Theodor Eicke

Narodil sa 17. októbra 1892 vo vtedy nemeckom Hüdingene blízko Château-Salins v Alsasku-Lotrinsku v rodine prednostu železničnej stanice. Mal 10 súrodencov.

V roku 1909 nastúpil do cisárskej armády k 23. bavorskému pechotnému pluku v Landau. Bojoval v prvej svetovej vojne. V roku 1914 bol vyznamenaný za statočnosť Železným krížom II. triedy. Po vojne pracoval krátko ako policajný dôstojník, no pre svoje politické názory inklinujúce k nacizmus bol prepustený zo zamestnania. Od roku 1923 pracoval vo firme I. G. Farben v meste Ludwigshafen. 1. decembra 1928 vstúpil do nacistickej NSDAP, SA a neskôr prestúpil do SS. V roku 1932 bol zatknutý za spoluúčasť na politických vraždách a atentátoch a odsúdený na dvojročný trest. Bol však podmienečne prepustený, následne pokračoval v predošlých aktivitách, uchýlil sa do ilegality. S falošnými dokladmi pôsobil v Taliansku, kde na rozkaz H. Himmlera zaisťoval centrum pre nemeckých exulantov z SS[2].

V roku 1933 sa dostal do sporu s gauleiterom Josefom Bückelom, ktorý ho označil za duševne chorého a nebezpečného pre spoločnosť, po čom bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike a prepustený z SS. No po zákroku doktora kliniky a Himmlera bol prepustený a nastúpil do funkcie veliteľa koncentračného tábora Dachau, kde nahradil predošlého veliteľa Hilmana Wäckerleho. Eicke v tábore zaviedol brutálne metódy vrátane mučenia a popráv. Od svojich podriadených vyžadoval úplnú poslušnosť. O rok neskôr bol poverený funkciou inšpektora koncentračných táborov a svoje metódy tak rozšíril aj na ďalšie tábory.[3]

Spolu s Michaelom Lippertom sa Eicke podieľal na poprave veliteľa SA Ernsta Röhma počas Noci dlhých nožov v roku 1934. Často čelil v sporoch Heydrichovi. Mal veľký vplyv na ďalších organizátorov holokaustu. Podieľal sa rozvoji ekonomickej činnosti táborov, pri ktorej bola využívaná otrocká práca väzňov.

Po začiatku 2. svetovej vojny bol koncom roku 1939 poverený vedením novovytvorenej divízie SS-Totenkopf. Po roku 1940 sa Eicke neangažoval v organizácii koncentračných táborov. Vo funkcii inšpektora táborov ho nahradil Richard Glücks. Jednotky pod jeho velením sa dopustili viacerých vojnových zločinov. Medzi prvé známe patrí masaker britských vojnových zajatcov v Le Paradis v roku 1940, či viaceré masakry zajatých sovietskych vojakov, rabovanie na sovietskom území a mnohé iné. Medzi svojimi vojakmi bol populárny. Bol zranený pri výbuchu míny počas operácie Barbarossa, do služby sa vrátil v decembri 1941.

Zahynul 26. februára 1943 počas bitky o Charkov. Pri hľadaní kontaktu s jedným zo svojich plukov, keď bol jeho štábny Fi 156 Storch v popoludňajších hodinách okolo 16:30 zostrelený sovietskymi jednotkami pri obci Michajlovka (pri meste Lozova, v Charkovskej oblasti). Stroj dopadol na Sovietmi kontrolované územie a Eicke zahynul v jeho troskách. Nemci sa k vraku dostali až nadránom nasledujúceho dňa.

Bol pochovaný pri obci Otdočnina. Neskôr pri nemeckom ústupe bol jeho hrob presunutý na nemecký vojenský cintorín pri Žytomyre. Po oslobodení bol sovietskymi úradmi cintorín zrovnaný so zemou.

Eicke bol po smrti nacistickou propagandou vyobrazovaný ako hrdina. Jeden z plukov divízie Totenkopf dostal na jeho počesť meno Theodor Eicke.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Theodor Eicke