Hrabáč takaru

Hrabáč takaru[1][2](iné názvy: hrabáč africký[3], takaru[1][3], takar[4][5], ľudovo africký mravčiar [1] resp. staršie africký mravenčiar[2]; lat. Orycteropus afer) je stredne veľký cicavec pôvodom z Afriky.

hrabáč takaru

Jedinec v zajatí, zoo v Detroite.
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Orycteropus afer
Pallas, 1766

Rozšírenie
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
 Biologický portál

Takaru je domorodý názov pochádzajúci z oblasti Etiópie. Anglické meno aardvark [ádvák] pochádza z afrikánčiny a znamená „(pod)zemné prasiatko“, pretože pôvodní osadníci z Európy ho považovali za zviera podobné svini (hoci hrabáče nie sú so sviňami príbuzné). Vo Východnej Afrike je známy pod svahilským menom kukukifiku.

Takaru je posledný žijúci druh z radu hrabáče (Tubulidentata) a jeho jedinej čeľade hrabáčovité. Takaru bol pôvodne radený do radu slabozubce, a to pre svoju vonkajšiu podobnosť s mravčiarom. Výskum však preukázal, že tieto zvieratá nie sú príbuzné a podobnosti v ich stavbe tela sú výsledkom konvergentnej evolúcie v dôsledku adaptácie na rovnaký typ potravy – termity. Z podobných dôvodov má takaru spoločné črty s vačkovcami bandikutmi. Najbližší príbuzní hrabáča sú vyhynuté rody Leptorycteropus a Myorycteropus, najbližší žijúci príbuzní sú zároveň chobotnatce, sirény a damany.

Opis a morfológia

Takaru je zavalito stavaný cicavec, dosahujúci hmotnosť 40 až 82 kg, dĺžku tela 100 – 158 cm[6] a dĺžky chvosta 70 cm. Mohutné telo hrabáča je takmer lysé, iba na chrbte ho pokrývajú riedke štetiny. Sfarbenie je béžovej, na bruchu a hlave až ružovkasté. Končatiny s mohutnými pazúrmi sú stĺpovité, zadné dlhšie ako predné, silný, málo pohyblivý chvost, podobný ako má kengura, zvieraťu umožňuje, aby sa postavilo na zadné nohy. Hlava hrabáča je pretiahnutá a jej predná časť sa podobá prasaciemi rypáku. Oči sú malé, naproti tomu ušnice dlhé a blanité, tvarovo podobné ako majú zajace. V spánku sa zviera skladá pozdĺž hlavy.

Najtypickejším znakom hrabáča je úplne ojedinelá stavba chrupu. Počas vývoja došlo k regresívnemu vývoju chrupu ako aj pri niektorých zástupcov slabozubcov a šupinavcov (preto chybné zaradenia). Chrup je hypselodontného typu. Zuby stále dorastajú a nemajú korienky.

Semenníky majú samce uložené v brušnej dutine, podobne ako slony, nemajú miešok. Na predných končatinách došlo k redukcii prstov na 4, zadné končatiny sú päťprsté.

Rozšírenie

Hrabáč sa vyskytuje v Afrike na juh od Sahary, predovšetkým v savanách a buši, kde sa vyskytuje dostatok termitov. V Botswane sa vyskytuje aj v polopúšti Kalahari, naproti tomu v Etiópii vystupuje pomerne vysoko do hôr. Vyhýba sa dažďovým pralesom.

Spôsob života

Hrabáč je aktívny predovšetkým v noci, deň prespáva vo svojej nore. Je samotár. Zo zmyslov hrabáča je najlepší čuch a sluch, zrak je pomerne slabý. Dlhé ušnice v pokoji drží vzpriamene, ale vie ich zložiť a uzavrieť tak zvukovody. Zvláštne stavaným nosom vyhľadáva korisť. Okolo nozdier má husté chlpy, ktoré ich chránia pri hrabaní. Hrabáč je výborne prispôsobený na hĺbenie nôr. Nory hĺbi pomocou silných predných nôh, ktoré majú pazúry, vyhrabanú zeminu odtláča zadnými nohami. Pomocou silných pazúrov tiež rozhrabáva termitiská a mraveniská, ktorých obyvateľmi sa živí.

Ich nory sú dôležité pre ekosystém, v ktorom žijú. Využívajú ich aj ostatné druhy ako napr. hyeny, vtáky, netopiere, prasatá a iné.[6]

Potrava

V prírode sa živí predovšetkým mravcami a termitmi, ktorých hniezda rozhrabáva silnými pazúrmi a vyplašený hmyz potom nalepuje dlhým jazykom. Jedia aj iné druhy hmyzu ako napr. larvy chrústov. Vodu dokážu získavať výlučne z potravy.[7] V zajatí je zloženie jeho stravy individuálne, skladá sa z mnohých komponentov, s vysokým obsahom bielkovín. (Mleté varené hovädzie mäso, žĺtky, mlieko, banány...)

Rozmnožovanie

Samice rodia len jediné mláďa s hmotnosťou približne 1,6 kg. Gravidita trvá 243 dní. Mláďa kojí 4 mesiace. V zajatí sa dožíva priemerne 21 – 23 rokov.

Referencie
  1. hrabáč takaru. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2010. 686 s. ISBN 978-80-970350-0-6. Zväzok 6. (His – Im), s. 211.
  2. Svet živočíšnej ríše : ilustrovaná encyklopédia. Preklad Anna Gutteková. 1. vyd. Martin : Osveta, 1984. 606 s. S. 127.
  3. LUPTÁK, Peter. Slovenské mená cicavcov sveta. [1. vyd.] Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. 218 s. ISBN 80-969059-9-6. S. 73.
  4. takar. In: ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 2. rev. a dopl. vyd. Veľký Šariš : SAMO-AAMM, 2000. 1328 s. ISBN 80-967524-6-4. S. 1201.
  5. takar. In: Slovník cudzích slov : akademický. 2. dopl. a upr. slovenské vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2005. 1054 s. Dostupné online. ISBN 80-10-00381-6.
  6. Orycteropus afer [online]. University of Michigan, [cit. 2013-07-03]. Dostupné online. (anglicky)
  7. Lindsey, P., Cilliers, S., Griffin, M., Taylor, A., Lehmann, T. & Rathbun, G. (IUCN SSC Afrotheria Specialist Group) 2008. Orycteropus afer. In: IUCN 2013. IUCN Red List of Threatened Species. Version 2013.1. <www.iucnredlist.org>. Prístup 3. júl 2013.

Iné projekty

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hrabáč na českej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.