Skiagrafia

Kedysi hojne používané tzv. snímkovanie zo štítu (fluororádiografia, fotofluorografia, abreografia) je dnes už metódou minulosti, i keď sa s ním dalo stretnúť napríklad pri odvode do Ozbrojených síl SR. Zohralo svoju veľmi dôležitú úlohu v boji proti tuberkulóze, kedy sa v pojazdných vyšetrovniach snímkoval hrudník rizikových skupín obyvateľstva. Pre malý formát (10 x 10 cm) a nízku detailnosť obrazu, vyššiu radiačnú záťaž vyšetrovaného (3x vyššia ako štandardná snímka) i vyšetrujúceho sa od tejto metódy dnes ustúpilo.

Priama skiagrafia na tzv. bezfóliové snímky sa dnes využíva len na snímkovanie jednotlivých zubov v stomatológií. Dôvodom tohoto obmedzenia je potreba dlhšieho pôsobenia rtg žiarenia na film a z toho vyplývajúca vyššia radiačná záťaž. Všetky ostatné snímky sa dnes zohtovujú pomocou luminiscenčných zosilovacích fólií, ktoré prevádzajú rtg žiarenie na viditeľné svetlo - značne tak skracujú expozíciu a teda i dávku žiarenia.
Snímky sa dnes vyvolávajú prakticky výhradne vo vyvolávacích automatoch, ktoré skracujú čakanie na snímku na niekoľko desiatok sekúnd.

Osobitnú a najmodernejšiu formu priamej skiagrafie tvorí digitálna skiagrafia (skratka „DR“). Táto forma snímkovania pripomína veľký digitálny fotoaparát. Film sa nepoužíva, citlivý senzor v podobe plochého panelu napevno zabudovaného do prístroja prevádza energiu dopadajúceho rtg žiarenia priamo do digitálnej formy.

Prechodom medzi „klasickou“ skiagrafiou na film a digitálnou skiagrafiou je tzv. počítačová skiagrafia (skratka CR, z anglického „computed radiography“). Možno použiť staršie prístroje určené pre klasické snímkovanie na film. Kazety zasúvané do prístroja však namiesto filmu obsahujú platňu, ktorej základom je fosfor. Ten po ožiarení rtg lúčmi začne svetielkovať - viac tam, kde naň dopadlo viac žiarenia. Kazeta sa vyberie z prístroja a zasunie do špeciálnej čítačky, ktorá stupeň tejto luminiscencie prevedie na digitálny obraz - proces sa nazýva fotostimulovaná luminiscencia (vyvolá ju totiž osvetlenie platne laserom v čítačke). Po „prečítaní“ platne jú čítačka následne „zmaže“ a pripraví ju tak na ďalšie použitie. Výhodou oproti DR je hlavne možnosť jej okamžitého použitia i pri staršom prístrojovom vybavení a prenositeľnosť (pacienta možno odsnímkovať i na lôžku), nevýhodou náklady na čítačky a platne a celkovo dvojkrokový, menej ekonomický režim.

Obe metódy majú výhodu v odstránení zdĺhavého vyvolávania, práce s toxickými chemikáliami a nákladov na zbavovanie sa takéhoto škodlivého odpadu. Digitalizácia umožňuje výrazne znížiť priestor inak potrebný na uskladnenie tisícov snímok. Skracuje čas potrebný na vyšetrenie jedného pacienta a zvyšuje tak rentabilitu prístroja. Najväčšou výhodou je však vyššia kvalita obrazu a možnosť následného počítačového spracovania - úprava jasu, kontrastu, inverzia, aplikácie rôznych filtrov, priame merania, subtrakcia a podobne. Snímka môže byť okamžite poslaná počítačovou sieťou kamkoľvek na svete a súčasne ju môže prezerať ľubovolný počet lekárov. Takisto kopírovanie nie je v digitalizovanej forme žiaden problém.

• stereografia - umožňovala priestorový obrazový vnem. Po zhotovení dvoch snímok so stranovým posunom sa tieto prezerali stereoskopickým okulárom. Dnes sa nepoužíva.
• sériografia - automatické zhotovenie série snímok rýchlo za sebou
  • priama - na veľký formát filmu za pomoci špeciálneho podávača. Používala sa pri zachytávaní dynamických dejov, najmä v angiografií. Dnes v zániku, nahradená digitálnym záznamom.
  • nepriama - záznam zo zosilovača na spot kameru a stredný formát. Výhodou bola nižšia radiačná záťaž, nevýhodou menšia veľkosť zobrazeného poľa.
• rtg kinematografia - v podstate filmový záznam zo zosilovača obrazu na film. Dnes sa už nepoužíva, nahradená záznamom na videopásku alebo na HDD.
• kymografia a elektrokymografia - metódy, ktoré v minulosti slúžili na hodnotenie pulzácií srdca. Nahradené angiografiou, echokardiografiou a ďalšími modernými zobrazovacími metódami.

• štandardná snímka - najpoužívanejší typ. Využívajú sa štandardizované projekcie v určitých polohách pacienta, ktoré majú predpísanú ohniskovú vzdialenosť. Vyšetrovaná časť ľudského tela je čo najbližšie pri kazete s filmom a rtg lúč smeruje na jej stred. Rovnako nastavenie hodnôt A a kV je štandardizované pre určitú časť tela a habitus (veľkosť, hrúbku) pacienta.
• cielená snímka - väčšinou súčasť skiaskopického vyšetrenia, keď je potreba zobraziť určitý detail alebo patológiu.
• „tvrdá“ snímka - snímka pri vyššom napätí (až 150 kV). Znižuje kontrast medzi jednotlivými tkanivami a odstraňuje rušivé sumačné (vzájomne sa prekrývajúce) tiene z okolia. Jej veľkou výhodou je skrátená doba expozície a následné zníženie pohybovej neostrosti a radiačnej dávky.
• „mäkká“ snímka - snímka pri nízkom napätí (niekedy iba 25 kV). Zvyšuje kontrast tkanív a preto sa používa tam, kde je tento kontrast malý - typicky snímky prsníkov (mamografia).
• diaľková snímka - snímka z väčšou ohniskovou vzdialenosťou (viac ako 2 metre). Dnes sa už takmer nepoužíva, znižovala projekčné zväčšenie, napríklad tieňa srdca.
• kontaktná snímka - snímka s veľmi krátou ohniskovou vzdialenosťou. Výhoda bola v tom, že zobrazovala ostro len štruktúry v tesnej blízkosti rtg lampy, teda mala podobný efekt ako tomografia. Pre vysokú radiačnú záťaž dnes už nepoužívaná.
• priamo zväčšená snímka - snímka na zobrazenie jemnejších štruktúr. Predlžovala sa vzdialenosť medzi pacientom a filmom, boli potrebné špeciálne röntgenky (rtg lampy - zdroje rtg žiarenia) s veľmi malým ohniskom. Dnes sa už takisto prakticky nepoužívajú, nahradila ich najmä počítačová tomografia.

• príznak siluety
• vzdušný bronchogram

HANSELL, David M. Imaging of Diseases of the Chest. [s.l.] : Mosby (Elsevier), 2010. ISBN 9780723434962. (anglicky)