Supercruise

Väčšina vojenských lietadiel potrebuje na dosiahnutie a udržanie nadzvukových rýchlostí použitie prídavného spaľovania, ktoré však dramaticky zvyšuje spotrebu paliva a tým výrazne skracuje vytrvalosť letu týchto lietadiel. Lietadlá, schopné dosiahnuť nadzvukové rýchlosti bez použitia prídavného spaľovania, majú vo všeobecnosti pri nadzvukovom lete väčší dolet. Použitie prídavného spaľovania tiež zásadným spôsobom demaskuje lietadlo (výraznejšia stopa lietadla v infračervenom spektre, viditeľné plamene šľahajúce z trysiek motora, väčšia hlučnosť), ktoré je potom pre protivníka ľahším cieľom.[2] Supercruise je preto jednou z kľúčových schopností, ktoré sú požadované pri nadzvukových lietadlách kategórie stealth, akými sú napríklad F-22 Raptor a Suchoj Su-57. No napriek tomu, definícia stíhacieho lietadla 5. generácie supercruise nezahŕňa, čoho dôkazom je aj F-35 Lightning II, ktoré touto schopnosťou nedisponuje.[3]

Prvé lietadlo schopné dosiahnuť nadzvukovú rýchlosť bez použitia prídavného spaľovania bolo britské English Electric Lightning, ktoré prvý takýto let absolvovalo 11. augusta 1954.[4] Avšak, jeho schopnosť letieť nadzvukovou rýchlosťou bez prídavného spaľovania bola značne obmedzená. Lietadlo dosiahlo rýchlosť približne 1,22 M. Neskoršie verzie dosahovali podstatne vyššie rýchlosti.

Prvým dopravným lietadlom, ktoré disponovalo schopnosťou supercruise bol sovietsky Tupolev Tu-144.^{[chýba zdroj]}