Srnec lesný

Srnec lesný je relatívne malým zástupcom svojej čeľade. Dosahuje hmotnosť medzi 17 – 30 kg, dĺžku 90 – 130 cm a v kohútiku meria 65 – 85 cm[3]. Chvost je veľmi krátky (2 – 6 cm) a sotva viditeľný[3]. Cez leto má jeho srsť až mierne hrdzavo-červený odtieň, s príchodom zimy však narastá nová zimná srsť a jej sfarbenie znateľne tmavne (srnčia zver prefarbuje). Samce majú relatívne krátke parožky, ktoré môžu u jedincov v dobrých podmienkach dorásť až do dĺžky 25 cm. Každý rok, v rozmedzí od októbra do novembra, samce svoje parožky zhadzujú a na jar budúceho roku (marec – apríl) im narastajú nové, ktoré sú spočiatku pokryté akousi zamatovou vrstvou, ktorá sa nazýva lyko a vyživuje paroh pri vývoji a raste. Po dokončení vývoja parôžkov sa srnec zbaví odumretého lyka otieraním a otĺkaním o slabé kmene stromov alebo drevín. Srnčie parožky môžu byť jednoducho zahrotené, ale môžu mať aj 4 až 6 výsad. Takže to môže byť špičiak, vidliak, šestorák, výnimočne osmorák (štyri výsady na jednom parožku) alebo raritný srnec s rôzne nepravidelne deformovaným a členitým parožím. Srnec svoje parožky zhadzuje v novembri a decembri. Srnec sa loví od 16. mája do 30. septembra, srny a srnčatá od 1. septembra do 31. decembra.[4]

Srnec lesný žije v lužných lesoch aj vo vysokohorských smrekových lesoch. Obľubuje hlavne nepravidelné lesy s lúkami.[6] Za súmraku a svitania, keď je najaktívnejší, veľmi často navštevuje poľnohospodársku krajinu a často preniká až na okraje sídiel. Obýva prakticky celú Európu, vo veľkom počte chýba iba na severe Škandinávie, zasahuje aj až k pobrežiu Kaspického mora a na územie Malej Ázie.

Na Slovensku[6][7] a v Česku patrí k najpočetnejším párnokopytníkom. V roku 1970 bola jeho početnosť v Česku odhadovaná na 198 000 jedincov, v roku 2003 už na viac ako 300 000 jedincov (najviac od 60. rokov 20. storočia).[8]

Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 402 (93,3 % rozlohy Slovenska, do roku 1964 len v 162, 37,6 %) v nadmorských výškach 100 (Boťany) – 1 815 m n. m. (Vráta pod Kasprovým vrchom v Západných Tatrách).[2]

Srnča

Živí sa najmä rôznymi bylinami, občas žerie aj rôzne plody. Obzvlášť pritom obľubuje mladé výhonky tráv s vysokým obsahom vlhkosti. Srnec hôrny je relatívne plachý a pri ohrození sa často ozýva zvukom podobným psiemu štekaniu. Srny a mláďatá počas ruje pískajú[6]. Väčšinu roku sa zdržuje samostatne, výnimkou je iba obdobie rozmnožovania. Samce sú teritoriálne a svoje teritórium chránia pred ostatnými samcami. Na značkovanie teritória používa výlučky z troch pachových žliaz: prvá je medzi raticami na zadných nohách, druhá je z boku nad členkom na zadných nohách a tretiu majú iba samce na čele.[6]

Samice pohlavne dospievajú vo veku 16 mesiacov. Samce sú polygamné a v polovici júla začínajú bojovať o priazeň samíc. Do novembra sa zárodok prakticky nevyvíja (latentná brezivosť / utajená gravidita). Podľa niektorých zdrojov sa v novembri neoplodnené srny pária s mladými srncami, ktorí neboli pripustení k ruji vo zvyčajnom čase staršími a silnejšími samcami, zárodok sa potom vyvíja normálne – toto však nebolo potvrdené. V máji až júni rodí srna obyčajne jedno, niekedy dve hnedé, biele škvrnité mláďatá (srnčatá).

Srnčatá zostávajú niekoľko prvých dní nehybne skryté v hustej vegetácii, kam ich chodí matka niekoľkokrát denne kŕmiť. V tomto období ich je mnoho zahubených sekačkami, poľovníci sa tomuto snažia zabrániť spoluprácou s poľnohospodármi – prechádzaním lúk pred kosbou, nájdené srnčatá odnášajú do krovín tak, aby na nich nezostal ľudský pach. V prípade, že samica zaregistruje v ich blízkosti človeka, psa alebo nejakého dravca, sa často stáva, že svoje mláďatá opustí. Mláďatá dojčí 6 až 7 mesiacov[3].

Vo voľnej prírode sa dožíva srnec maximálne 10 rokov.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Srnec lesný
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Srnec lesný

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Srnec obecný na českej Wikipédii a Roe Deer na anglickej Wikipédii.