Túto činnosť pre stále horšie pomery v produkčných firmách aj v televíznych spoločnostiach obaja ukončili asi v roku 2013.

Hoci nešlo o významné úlohy a nebolo ich ani veľa, aj herecký talent Vladimíra Štefucu je zaznamenaný vo viacerých filmových dielach. Boli to napríklad epizódy:

• Niet inej cesty – Československo, 1968 104 min, režia Jozef Zachar

film o Štúrovi a jeho súputnikoch – epizódna postava Štefan Marko Daxner.

• Úloha Mikuláš Ferjenčík (generál) v niekoľkých dieloch Roky prelomu – Československo, 1989, réžia Andrej Lettrich
• Polohraný dokumentárny film Salaš bez fujary spí – Československo, 1980, ktorý aj sám režíroval.

• 1987: Až na dno (rozprávač)
• 1968: Niet inej cesty
• 1965: Nylonový mesiac
• 1964: Sám vojak v poli

• 1991: Safari za kuchyňou
• 1989: Roky prelomu

• Dokumentárne filmy
• 1989: V ústrety mestu
• 1985: Slnko za oblakom dymu
• 1980: Salaš bez fujary spí
• 1980: Svätoplukova ríša