Veľryby (rad)

Veľryby (iné názvy: veľrybotvaré (cicavce), kitovce; lat. Cetacea) je rad, ktorý zahŕňa veľryby, delfíny, vorvane a vráskavce. Cetus je po latinsky "veľké morské zviera". Slovo pochádza z gréckeho ketos („morský netvor“). Cetológia je vetva morských vied, ktorá skúma rad veľryby.

veľryby

vráskavec dlhoplutvý
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Cetacea
Brisson, 1762
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
 Biologický portál

V ďalšom texte sa pod slovom veľryby rozumejú všetci členovia radu veľryby.

Členovia tohto radu sú cicavce, ktoré sa úplne adaptovali na život vo vode. Ich telo je vretenovité, predné končatiny sú premenené na plutvy. Maličké zadné končatiny sú zakrpatené, nie sú spojené s chrbticou a sú skryté vnútri tela. Chvost má vodorovné drápky. Veľryby sú takmer bez srsti a sú obalené hrubou vrstvou tuku. Rad veľryby sa delí na dva podrady Mysticeti a Odontoceti. Zastupuje ho dnes približne 80 druhov v 10 čeľadiach.

Čo sú veľryby zač?

O veľrybách koluje množstvo mylných predstáv. Jednou z najbežnejších je tvrdenie, že veľryby sú ryby. V skutočnosti však ide o cicavce. Pred viac než 50 miliónmi rokov žili na súši, boli pokryté srsťou, mali ušné lalôčky a chodili po štyroch.

Ako príslušníci triedy cicavcov aj veľryby majú tieto základné znaky:

  • sú teplokrvné.
  • dýchajú vzduch pomocou pľúc.
  • rodia živé mláďatá a dojčia ich vlastným mliekom.
  • majú srsť, aj keď spravidla ide iba o pár chlpov.

Ďalším znakom odlišujúcim veľryby od ryby je tvar chvosta. Chvost ryby je vertikálny a pohybuje sa zo strany na stranu, zatiaľ čo chvost veľryby je horizontálny a pohybuje sa hore a dolu.

Veľryby pravdepodobne pochádzajú z jednej zo skupín prehistorických dravých kopytníkov, ktoré dali vzniknúť napríklad aj dnešným párnokopytníkom.

Adaptácia veľrýb na morský život

Prvotní zástupcovia veľrýb (čeľaď Pakicetidae) spred viac než 50 miliónov rokov boli suchozemské zvieratá, výzorom pripomínajúce dnešné vlky. Ich príslušnosť ku veľrybám bola odhalená najmä na základe modifikácií ucha a stavbe zubov. O niekoľko miliónov rokov neskôr sa vyskytovala čeľaď Ambulocetidae, už predstavujúca obojživelné živočíchy väčšieho vzrastu, výzorom skôr podobné krokodílom. Nešlo len o sladkovodné živočíchy, analýza zubov ambulocetidov ukázala, že slané vody im neboli cudzie. Vďaka nárastu životného priestoru a vďaka vztlaku vody už na veľryby neboli kladené žiadne prírodné obmedzenia na veľkosť. Prestali potrebovať nohy. Počas tejto doby veľryby stratili vlastnosti potrebné pre suchozemský život a získali nové schopnosti dôležité pre život v mori. Zadné končatiny sa vytratili, ich telo sa zúžilo a získalo hydrodynamický tvar, čo im umožnilo pohybovať sa vo vode omnoho elegantnejšie a efektívnejšie. Z rovnakého dôvodu zmizla väčšina ich kožuchu, čo znížilo odpor ich veľkého tela vo vode.

Ako súčasť tohto evolučného procesu sa kosti v predných končatinách spojili. Časom sa to, čo predtým bola predná končatina, premenilo v tuhú hmotu z kostí, tuku a väziva, tvoriac tak veľmi efektívne plutvy, ktoré udržujú v rovnováhe obrovité telo veľrýb. Potom, čo veľryby stratili srsť, potrebovali nejaký iný spôsob, ako ochrániť svoje telo pred chladom. Pomoc prišla vo forme tuku. Tučná vrstva medzi kožou a telom poskytuje veľrybám dostatočnú ochranu. Zároveň slúži aj ako núdzová zásoba energie. U niektorých veľrýb môže byť vrstva tuku aj hrubšia ako 30 cm. Z tuku veľrýb sa vyrába vosk na sviečky.

Dýchanie, zrak, sluch a echolokácia

Keďže veľryby patria medzi cicavce, potrebujú ku svojmu životu dýchať vzduch. Kvôli tomu potrebujú vyplávať na hladinu, vydýchnuť oxid uhličitý a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Prirodzene nemôžu dýchať pod vodou, takže keď sa potopia, tak svalový sťah uzavrie dýchacie otvory (nozdry), ktoré zostanú uzavreté pokiaľ sa znovu nevynoria na hladinu. Keď nozdry otvoria, tak vyfúknu teplý vzduch.

