Ulysses S. Grant

Grant slúžil v mexicko-americkej vojne pod generálmi Zachary Taylorom a Winfieldom Scottom, zúčastnil sa bitiek pri Resaca de la Palma, Palo Alta, Monterrey a Veracruze. Bol dvakrát vyznamenaný za statočnosť: pri Molina del Rey a Chapultepecu.

Keď v roku 1848 skončila vojna s Mexikom, zostal Grant v armáde a bol niekoľkokrát preložený na nové posty. V roku 1853 bol poslaný do Fort Vencouveru na Washington Territory, kde slúžil ako proviantný dôstojník pri 4. jazdnom regimente. Jeho žena ho nemohla doprevádzať, pretože jeho plat by nedokázal uživiť rodinu (v dobe jeho odchodu bola v 8. mesiaci tehotenstva s ich druhým dieťaťom). V roku 1854 bol povýšený na kapitána a poverený velením stotiny F 4. pešieho pluku vo Fort Humbolte v Kalifornii. Napriek tomu, že jeho plat vzrástol, stále nebolo možné, aby jeho rodina prišla za ním na západ. Skúšal obchodne podnikať, aby nejako zvýšil svoje príjmy, ale neúspešne. Začal piť, čo viedlo k zhoršeniu jeho výkonu v službe. Nakoniec bol postavený pred možnosť buď čeliť súdu alebo rezignovať. 31. júla 1854 teda rezignoval a 7 rokov viedol civilný život ako farmár, realitný agent v St. Louis a nakoniec ako pomocník v obchode s koženým tovarom vlastneným jeho otcom a bratom v Galene v Illinois. V tejto dobe sa veľmi zadĺžil.

24. apríla 1861, 10 dní po páde Fort Sumteru, kapitán Grant dorazil so skupinou mužov, ktorých naverboval, do Springfieldu v Illinois. Guvernér dospel k záveru, že bývalý žiak z West Pointu by mal dostať dôležitejšie úlohy a povýšil ho na plukovníka 21. pešieho pluku (od 17. júna 1861). 7. augusta bol povýšený na brigádneho generála dobrovoľníkov.

Vo februári 1862 získal Grant pre Úniu jej prvé veľké víťazstvo, keď dobyl Fort Henry a Fort Donelson v Tennessee. Grant 16. februára nielenže zajal posádku Fort Donelsonu o sile 12 000 mužov, ale taktiež požadoval „okamžitú a bezpodmienečnú kapituláciu“, ktorá ho na Severu rýchle spopularizovala medzi verejnosťou, pre ktorú sa nakrátko stal hrdinom.

Na začiatku apríla 1862 bol prekvapený generálom Albertom Sidneym Johnstonom a prinútený k bitke pri Shilohu. Grantovi sa podarilo udržať počas južanského útoku svoje pozície, na druhý deň prevziať iniciatívu a nakoniec zvíťaziť. Bitka pri Shilohu sa s 25 000 obeťami na obidvoch stranách stala najkrvavejšou bitkou celej vojny a celých doterajších amerických dejín (počet obetí prekonal celkové množstvo mŕtvych v revolúcii, vojne z roku 1812 a mexicko–americkej vojne). Henry W. Halleck, Grantov nadriadený generál, ho zbavil na niekoľko mesiacov velenia a prevzal velenie v poli sám. Iba pod vplyvom svojho priateľa generála Williama T. Shermana, zostal Grant naďalej v armáde a nerezignoval. Na svoju pozíciu sa vrátil potom, čo bol Halleck menovaný vrchným veliteľom všetkých unionistických armád.

Počas kampane v zime 1862-1863 sa Grant pokúšal získať pevnosť Vicksburg na rieke Mississippi, jeden z dvoch zostávajúcich oporných bodov Konfederácie na rieke (ďalším bol Port Hudson). Vicksburg bola pevnosť postavená na riečnej ostrohe a obklopená mŕtvymi ramenami rieky; cez zložitý terén bolo takmer nemožné sa k mestu dostať a zároveň zásobovať vojsko. Konečne na jar 1863 Grant prišiel na spôsob, ako mesto získať. Táto operácia je považovaná za jednu z najdokonalejších v celej vojenskej histórii.

