Songcän Gampo

Krátko potom, čo sa Songcän Gampo stal tibetským panovníkom, dal vyslať posolstvo do Nepálu, ktoré u tamojšieho kráľa Amšuvarmana žiadalo ruku nepálskej princeznej Bhrkutí Déví (medzi Tibeťanmi známa ako Balza, „nepálska princezná“). Nepálsky kráľ so sobášom súhlasil, a tak sa Brkutí Déví začala chystať na cestu do Songcän Gampovho sídelného mesta Lhasy. Okrem iného si so sebou do vzala sochu Budhu Akšóbhju.[2] Podľa Karla Wernera však nie je existencia Bhrkutí Déví podložená spoľahlivými zdrojmi a skôr je to legendárna než historická postava.[3]

V nasledujúcich rokoch sa Songcän Gampo začal uchádzať o ďalšiu ženu, čínsku princeznú Wen-čcheng (známu aj ako Gjaza, „čínska princezná“), vnučku tchangského císára Tchaj-cunga. O jej ruku sa však Songcän Gampo stretol najskôr s turkickým vládcom Thokikim a potom aj so samotným čínskym cisárom. Tibetská armáda však s počtom na 200 000 mužov porazila aj turkickú armádu, aj vojská čínskeho cisára. Ten sa preto podvolil Songcän Gampovej vôli a poslal Wen-čccheng do Lhasy. Rovnako ako Bhrkutí Déví aj čínska princezná si so sebou priniesla sochu Budhu, nie však Akšóbhju, ale Šákjamuniho.[4] Wen-čcheng mala byť vtelením Táry,[5] obľúbenej ženy bódhisattvu. Práve tieto dve princezné mali do Tibetu prvýkrát priniesť buddhizmus.

Podľa tradičného podania budhizmus prijal vďaka vplyvu svojich žien aj Songcän Gampo. Zavrhol tak bön, ktorý bol vtedy v Tibete veľmi rozšírený. Songcän Gampov krok bol založený skôr na pragmaticko-politických dôvodoch než na vnútornom obrátení.[3]

Pre sochy, ktoré si so sebou princezné do Tibetu priniesli, boli postavené dva chrámy. Pre Budhu Akšóbhju, teda sochu Bhrkutí Déví, bol postavený chrám Džókhang a pre sochu Wen-čcheng bol postavený chrám s názvom Ramočhe. V neskorších rokoch pod hrozbou napadnutia Lhasy čínskymi vojskami boli obe sochy ukryté. Socha Brkutí Déví bola zakopaná a socha Wen-čcheng bola zamurovaná v Džókhangu. Neskôr boli sochy opäť nájdené a umiestnené späť do chrámov, no socha Wen-čcheng do Džókhangu a Bhrkutí Déví do chrámu Ramočhe.[6]

Počas Songcän Gampovej vlády bola do Indie vyslaná skupina šestnástich učencov vedená Sambhótom, aby tam študovala sanskrt a indické písma. Späť do Tibetu sa vrátil iba Sambhóta, ktorý potom na základe svojich znalostí písiem gupta a brahmí zostrojil tibetské písmo.[4] Songcän Gampo podnikol aj niekoľko vojnových výprav. Jeho armáda mala viesť víťaznú bitku aj s indickým panovníkom Ardžunom, nástupcom kráľa Haršu, ale indické pramene sa o tejto bitke nezmieňujú.[7]

Nie je presne isté, na čo Songcän Gampo zomrel. Je možné, že podľahol bližšie neobjasnenej epidémii na mieste zvanom Phänpo. Jeho hrob sa nachádza v Čhonggjä v údolí rieky Jarlung.[8]

1. Žagabpa, 36.
2. Žagabpa, 36 – 37.
3. Werner, 611.
4. Žagabpa, 37.
5. LOPEZ, Donald S.. Preklad:Lenka Borecká. Příběh buddhismu: průvodce dějinami buddhismu a jeho učením. Brno : Barrister & Principal, 2001. ISBN 80-86598-54-3. S. 73. (po česky)
6. DOHNALOVÁ, Monika. Nejstarší tibetské dějiny a tři dharma králové [online]. TIBINFO, [cit. 2009-03-13]. Dostupné online. (po česky)
7. Žagabpa, 39.
8. Žagabpa, 39 – 40.

• TARTHANG TULKU. Starověký Tibet. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-844-4. (po česky)
• WERNER, Karel. Náboženské tradice Asie: od Indie po Japonsko. Brno : Masarykova univerzita, 2002. ISBN 80-210-2978-1. (po česky)
• ŽAGABPA, Cipön Wangčhug Dedän. Dějiny Tibetu. Praha : Nakladateľstvo Lidové Noviny, 2000. ISBN 80-7106-410-6. (po česky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Songcän Gampo

• Najstaršie tibetské dejiny a traja dharma králi

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Songcän Gampo na českej Wikipédii.