Spinalonga (ostrov)

Olous aj širšie okolie boli vyľudnené v polovici 7. storočia, čo bolo spôsobené nájazdami arabských pirátov, a bolo opustené až do polovice 15. storočia. Vtedy začali Benátčania so stavbou soľných paniev v plytkých slaných vodách zátoky a región sa začal zaľudňovať. Tento fakt spolu so vzrastom osmanskej hrozby, obzvlášť po páde Konštantínopolu v roku 1453, ako aj neustále nájazdy pirátov, viedli Benátčanov k tomu, aby opevnili ostrov.

Pohľad na benátske opevnenie

V roku 1578 Benátčania poverili inžiniera Genese Bressaniho aby vytvoril plán opevnenia ostrova. Vytvoril dve malé pevnosti na najvyšších miestach severnej a južnej strany ostrova a opevňovací prstenec pozdĺž pobrežia, ktorý zabraňoval nepriateľskému vylodeniu. V roku 1579 Luca Michiel Provveditore Generale Kréty položil základný kameň opevnenia postaveného nad ruinami akropoly. Táto udalosť sa spomína v dvoch nápisoch - jeden je na priečke hlavnej brány hradu a ďalší na základni hradieb severnej strany hradu. V roku 1584 zistili, že pobrežné opevnenie môžu nepriatelia ľahko dobyť útokom z blízkych kopcov a tak posilnili jeho obranu vybudovaním nového opevnenia na vrchole kopca. Odtiaľ mali benátske kanóny väčší dostrel a Spinalonga sa stala nedobytnou pevnosťou najdôležitejšou v Stredomorí.

Spinalonga spolu s Gramvusou a Sudou zostala v benátskych rukách dokonca aj vtedy, keď zvyšok Kréty dobyli Turci v Krétskej vojne (1645–1669). Pevnosť padla do rúk Osmanskej ríše až v roku 1715 v poslednej benátsko-tureckej vojne (1714-1718).[2] Tieto tri pevnosti chránili benátske obchodné cesty a boli to tiež užitočné základne v prípade novej benátsko-tureckej vojny o Krétu.[3] V týchto pevnostiach našlo útočisko veľa kresťanov pred moslimskou perzekúciou zo strany Turkov.

V roku 1715 Osmanská ríša dobyla Spinalongu a zvyšné benátske pevnosti a zrušila posledné stopy benátskej vojenskej prítomnosti na Kréte.[4]

Ku koncu tureckej okupácie sa ostrov a takisto aj prístav Ierapetra stali útočiskom pre veľa tureckých rodín, ktoré sa obávali odplaty zo strany kresťanov[5] Po vzbure v roku 1866 prišli na ostrov ďalšie turecké rodiny z regiónu Mirampello. Počas Krétskeho povstania v roku 1878 Spinalonga a pevnosť Ierapetra boli jediné, ktoré neboli obsadené povstalcami.[6] Poslední Turci opustili ostrov v roku 1903.

V období od roku 1903 do 1957 bola na ostrove jedna z posledných kolónií malomocných v Európe. Jej posledný obyvateľ - kňaz opustil kolóniu v roku 1962. Ďalšie kolónie malomocných po uzavretí Spinalongy ešte existovali v Tichileşti vo východnom Rumunsku, Fontilles v Španielsku a Talsi v Lotyšsku. V roku 2002 v Európe zostalo ešte niekoľko lazaretov.[7]

Na Spinalonge boli dva vchody - jeden pre nemocných, známy ako "Danteho brána". Pacienti totiž nevedeli, čo ich čaká po príchode. Pacienti dostávali potraviny, vodu, lekársku starostlivosť a peňažnú podporu. Predtým také vymoženosti nemali, a tak väčšinou žili v jaskyniach.