T-80

V polovici 50. rokov bola Leningradská konštrukčná kancelária Kirovského závodu pod vedením Nikolaja Popova poverená vývojom plynovo-turbínového motora pre sovietske ťažké tanky. Výsledkom týchto snáh bol prototyp ťažkého tanku označovaný ako Objekt 278, ktorý však bol do začiatku 60. rokov zavrhnutý, pretože v nadchádzajúcich rokoch všetky krajiny od koncepcie ťažkých tankov postupne ustupovali. Práce na plynovo-turbínovom motore pre tanky tak boli prerušené.

V priebehu desiatich rokov sovietske ozbrojené sily začali zavádzať do služby hlavný bojový tank T-64A, ktorý bol vyvinutý v Charkove. Pre technickú náročnosť nového motora však bolo pristúpené k vývoju variánt tanku T-64 s inými motormi, z ktorých vnikol tank T-72. V tomto období sa preto obrátili zodpovedné orgány na Kirovský závod so zadaním na výrobu prototypu tanku T-64 s plynovou turbínou GTD-1000T. Do vývoja nového motora bol zaangažovaný konštruktér plynových turbín pre vrtuľníky Sergej P. Izotov. V roku 1969 bol vyrobený prvý prototyp s označením Objekt 219.[1] Terénne testy však ukázali, že podvozok pôvodného T-64 výkonnému motoru nestačí a je poruchový. Boli preto potrebné zmeny v šírke a gumovej úprave pojazdových pásov a kolies. Oproti tanku T-64 sa líšilo aj odpruženie. Tieto úpravy pomohli znížiť vibrácie podvozku, poruchovosť a výrazne znížili hlučnosť. Ukázalo sa tiež, že pri jazde v prašnom prostredí sa v motore zachytáva veľké množstvo prachu. Bolo preto inštalované zariadenie, ktoré čistilo motor prúdom vzduchu.

Začiatku výroby neprial sovietsky minister obrany A. Grečko, ktorý kritizoval jeho veľkú spotrebu a malý rozdiel oproti tanku T-64. Definitívne rozhodnutie však urobil minister zbrojného priemyslu D. F. Ustinov po Grečkovej smrti v roku 1976, ktorý presadzoval zavedenie tanku s turbínovým motorom.[2] Po dlhých skúškach nakoniec stroj prijali sovietske ozbrojené sily v roku 1976 do výzbroje. Jednalo sa o prvý sériovo vyrábaný tank s plynovo-turbínovým motorom.^{[chýba zdroj]} Stroj vážil 42 ton a poháňal ho motor o výkone 1000 koní. Na rozdiel od motorov tankov T-64 a T-72 mal turbínový motor T-80 výrazne vyššiu spotrebu, čo malo za následok, že dojazd bol len 285 km aj s prídavnými nádržami[1]. Výhodou však bol fakt, že môže používať rôzne palivá (naftu, benzín aj letecký benzín). Plynová turbína však nie je citlivá na nízke teploty a dobre štartuje aj pri vysokých mrazoch. Výzbroj tvoril 125 mm kanón s hladkým vývrtom a automatickým nabíjačom a dva guľomety. Jeden kalibru 7,62 spriahnutý s kanónom a druhý - 12,6 mm guľomet upevnený na veži ovládaný z veliteľovej vežičky. Tank prvej verzie mal kompozitný pancier, laserový zameriavač a nebol schopný používať reaktívne strely vystreľované cez hlaveň kanóna. Novšie verzie mali od roku 1985 až 50 % povrchu tanku pokrytý reaktívnym pancierom a vylepšené kompozitné pancierovanie (T-80BV). Reaktívne pancierovanie zvyšuje odolnosť panciera na ekvivalent 400 mm, čo zaisťuje odolnosť pred protipancierovými strelami HEAT. Stroje môžu vystreľovať hlavňou kanóna reaktívne riadené strely 9M112-1 Kobra neskôr 9M119. Vylepšenia sa dočkal aj motor, ktorého výkon stúpol na 1100 koní (verzia T-80U). V Charkovskom traktorovom závode bol vyvinutý stroj s dieslovým motorom (verzia t-80UD), ktorý bol vyvinutý pre zníženie nákladov na výrobu.

T-80UD vznikol v Charkovskom traktorovom závode pod velením hlavného konštruktéra N.A. Šomina. Vývoj trval takmer sedem rokov a sériová výroba sa rozbehla začiatkom roku 1987. Tank sa od svojho predchodcu T-80U líši reaktívnym pancierom, novým motorom a kanónom KBA-3 ukrajinského pôvodu. Motor 6TD-1 je 6-valcový viacpalivový dvojtaktný turbo-piestový diesel s výkonom 1000 hp. Systém riadenia paľby tvorí denný zameriavač strelca 1G46, systém pre nočné videnie TO1-KO1E, pozorovací systém veliteľa PNK-4S, balistický počítač 1V528-1 a stabilizátor 2E42. Ochranu tanku zaisťujú pasívny aj reaktívny pancier. Reaktívny pancier Kontakt 5 znižuje priebojnosť panciera o 55%. Vozidlo má úchyty na odmínovacie zariadenie typu KMT-6 a KMT-7.

Náklady na výrobu T-80 prevyšovali akýkoľvek iný sovietsky tank svojej doby. T-80 však predstavoval v sovietskej koncepcii tankového boja hlavný bojový tank, ktorého hlavnou úlohou bolo viesť boj proti západným tankovým jednotkám.[3] V roku 1993 na vojenskej výstave Abú Dabí získal T-80U veľkú pozornosť svojimi manévrovacími schopnosťami.

Rusko malo pôvodne k dispozícii okolo 5000 ks týchto tankov. Od roku 1998 sa ich počet znížil na 3500. Okrem Ruska používa tieto tanky aj Ukrajina (vyrába aj vlastnú upravenú verziu T-84), Bielorusko, Kazachstan, Čína, Pakistan, Cyprus, Južná Kórea, Jemen a Egypt.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému T-80

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku T-80 na anglickej Wikipédii.