Grant viedol svoje oddiely pozdĺž západného brehu a na vhodnom mieste Mississippi prekročil za pomoci amerického námorníctva, ktoré priviezlo k Vicksburgu zbrane. (Toto bola do operácie Overlord v roku 1944 najväčšia obojživelná operácia v americkej vojenskej histórii). Potom so svojimi mužmi pokračoval do vnútrozemia, čím sa odrezal od zásobovacích oddielov. Presúval sa čo najrýchlejšie, aby nedal veliteľovi Južanov Johnovi C. Pembertonovi príležitosť sústrediť svoje sily a zaútočiť. Smerom na východ Grant obsadil mesto Jackson, čím sa mu podarilo odrezať železničné spojenie do Vicksburgu.

Potom sa obrátil na západ a obsadil Champion Hill, potom čo tu porazil vicksburské oddiely, ktoré sa museli stiahnuť za opevnenie mesta. Šesť týždňov obliehal mesto, 4. júla 1863 sa Pemberton vzdal. Pre Konfederáciu to (spolu s bitkou pri Gettysburgu, ktorá prebehla o deň skôr) znamenalo zásadný obrat, juh bol územne rozdelený na dve časti a tak výrazne oslabený.

V septembri 1863 Konfederácia vyhrala bitku pri Chickamauge. Potom sa porazené unionistické vojsko pod vedením Williama Rosencransa stiahlo do mesta Chattanooga v Tennessee – končila tu železnica vo východnej Tennessee a zároveň to bola brána do severnej Georgie. Mesto bolo rýchlo obkľúčené víťaznými konfederačnými vojskami pod vedením Braxtona Bragga. 16. októbra bol Grant poverený velením obkľúčeného vojska, okamžite nahradil Rosencransa Georgeom H. Thomasom. Ešte predtým Grantov hlavný stratég (chief engineer) William F. „Baldy“ Smith začal realizovať plán známy ako „Cracker Line“. 28. a 29. októbera 1863 porazil v bitke pri Wauhatchie južné oddiely a ovládol rieku Tennessee, po ktorej do Chattanoogy priplávali zásoby a posily. Toto otvorenie obkľúčenia zdvihlo morálku obkľúčeného vojska, na konci novembra prešiel Grant do protiútoku.

Bitka pri Chattanooge nezačala pre severnú armádu dobre. William T. Sherman nedokázal úspešne zaútočiť na pravé krídlo konfederačných vojsk. Zaútočil nielen na zlom mieste, ale nechal sa poraziť jedinou južnou divíziou. Grant reagoval na tento zlý štart predstieraným útokom na stred (pod vedením Thomasa), čo malo odviesť pozornosť od Shermana na pravom krídle. Thomas čakal, dokiaľ si nebol istý, že Hooker posilnený potomackou armádou nenapadol konfederačné sily na ľavom krídle. Hookerovi sa podarilo prelomiť južanské ľavé krídlo, zatiaľ čo Thomasovi muži boli rovnako úspešní v centre, kde sa predstieraný útok zmenil na skutočný. Thomasovi muži mali zaujať pozície na úpätí Misionárskeho hrebeňa, ale vojaci rozpálení porážkou pri Chickamauge sa začali driapať na pozície na vrchole kopca a bolo ich veľkým šťastím, že sa konfederačným vojakom nepodarilo skloniť delá natoľko, aby ich mohli zasiahnuť; keď unionistickí vojaci dosiahli vrchol kopca, dávali sa Južania okamžite na útek. Grant sa síce na Thomasa spočiatku hneval, že prekročil daný rozkaz, ale toto víťazstvo spôsobilo ústup južanských vojsk a zároveň otvorilo Únii možnosť napadnúť Atlantu v Georgii – srdce Konfederácie.

