T-64

Začiatkom 60. rokov bol odpoveďou na nové západné konštrukcie tankov sovietsky typ T-62 so 115 mm kanónom s hladkým vývrtom. Táto konštrukcia, odvodená z tanku T-55 však nebola považovaná za perspektívnu. Vývojom nového tanku sa v polovici 60. rokov 20. storočia zaoberal kolektív Charkovskej konštruktčnej kancelárie závodu č. 75 pod vedením A. Morozova.[2]

Predchodcami budúceho T-64 boli prototypy Objekt 430 a 432. Súčasne bol testovaný Objekt 755, s ktorým sa uvažovalo ako s tankom používajúcim iba raketovú muníciu vystreľovanú cez klasickú hlaveň. Prototyp Objekt 434 bol testovaný v polovici 60. rokov 20. storočia. Stroj mal hmotnosť 36,5 t a bol vybavený novým 115 mm kanónom a zážihovým motorom o sile 700 hp. Hlavnú zbraň predstavoval kanón 2A21 (D-68) kalibru 115 mm a spriahnutý 7,62 mm guľomet PKT. Kanón mal efektívny dostrel do 2 km a jeho protipancierové strely priebojnosť 450 mm. Po zavedení modernizovaných verzií boli pôvodné T-64 označované ako T-64R. Vyrobených bolo celkovo asi 600 ks základnej verzie.

V roku 1969 bol T-64 po prvýkrát modernizovaný. Vznikla verzia T-64A so 125 mm kanónom a novým motorom. Jednalo sa o prvý sovietsky skutočne hlavný bojový tank.[3] Verzia T-64AK predstavovala veliteľský stroj s výkonnejšou rádiostanicou a väčšou anténou. V roku 1976 sa začala vyrábať novšia verzia T-64B s modernejším systémom riadenia paľby, zvýšenou ochranou a zadymovacím zariadením. Modernizovaná verzia T-64B je schopná z kanóna odpaľovať protitankové strely AT-8. Po roku 1979 bol použitý nový 125 mm kanón 2А46.

Tank predstavuje významnú pokrokovú konštrukciu vo výrobe tankov. Ako prvý sériovo vyrábaný tank v dejinách mal inštalovaný automatický nabíjač, ktorý celkom nahradil jedného člena posádky, takže tank mohli obsluhovať iba 3 členovia posádky (vodič, veliteľ, strelec). Automatický nabíjač zvýšil kadenciu paľby až na 10 rán za minútu. Predstavoval taktiež prvú sovietsku konštrukciu tanku s inštalovaným laserovým diaľkomerom. Ako prvý sovietsky sériovo vyrábaný tank mal kompozitný (viacvrstvový) pancier Kombinacia-K.[4]

Stroj bol vybavený viacpalivovým 5-valcovým, veľmi kompaktným motorom 5TDF. Motor bol veľmi náročný na výrobu a dlhú dobu ho nebolo možné vyrábať inde ako v Charkovskej továrni. Potreba výroby T-64 aj v horšie vybavených fabrikách viedla k vývoju novej, lacnejšej verzie v Nižnom Tagile, ktorá nakoniec viedla k typu T-72. Spolu s novým typom odpruženia, malými hliníkovými kolesami a relatívne menšími pojazdovými kolesami bol tank pomerne malý a ľahký. Konštrukcia motora však obmedzovala maximálnu rýchlosť na 60 km/h.

Do výzbroje Sovietskych ozbrojených síl bol oficiálne zaradený 20. mája 1968. Vyvíjaný bol súbežne s typom T-72, ale na rozdiel od neho sa nikdy nevyvážal. Konštrukcia typu T-64 je oproti T-72 zložitejšia. Hoci nikdy neboli spoľahlivo vyriešené problémy s novým motorom (5-valcový dvojtaktný viacpalivový motor s protiľahlými valcami), samonabíjacím systémom a zavesením podvozku, bolo ich vyrobených okolo 10 tisíc. Vyzbrojené ním boli najdôležitejšie divízie (napr. skupiny v NDR). Výroba T-64 bola ukončená v roku 1987. Stroje T-64A a B predstavovali hlavnú údernú silu sovietskych tankových síl, a na rozdiel od typu T-72, boli určené primárne pre boj s nepriateľskými obrnenými formáciami.[3]

Posledná modernizácia bola vyvinutá v 90. rokoch pre tanky T-64 B/BV a B1/B1V. Ide o použitie PTRS 9M119 Reflex a vylepšený systém paľby u modernizácie označenej T-64BM2. Druhá modernizácia, označená T-64U, používa Reflexy a systém paľby z T-80UD a T-84.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému T-64

• T-64: revolučný tank

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov T-64 na českej Wikipédii a T-64 na ruskej Wikipédii.