Aby sa im to robilo ľahšie majú veľryby nozdry na vrchole hlavy, čo im dáva možnosť rýchlejšie vydýchnuť vzduch a nadýchnuť čerstvý. Starý vzduch, zahriaty z pľúc, sa pri výdychu zráža a vyparuje sa hneď ako sa stretne s vonkajším chladným ovzduším. Je to podobné ako keď počas chladného dňa vydýchneme obláčik pary. Tento proces poznáme ako výtrysk. U každej veľryby je toto vydýchnutie odlišné a to buď tvarom, výškou a alebo uhlom. Skúsený veľrybár, alebo pozorovateľ je schopný podľa tohto výfuku určiť na diaľku druh veľryby.

Malé oči majú veľryby posadené vzadu na každej strane ich obrovitej hlavy. Dôsledkom čoho je, že veľryby s ostrým „zobákom“ (napríklad delfíny) majú dobré binokulárne videnie ako dopredu tak aj dole, iné druhy s tupou hlavou (napríklad vorvaňovité) vidia na obidve strany, ale nikdy priamo pred alebo za seba. Oči pokrývajú mazľavé slzy, ktoré ich chránia pred soľou. Veľryby majú zrejme dobrý zrak a to ako nad tak aj pod hladinou.

Podobne ako oči aj uši veľrýb sú malé. Život v mori spôsobil stratu ušného laloka, ktorý slúži na usmerňovanie zvukového vlnenia a na zosilňovanie signálov. Pretože zvuk sa vo vode šíri rýchlejšie ako vo vzduchu, vonkajšie ucho nebolo potrebné a bolo zredukované na maličkú dierku v koži, tesne za okom. Vnútorné ucho sa ale natoľko vyvinulo, že veľryby vedia nielen počuť zvuky desiatky kilometrov vzdialené, ale dokonca dokážu určiť z ktorého smeru zvuk vychádza.

Veľryby používajú zvuk podobne ako netopiere, vysielajú zvuk, ktorý sa odrazí od objektu a vráti sa k nim. Z toho dokážu rozpoznať veľkosť, tvar, povrchové vlastnosti a pohyb objektu, rovnako aj vzdialenosť od objektu. Táto schopnosť sa nazýva echolokácia, alebo sonar. Vďaka tejto vlastnosti sú veľryby schopné vyhľadať, prenasledovať a chytiť rýchle plavajúcu obeť v absolútnej tme. Je to tak vyvinutá vlastnosť, že pomocou nej dokážu rozlíšiť potencionálnu obeť od lode. Veľryby sú schopné v zajatí naučiť sa rozlišovať napríklad loptičky rôznych farieb, veľkostí a tvarov.

Veľryby používajú zvuky aj pre komunikáciu. Či už jednoduché stonanie, pískanie, mľaskanie alebo zložité 'spievanie' vráskavca dlhoplutvého, ktoré je veľmi populárne a často ho môžeme počuť v dokumentárnych seriáloch.

Potrava

Čo sa týka potravy a stravovania vôbec, môžeme veľryby rozdeliť na dve skupiny. Na bezkosticovce, tie majú množstvo zubov, ktoré používajú na chytanie rýb, hlavonožcov a iných morských zvierat. Svoju potravu nežujú, jednoducho ju celú zhltnú. Medzi zubaté veľryby patria napríklad delfíny a vorvaňovité.

Oproti tomu kosticovce vôbec nemajú zuby, namiesto toho im z hornej čeľuste visia rohovinové pláty. Tieto pláty fungujú ako velikánske filtre, ktoré oddeľujú malé živočíchy od morskej vody. Do tejto skupiny patria obrovitý vráskavec obrovský, vráskavec dlhoplutvý, veľryba grónska alebo vráskavec malý Niektoré veľryby sa živia aj drevnatými predmetmi (Pinoccio)

Systematika
Pozorovanie

Cetacea v širšom zmysle (Archaeoceti (praveľryby) v širšom zmysle):

  • čeľaď †Pakicetidae
  • čeľaď †Ambulocetidae
  • čeľaď †Remingtonocetidae
  • čeľaď †Protocetidae v širšom zmysle
    • čeľaď †Protocetidae v užšom zmysle
    • (-) † Pelagiceti (Basilosauridae v širšom zmysle)

Všetky taxóny z "Cetacea v širšom zmysle" okrem taxónu Neoceti tvoria v starších systémoch parafyletický taxón (podrad) "Archeoceti (praveľryby) v užšom zmysle".

Vývojovo najbližšie príbuzným taxónom veľrýb (v širšom zmysle) sú hrochovité (Hippopotamidae).

Iné projekty

Externé odkazy

Zdroje pre časť Systematika:

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.