Grantova vôľa k boju a schopnosť víťaziť presvedčila Lincolna a Grant bol povýšený 2. marca 1864 na „lieutenant general“ (nová hodnosť schválená kongresom priamo pre Granta). O 10 dní neskôr sa Grant stal vrchným veliteľom všetkých severských armád Spojených štátov amerických.

Grant a jeho generáli

Grantov bojový štýl nazval jeden spolugenerál „buldočím“. Napriek tomu Grant patril k vynikajúcim stratégom, ako sa ukázalo pri Vicksburgu a v záverečnom ťažení proti generálovi Robertovi E. Leeovi, nebál sa priamych útokov alebo tesného obliehania, často v dobe, kedy proti nemu južanské sily sami spúšťali útok. V okamihu, kedy útok alebo obliehanie začalo, Grant odmietal ustúpiť alebo sa nechať vytlačiť z poľa. Táto taktika často viedla k vysokým stratám ako na jeho strane, tak aj na strane protivníka. Pre túto stratégiu bol Grant popisovaný (hlavne v roku 1864) ako „mäsiar“, je ale pravda, že ostatní generáli mali vo svojich oddieloch podobne veľké straty, úspech však omnoho slabší.

V marci 1864 Grant poveril bezprostredným velením západných armád generálmajora Williama T. Shermana a svoje veliteľstvo presunul do Virgínie, kde sa zameral na už dlho bezúspešne prebiehajúcu snahu zničiť Leeovu armádu. Jeho ďalším bezprostredným cieľom, podmieneným však splnením toho prvého, bolo obsadenie Richmonde, hlavného mesta Konfederácie. K dosiahnutiu týchto cieľov použil zložitú koordinovanú stratégiu, ktorej cieľom bolo zaútočiť na centrum Konfederácie z viacerých smerov: Grant, George G. Meade a Benjamin Franklin Butler proti Leeovi blízko Richmondu; Franz Sigel v údolí Shenandoahu; Sherman mal napadnúť Georgiu, poraziť Josepha E. Jonhstona a získať Atlantu; George Crook a William W. Averell mali prerušiť železničné spojenie zo Západnej Virgínie; úlohou Nathaniela Banksa bolo získanie Mobile v Alabame. Grant bol prvým generálom, ktorý sa pokúsil o tak komplexnú koordinovanú stratégiu a zároveň aj prvý, kto pochopil dôležitosť protivníkovej vnútornej ekonomickej infraštruktúry – použil tak koncept totálnej vojny.

Pozemná kampaň začala 4. mája 1864, keď potomacká armáda o sile 115 000 mužov (oproti asi 65 000 mužom generála Leeho) prekročila rieku Rapidan a vstúpila do oblasti dosiaľ známej ako Divočina (Wilderness), naopak Lee poslal do tejto oblasti Armádu Severnej Virgínie, ktorá mala za úlohu oslabiť Grantovu početnú prevahu. Bitka v Divočine (Battle of Wilderness) prebiehala dva dni, 7. mája došlo k prestávke v bojoch a taktiež k jednému z rozhodujúcich rozhodnutí vo vojne. Lee sa rozhodol stiahnuť z pozícií, aby Grantovi umožnil to, čo dosiaľ robili všetci veliaci generáli severných armád – ústup. Grant namiesto rozkazu k ústupu nariadil obísť Leeho na východe a smerovať ďalej na juh.

Siegelova kampaň v Shenandoahu aj Butlerova kampaň pri rieke James neuspeli a preto bol generál Lee schopný doplniť svoje jednotky vojakmi z týchto oblastí.

8. mája 1864 sa Lee s Grantom stretli znovu, tentoraz v bitke pri Spotsylvanskom dvore (Battle of Spotsylvania Court House), ktorá trvala 5 dní. 11. mája Grant napísal slávnu správu obsahujúcu vetu: "Navrhujem bojovať na tejto línii, aj keby to malo trvať celé leto". Na druhý deň, 11. mája, nariadil hromadný útok, ktorý takmer prelomil Leeov front, nakoniec sa zase stočil a pokračoval smerom na juh.

