Theofanes Homologétes

• starogr. Θεοφάνης Ὁμολογητής, prepisy: Theofanes Homologétes, Theofanes Homologetes, Theofanis Homologitis, Theofanés Homologétés[6], lat. Theophanes Confessor
• slovenské varianty: Theofanes Vyznavač[7] (dnes jazykovo správne:[8] Vyznávač[1]), Theofanes Confessor[7][9], cirkevne aj: Teofan Sigrianský[10][11] a Teofan Chronograf[12][13]

Theofanes sa lúči s patriarchom Nikéforom I.

Theofanes sa narodil ako syn egejského stratéga[4] Izáka a jeho manželky Theodoty. Keď mal tri roky, Izák zomrel a výchova Theofana zostala na jeho matke.[14] V mladom veku pôsobil ako strator na cisárskom dvore Leva IV. Oženil sa s Megalo, dcérou istého cisárovho priateľa a patrikia. Obaja však mali záujem o duchovnú sféru a po istom čase sa dohodli, že vstúpia do kláštora. Theofanes sa tak ako osemnásťročný[15] stal mníchom v kláštore Megas Agros neďaleko Sigriane.[4] Monastier založil kedysi jeho otec.[15] Neskôr založil vlastný kláštor na ostrove Kalonymos,[4] avšak naďalej žil v kláštore založenom jeho otcom.[15]

Bol zásadným odporcom obrazoborectva a podľa niektorých prameňov sa zúčastnil aj Druhého nicejského koncilu v roku 787.[5] V koncilových dokumentoch však jeho meno zaznamenané nie je.[14] Počas moechianskej aféry podporil umiernené stanovisko patriarchu Tarasia. To viedlo k jeho roztržke s radikálnejším Theodorom Studitským. Po tom, čo sa k moci dostal Lev V., bolo obrazoborectvo v Byzancii obnovené. Niekedy v rokoch 814/815 bol Theofanes ako odporca cisárskej politiky uväznený a poslaný do vyhnanstva na ostrov Samothraké, kde zomrel. V tomto období sa opätovne zblížil s Theodorom Studitským, ktorý Theoana napísal aj oslavné enkomion. Po smrti bol uctievaný ako svätý mučeník - confessor.[4][5]

Theofanes v Chráme zvestovania melchitského patriarchátu v Jeruzaleme

• Chronografia (starogr. Χρονογραφία)

Dielo vzniklo v gréčtine v rokoch 810 – 814. Zaoberá sa rokmi 284 – 813, pričom pre roky 769 – 813 je jedným z mála zachovaných byzantských zdrojov (okrem neho existuje napr. kronika patriarchu Nikéfora I.)[1][4]. Predstavuje jediný podrobný popis byzantského víťazstva nad arabskými obliehateľmi Konštantínopola (674 – 678). Popisuje aj slávny grécky oheň, výbušnú zmes, vďaka ktorej Byzantínci zničili arabskú flotilu. Zaznamenal tiež katastrofálnu porážku cisára Nikefora I. Bulharmi neďaleko Plisky v roku 811.[5]

Kronika mala byť pokračovaním nedokončeného diela Georgia Synkella. Pretože sa udalosťami zaoberá striktne chronologicky podľa rokov, je cenným prameňom mnohých číselných dát. Je písaná jednoduchým jazykom[15] a roky určuje podľa alexandrijskej éry. Voči cisárom je autor spravidla kritický, obdivuje však prvého kresťanského cisára Konštantína I. a Markiana, ktorý zvolal Chalcedónsky koncil. Hoci dielo obsahuje niekoľko nepresností, ide o spoľahlivý zdroj.[16] Theofanes informácie nereprezentuje ako svoje názory (ako napr. Synkellos), ale dané udalosti odovzdáva ako fakty, čím vytvára ilúziu úplnej objektivity.[4][15] Podľa niektorých hypotéz (Cyril Mango) autorom kroniky nebol Theofanes ale Synkellos,[15] a Theofanes bol iba jej editorom. Viacero hypotéz sa spája aj so zdrojmi, z ktorých čerpal.[4]

V roku 875 bolo Anastasiom Bibliothecariom preložené do latinčiny.[3] Na kroniku priamo nadväzuje súbor šiestich kroník dnes známych pod latinským názvom ako Theophanes Continuatus. Popisujú udalosti až do roku 961.[16] Okrem nich ďalej chronologicky nadväzuje napr. Synopsis historión od Jána Skylitza.[17]

• sv. Theofan (katolícky životopis)