SU-152

Na začiatku druhej svetovej vojny nemali sovietske tanky T-34 a KV-1 problém prestreliť pancier akéhokoľvek nemeckého pancierového vozidla. Problém nastal s príchodom modernej konštrukcie ťažkého tanku PzKpfw VI Tiger, ktorá bola reakciou na sovietske ťažké tanky a neskôr stredného tanku PzKpfw V Panter, ktorý bol výrazne inšpirovaný sovietskymi T-34. Sovietske 76 mm kanóny F-34 neboli schopné prestreliť predný pancier nových nemeckých tankov a bočný pancier prestrelili len zo vzdialenosti menšej ako 500 m.

Sovietske velenie si dobre uvedomovalo, že na porazenie nemeckých obrnených divízií bude potrebné nasadenie nového typu obrneného vozidla schopného vyradiť z prevádzky tanky Tiger aj Panter. Preto bolo v januári 1943 nariadené vybudovanie nového ťažkého samohybného dela. Vývojom bol poverený hlavný dizajnér Josef Kotin. Vývoj bol zahájený v továrni S. M. Kirova, kde sa v tom čase vyrábali ťažké tanky KV.

Základ nového samohybného dela tvoril podvozok ťažkého tanku KV-1s. 152 mm húfnica ML-20 bola považovaná za najlepšiu voľbu vďaka výborným výsledkom v dovtedajších bojoch a jej dostatočným zásobám v skladoch. Prvý prototyp samohybného dela bol zostrojený už po 22 dňoch a do výzbroje armády bol zaradený 14. februára 1943 pod označením SU-152. Veľkou výhodou samohybného dela SU-152 bolo používanie súčiastok z iných tankov, vďaka čomu boli nízke náklady na výrobu.

Prvé stroje SU-152 dorazili do Kursku v máji 1943 a pozornosť nepriateľov začali budiť hneď od prvých bojov. Vďaka schopnosti vyradiť z prevádzky aj tie najťažšie nemecké tanky Tiger, Panter a ťažké stíhače tankov Elefant dostal tank prezývku „Zveroboj“ (zabijak zvierat). Hlavnou muníciou samohybných diel SU-152 boli vysoko explozívne náboje (HE náboje). Explózia po výbuchu bola dostatočne silná na to aby zabila posádku vo vnútri nepriateľského tanku aj v prípade, že náboj neprestrelil pancier tanku.

Stroj mal však aj svoje nevýhody - veľmi nízku rýchlosť streľby (najmä kvôli ťažkým nábojom) a malú kapacitu nesenej munície (len 20 nábojov). Predný pancier bol síce silnejší ako pri tankoch T-34 (hrúbka 65 mm a sklon 30°), ale aj tak nemali nemecké tanky Tiger a Panter problém s jeho prestrelením. Navyše sa 152 mm húfnica ukázala ako veľmi nepresná na veľké vzdialenosti. Preto sa samohybné delá SU-152 používali na rýchle prepady vo väčších skupinkách, čím bola eliminovaná výhoda nemeckých tankov pri boji na veľkú vzdialenosť a zároveň bola vyzdvihnutá schopnosť samohybných diel SU-152 vyradiť nepriateľské tanky z malej vzdialenosti jednou ranou.

Ako hlavná nevýhoda sa však nakoniec ukázala nedostatočná ventilácia. Splodiny z výfukového systému sa dostávali aj do kabíny posádky, čo predstavovalo problém najmä pri dlhých súbojoch. To bol hlavný dôvod, prečo sa začalo pracovať na vylepšení samohybného dela. Nakoniec bol podvozok z KV-1s nahradený podvozkom z nového tanku IS a nový model dostal označenie ISU-152. Samohybné delá SU-152 boli postupne nahradzované novšou verziou ISU-152 a v roku 1954 boli kompletne vyradené zo služby.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému SU-152

• ZALOGA, S. a GRANDSEN J., Soviet tanks and combat vehicles of World War Two. Harrisburg, Arms and Armour Press, 1984, 240 s. ISBN 08-536-8606-8
• SU-152, panzernet.net Dostupné online (prístup: 20.05.2013)