Aj napriek rastúcej strate unionistických armád, sa situácia menila ku Grantovmu prospechu. Väčšina Leeových úspechov bola založená na ofenzíve obsahujúcej prekvapivé presuny a náhle útoky. Teraz bol prinútený bojovať dlhodobo v defenzíve. Dokonca aj po strašnej bitke pri Cold Harbor (1.– 3. júna) Grant dokázal stupňovať tlak a prekročiť rieku James. K Petersburgu vo Virgínii dorazil ako prvý Grant a jeho hlavnou úlohou bolo zaistiť túto významnú železničnú križovatku. To sa však vinou prehnane opatrného podriadeného Williama F. „Baldy“ Smitha nepodarilo. Ďalšie tri dni strávilo vojsko márnymi útokmi, a o tri dni neskôr dorazili aj Leeove oddiely, ktoré posilnili obrancov mesta. Grantovi neostalo nič iné, ako začať s obliehaním.

Grant sa priklonil k plánu navrhnutému Ambrosom Burnsideom. Pred svitaním 30. júla nechal vyhodiť do vzduchu bane pod konfederačnými jednotkami. Vzhľadom na zmeny prevádzané na poslednú chvíľu (okrem iného sa Grant a Meade do poslednej chvíle ubezpečovali, aby jednotky zložené z čiernych Američanov neviedli útok), bol nasledujúci útok chabý a zle koordinovaný. Konfederačné jednotky využili možnosť preskupiť sa a zahájiť protiútok. Zvíťazili v bitke o kráter a unionisti tak stratili ďalšiu príležitosť s konečnou platnosťou rozhodnúť o konci vojny.

Ako postupovalo leto a Shermanove armády nedokázali postúpiť, predovšetkým vo Virgínii a Georgii, začala nastávajúce udalosti ovládať politika. Na jeseň totiž pripadali prezidentské voľby. Pre Úniu sa veci ešte zhoršili, keď sa Leeovi podarilo oddeliť malú armádu pod velením generálmajora Jubala A. Earlyho, ktorá mala za úlohu odlákať Granta. Early cez Shenandoahské údolie prešiel na sever do bezprostrednej blízkosti Washingtonu. Nebol síce schopný obsadiť mesto, ale samotná jeho prítomnosť zrejme znamenala ďalšie zníženie šancí na Lincolnove znovuzvolenie.

Až na začiatku septembra prinieslo Grantove úsilie prvé ovocie, keď Sherman obsadil Atlantu. Vtedy Grant poslal Philipa Sheridana do Shenandoahského údolia vysporiadať sa s Earlym. Ľudia na severu si čím ďalej jasnejšie začali uvedomovať, že vojna sa obracia k ich víťazstvu a Lincoln vo voľbách zvíťazil. Neskôr v novembri Sherman začal svoj pochod k moru. On aj Sheridan pokračovali v Grantovej stratégii totálnej vojny.

Na začiatku apríla 1865 konečne Grantov neustávajúci tlak donútil Leeho evakuovať Richmond a po deväťdňovom ústupe sa Lee vzdal pri Appomattoxe – 9. apríla 1865. Grant mu ponúkol veľkorysé podmienky kapitulácie, ktoré uvoľnili napätie medzi obidvomi armádami a umožnili južanským vojakom uchovať si aspoň zdanie hrdosti. Do niekoľkých týždňov bolo po vojne, napriek tomu menšie akcie pokračovali až do doby, keď sa Kirby Smith vzdal pri Trans-Mississippi Department 2. júna 1865.

