Slovjaci

Slovjaci mali byť samostatný národ, ktorý mal žiť na území dnešného východného Slovenska a ktorý mal byť odlišný od Slovákov[1].

Slovjacke hnutie sa sformovalo koncom 19. storočia. Vychádzalo z odlišnej teritoriálnej identity východných Slovákov a z nárečových rozdielov, ktoré sa snažilo absolutizovať a dokázať tak, že ide o samostatný národ.[2] Významným teoretikom slovjackého hnutia bol Viktor Dvorčák, politik s výraznou prouhorskou orientáciou, neskôr predstaviteľ maďarskej iredenty.[3][4] Podľa Dvorčáka sa jazyk Slovákov na východnom Slovensku odlišoval od jazyka západných Slovákov tak, ako poľština od ruštiny.[5] Typickými znakmi Slovjakov mali byť nedostatok národného života, silná promaďarská orientácia a menšia náchylnosť k panslavistickým myšlienkam. Myšlienka bola podporovaná uhorskou vládou s cieľom oslabenia slovenského národného hnutia a jeho dezintegrácia podľa nárečových areálov.[6] V roku 1918 na základe samourčovacieho práva Slovjakov na východe Slovenska vyhlásil Slovenskú ľudovú republiku, krátko existujúci politický útvar bez reálnej politickej moci, ktorý bol orientovaný jednoznačne na Maďarsko.

Slovjacke hnutie sa opätovne aktivovalo v súvislosti s Mníchovskou dohodou a prvou viedeňskou arbitrážou, pričom malo slúžiť na podporu revizionistických nárokov Maďarska.[7] Členovia hnutia sa pokúsili dokázať existenciu samostatného slovjackeho jazyka aj vedecky, za pomoci významného maďarského slavistu Jánosa Melicha. Ten však takúto snahu odmietol ako vedecky neopodstatnenú a "slovjacky jazyk" (šarišské nárečie) označil za integrálnu súčasť slovenského jazyka.[8] Počas okupácie južného Slovenska sa maďarská vláda snažila použiť slovjacke hnutie na obmedzenie vplyvu zakladateľov Strany slovenskej národnej jednoty.[9] Medzi slovenským obyvateľstvom však hnutie nezískalo podporu.[9]