Martin Toursky

Narodil sa v Panónii (v dnešnom Maďarsku). Otec mu dal meno po starorímskom bohu Marsovi - boh vojny. Po stopách svojho otca rovnako vstúpil do armády. Pravdepodobne bol iba brancom medzi 15. - 17. rokom života. Od mladosti chcel byť kresťanom, zapísal sa medzi katechumenov a bol presvedčený, že oddanosť Bohu mu bráni, aby mohol byť zároveň kresťanom a slúžiť aj ako vojak. Za tieto myšlienky si „vyslúžil“ väzenie, a neskôr ho prepustili. Krst neprijal hneď, biskup sa bál nepríjemností zo strany jeho otca preto Martin pristupuje k sviatosti neskôr pravdepodobne na Veľkú noc v roku 339.

Po prepustení sa mu stala známa príhoda v Amiens, ktorú umelci znázorňujú vo svojich dielach. Martin mečom rozrezal svoj vojenský plášť, aby ochránil polonahého žobráka pred zimou. V noci sa mu vo sne zjavil Kristus zaodetý polovicou plášťa, ktorú daroval Martin žobrákovi.

Po tomto sne sa Martin stal žiakom sv. Hilária v Poitiers a prijal krst a stáva sa pustovníkom v Ligugé v prvom kláštore na území Galie. Už po prvých mesiacoch svojím životom oslovoval ľudí tak, že sa k nemu pridávali ďalší a Martin sa tak stal „priekopníkom západného mníšskeho stavu“ až do roku 372, keď ho vymenovali za biskupa v Tours.

Keďže videl veľkú potrebu zasväteného života, ako prostriedok pokresťančovaní vidieckych oblastí, založil niekoľko kláštorov. Dovtedy bolo kresťanstvo sústredené predovšetkým v mestách.

Martinovi sa pripisuje ničenie pohanských chrámov a posvätných stromov. Rovnako jemu sa pripisujú prvé „vizitácie“ diecéz. Jeho 25-ročná biskupská služba sa vyznačovala slávou, ktorá vyšla z dogmatických debát (debaty sa týkali prisciliánov), zo zázračných uzdravení malomocných, a dokonca sa vraví, že vzkriesil mŕtveho k životu.

Martin tušil čas blížiacej sa smrti a prosil svojich spolubratov, aby mohol zomrieť v kláštore medzi nimi. Zomrel 8. novembra v Candes-Saint-Martin a pochovali ho 11. novembra 397 v Tours.

Uctievanie sa po smrti veľmi rýchlo šírilo nielen vďaka jeho zázrakom za života a po smrti, ale aj vďaka životopisu, ktorý napísal Sulpicius Severus. Tento životopis sa stal najobľúbenejším v stredoveku a vzorom pre všetkých vtedy žijúcich hagiografov.

Jeho kult je veľmi rozšírený po celom svete. Dosvedčuje to 500 dedičských a 4 000 farských kostolov, ktoré sú zasvätené sv. Martinovi, iba vo Francúzku. Jeho hrob sa stal hlavným pútnickým miestom Frankov. Onedlho boli vysvätené nové kostoly na jeho počesť v Ríme, Ravenne a v Canterbury. Vo veľkej úcte ho mali v Španielsku, Nemecku a Holandsku. Okolo roku 1800 už 173 starobylých kostolov nieslo jeho meno.