Okamžite po Leeovej kapitulácii bol Grant poctený kráčať vedľa truhly na pohrebe Abrahama Lincolna. Lincoln bol známy svojou podporou Grantovi. Po bitke pri Shilohu povedal: „Nemôžeme ho prepustiť. On totiž bojuje“. Po vojne mu Kongres udelil hodnosť „General of the Army“ (odpovedá dnešnému štvorhviezdičkovému generálovi). Do hodnosti ho menoval nový prezident Andrew Johnson 25. júla 1866.

Grantovo volebné obdobie bolo zaplavené škandálmi (ako napr. Sanbornský incident v Treasury a problémy s U.S. zástupcom Cyrus I. Scofieldom). Najslávnejším sa stal škandál nazvaný Whiskey Ring, kedy vláda prišla o viac ako 3 milióny dolárov vybraných daní. Orville E. Babcock, sekretár prezidenta, bol označený za člena tejto kliky a unikol usvedčeniu iba vďaka prezidentovmu pardonu. Neskôr prezidentov minister vojny William W. Belknap podstúpil vyšetrovanie, ktoré odhalilo, že bral úplatky pri predaji Native American trading posts.

Napriek tomu neexistujú dôkazy, že by sa Grant sám podieľal na korupcii svojich podriadených, nezaujal proti ich činnosti jasné a pevné stanovisko ani keď boli usvedčení. Nemal dobrú ruku pri výbere svojich spolupracovníkov. Znepriatelil si vodcov politických strán, keď príliš mnoho úradov dal svojim priateľom a politickým podporovateľom, za ktorými stál aj keď sa neosvedčili či proti nim bolo vznesené závažné obvinenia, ktoré sa ukázali založené na pravde. (Jednou z výnimiek bol na post ministra zahraničia vybraný Hamilton Fish z New Yorku). Jeho neschopnosť zaistiť si politických spojencov pôsobila ako jeden z najdôležitejších faktorov, prečo sa mu škandály dostali mimo kontrolu.

Aj napriek týmto škandálom, dokázal Spojené štáty preniesť cez citlivé obdobie Rekonštrukcie. Podporoval len obmedzenú prítomnosť severných jednotiek na území južných štátov – tie mali zaistiť dodržovanie práv južanských černochov a zamedziť násilným činom Ku Klux Klanu. V rokoch 1869 a 1871 Grant podpísal zákony, ktoré zaručovali volebné právo černochom a potierali vodcov Ku Klux Klanu. Pätnásty dodatok Ústavy USA, ktorý zaručoval volebné právo černochom, bol schválený v roku 1870.

V roku 1876 bolo do Únie prijaté Colorado.

V oblasti zahraničnej politiky bola najväčším úspechom Grantovej administratívy Washingtonská zmluva (bola vyjednaná jednou z mála Grantových dobrých volieb pri obsadzovaní úradov, ministrom zahraničia Hamiltonom Fishom) z roku 1871.

Kongres neschválil kúpu Santo Dominga.

Grant sa pôvodne chcel o prezidentskú funkciu usilovať po tretíkrát, nakoniec však od tohoto zámeru upustil (proti sa napr. vyslovil aj Kongres).

V roku 1876 Grant počas pravdepodobne zmanipulovaných prezidentských volieb (rozhodovalo sa medzi Hayesom a Tildenom) upokojil národ tým, že zvolal federálnu komisiu.

O Grantovi bolo známe, že často navštevoval Willardský hotel, aby unikol stresu Bieleho domu. Vo foyer (angl. lobby) sa ho obvykle snažilo zastihnúť veľké množstvo ľudí, ktorých nazýval „tými zatratenými lobistami“ (those damn lobbysts), tak snáď vznikol moderný pojem lobista.

• Ministerstvo spravodlivosti (Department of Justice) (1870)
• Ministerstvo pôšt (Post Office Department) (1872)
• Úrad generálneho štátneho zástupcu (Solicitor General) (1870)
• "Advisory Board on Civil Service" (1871); predchodca úradu „Civil Service Commission“ zavedeného roku 1883 prezidentom Chesterom A. Arthurom. (dnes známy ako Office of Personnel Management.)
• Office of the Surgeon General (1871)