Vasil Levski
Vasil Levski (bulh. Васил Левски), iný prepis: Vasiľ Levský; vlastným menom Vasil Ivanov Kunčev (bulh. Васил Иванов Кунчев; * 18. júl 1837, Karlovo, Bulharsko – † 18. február 1873, Sofia, Bulharsko) bol pôvodne mních a neskôr aj bulharský národný hrdina a revolucionár, jedna z hlavných osobností a symbol bulharského boja za slobodu. V Bulharsku sa označuje aj ako Apoštol slobody (bulh. Апостола на свободата – Apostola na svobodata).
| Vasil Levski | |||
 | |||
 | |||
| Biografické údaje | |||
|---|---|---|---|
| Rodné meno | Vasil Ivanov Kunčev | ||
| Narodenie | 18. júl 1837 Karlovo, Bulharsko | ||
| Úmrtie | 18. február 1873 (35 rokov) Sofia, Bulharsko | ||
| Odkazy | |||
 | Vasil Levski (multimediálne súbory) | ||
| |||
Životopis
Narodil sa 18. júla 1837 (6. júla podľa juliánskeho kalendára) v Karlove. Jeho rodičia boli Ivan Kunčev Ivanov a Gina Vasileva Karaivanova-Kunčeva. Otec mu zomrel, keď mal 14 rokov. Prvotné vzdelanie Vasil Levski získal v miestnej škole v Karlove a neskôr v rokoch 1856 – 1857 navštevoval školu pre duchovenstvo v Starej Zagore.[1] Ako mních prijal meno Ignatij a v roku 1858 bol vysvätený na diakona, pričom začal pôsobiť ako diakon a spevák v karlovskom chráme Zosnutia Bohorodičky.[2]
Niekedy v roku 1861 sa Vasil Levski rozhodol, že svoj život zasvätí boju za slobodu[2] a na jar roku 1862 sa na výzvu Juraja Rakovského vybral do Belehradu, kde sa pripojil k tzv. Prvej bulharskej légii. Tu vďaka svojej statočnosti získal aj svoj pseudonym „Levský“. V roku 1867 sa vybral do Bukurešti, aby sa tu stretol s Rakovským a na jeho odporúčanie sa stal vlajkonosičom čaty pod velením Panajota Chitova, s ktorou vykonal niekoľkotýždňový prechod Starej planiny do Srbska. Po dosiahnutí srbských hraníc sa opäť vybral do Belehradu, kde sa neskôr prihlásil do Druhej bulharskej légie.[1]
V roku 1868 sa spoznal s Christom Botevom a v decembri toho istého roku začal svoju prvú cestu Bulharskom v rámci ktorej sa stretával s významnými Bulharmi, ktorých presviedčal o nutnosti boja za slobodu. Túto cestu ukončil vo februári roku 1869 a už v máji toho istého roku uskutočnil druhú cestu s rovnakým cieľom. V roku 1869 sa zúčastnil založenia Bulharského revolučného centrálneho výboru a potom sa až do roku 1871 venoval rozširovaniu revolučnej siete v Bulharsku (vrátane založenia tzv. Vnútornej revolučnej organizácie).
V roku 1872 sa zúčastňuje zasadania Bulharského revolučného centrálneho výboru v Bukurešti a neskôr sa presúva do Bulharska, kde začína pripravovať povstanie. 22. septembra toho istého roku sa jeho pomocník Dimităr Obšti napriek zákazu rozhodne vylúpiť poštu. Je zatknutý a pri výsluchoch prezradí detaily o revolučnej sieti a príprave povstania. Toto uľahčilo osmanským orgánom prenasledovanie bulharských revolucionárov a 26. decembra sa im podarilo chytiť aj Vasiľa Levského v dome jeho známeho v meste Loveč, ktorý používal často ako útočisko. Je väznený najskôr vo Velikom Tărnove a neskôr v Sofii, kde je postavený pred štátny súd. Svedčia proti nemu mnohí bývalí spojenci (vrátane Dimităra Obštého, ktorý spôsobil Levského dostihnutie) a Vasil Levski je odsúdený na trest smrti.
Popravený bol obesením 18. februára 1873 (6. februára podľa juliánskeho kalendára) na vtedajšom okraji Sofie na mieste, kde dnes stojí jeho pamätník.[2]
Galéria
Rodný dom (dnes múzeum) Vasiľa Levského v Karlove
Pamätník Vasiľa Levského v Karlove