Schoellerovci

Stará šľachtická rodina Esterházyovcov bola nahradená rodinou veľkopodnikateľov pochádzajúcich z okolia nemeckého mesta Düren v pohorí Eifel. Príslušníci Schoellerovského domu, ako sa členovia jednotlivých rodín podnikajúcich v polovici 19. storočia v Nemecku a Rakúsku medzi sebou nazývali, vlastnili bane, hutnícke závody, strojárne, papierne, textilky, vagónky, podiely v lodeniciach atď.[2] Začiatky ich podnikania siahajú podľa rodinnej kroniky do 16. storočia, kedy vlastnili hámor v meste Düren.

Na konci 18. storočia sa venovali výrobe textilu. Rodina profitovala na dodávkach pre armádu najmä v čase napoleonských vojen. Po ukončení vojny klesol dopyt po látkach a tak sa firma pod názvom Bratia Schoellerovci rozhodla rozšíriť podnikanie na Moravu a do Brna. V roku 1818 dostala od cisára povolenie na bezcolný prevoz strojov a v roku 1820 oprávnenie na výrobu tkanín a kašmíru. Na čele firmy stál Philipp Wilhelm Schoeller (1797 – 1877). Firma ako prvá v Rakúsku zaviedla v roku 1827 svietiplyn, pracovalo sa na 45 stavoch s parným pohonom. Firma využívala najnovšie vedecké vynálezy. V roku 1838 mala 700 robotníkov. V tridsiatych rokoch sa špecializovala na výrobu módneho dámskeho tovaru. Výrobky sa vyvážali do celej Európy a hlavne do USA a boli konkurentom tradičného anglického a francúzskeho tovaru.[3] Podrobnejšie predstavenie brnianskej vetvy rodiny nie je vo vzťahu k Leviciam samoúčelné, príslušníci tejto vetvy sa najviac zaslúžili o rozvoj levického panstva.

Je zaujímavé, prečo sa rodina s takouto dlhou a úspešnou tradíciou podnikania, vlastniaca množstvo tovární a nehnuteľností v mestách po celej Európe rozhodla skupovať v polovici 19. storočia nie veľmi prosperujúce veľké pozemkové celky. Okrem levického panstva kúpili totiž v tomto období aj veľkostatok Račice a majetky v Čakoviciach pri Prahe. V tomto období Schoellerovci usilovali o povýšenie do šľachtického stavu. Za nákupom veľkostatkov môžeme zrejme vidieť aj snahu o zmenu svojho obrazu bohatého mešťana, snahu podobať sa na šľachtickú rodinu sídliacu v kaštieli na vlastných pozemkoch.

Wilhelm Alexander Schoeller

Za nákupom levického panstva stáli dvaja príslušníci viedenskej vetvy rodiny – Wilhelm Alexander Schoeller (1805 – 1886) a Johann Paul Schoeller (1808 – 1882). Schoellerovci podnikali na území dnešného Rakúska už v 17. storočí. Wilhelm Alexander narodený v Dürene sa po krátkom pôsobení v Brne presťahoval do Viedne. 20. júla 1833 bola založená firma Schoeller & Co., ktorá sa zameriavala na veľkoobchod s hodvábom, vlnou a indigom. V roku 1843 spolu s Hermannom Kruppom založili strojárne v Berndorfe, neskôr oceliarne v Ternitzi, spolupracovali s ďalšími známymi podnikateľskými rodinami ako Neufeld, Leidenfrost a Brockoff.

Po kúpe veľkostatkov postavili sieť cukrovarov, ktorých produkcia predstavovala v tom čase 1% svetovej produkcie cukru. V roku 1862 sa začala firma angažovať aj v pivovarníctve a sladovníctve. Za zásluhy o rozvoj priemyslu bol Wilhelm Alexander Schoeller vyznamenaný Radom železnej koruny a v roku 1863 bol povýšený do rytierskeho stavu. Znakmi Wilhelma Alexandra Schoellera sa stala kotva a koleso, symboly priemyslu na rýnskom štíte.[4]

Proti kúpe levického panstva sa v rodine zdvihla vlna odporu, niektorí jej členovia sa obávali rizík podnikania v tejto časti Rakúsko – Uhorska a nenávratnosti investície, napriek tomu sa kúpa uskutočnila. Wilhelm Alexander Schoeller argumentoval snahou dokázať, že aj v poľnohospodárstve sa pri uplatnení organizačného talentu dá dosiahnuť zisk. Rodinný majetok nakumulovaný úspešným podnikaním umožňoval preklenúť počiatočné problémy, postupne postaviť na nohy a zmodernizovať hospodárenie a zabezpečiť tak zásobovanie početných cukrovarov a liehovarov cukrovou repou.

Jednanie o kúpe levického panstva s vlastníkom, kniežaťom Pavlom Esterházym, rakúskym vyslancom v Londýne, začali už v roku 1861. Zmluva o kúpe bola podpísaná až v roku 1867, kúpnu zmluvu podpísal za vlastníka Mikuláša Esterházyho z Galanty Karol Palkovič – správca poverený predajom. Rozloha panstva bola viac ako 10 000 hektárov, z toho 4 000 hektárov predstavovala orná pôda a 5 000 hektárov lesy. Kupujúci získal okrem hradu aj ďalšie budovy v Leviciach, mlyn, poľovné právo v revíroch Tekovskej a Hontianskej stolice

Erb rodiny Schoeller

Predajom panstva, spoluprácou Schoellerovcov s rodinou Leidenfrostovcov pri hospodárskom pozdvihnutí sa Levice dostali do kontaktu s priemyselnou revolúciou v poľnohospodárstve. Schoellerovci neprišli do Levíc rozvíjať textilný či strojársky priemysel, prišli využiť prírodné danosti Levíc a okolia, investovať do potravinárskej výroby nadväzujúcej na poľnohospodársky charakter regiónu.

Panstvo od roku 1861 viedla rodina Leidenfrostovcov, do tej doby sa datuje veľkorysý vzťah vedenia panstva k potrebám mesta Levice a jeho obyvateľov. Ladislav Leidenfrost v roku 1880 daroval na rôzne charitatívne účely 200 000 forintov, ženskému spolku daroval dom, v ktorom neskôr fungoval sirotinec Štefánia.[5] Už pred podpísaním kúpnej zmluvy v roku 1865 bol postavený prvý liehovar na majeri Géňa, neskôr rozšírený na rafinériu liehu. Kyslé, vlhké pôdy nevhodné na pestovanie cukrovej repy boli odvodnené drenážovaním alebo otvorenými kanálmi. V krátkom čase bolo postavených ďalších 6 liehovarov. Surový lieh sa rafinoval na Géni, vzhľadom na rast produkcie bola v roku 1870 postavená ďalšia rafinéria liehu. Rozvíjala sa aj živočíšna výroba.

Gustav Philipp Ritter von Schoeller

Richard (vľavo) a Gustav Philipp

Erb rodiny Schoeller na kostole Sv. Michala, Levice

V roku 1886 zomrel Wilhelm Alexander Schoeller bez potomkov a vlastníctvo panstva prešlo na Viedenskú firmu Schoeller & Co. V roku 1893 prichádza do Levíc Gustav Philipp Ritter von Schoeller (1866 – 1950), príslušník brnianskej vetvy rodiny. Začínal ako adjutant na majeri Géňa a po uplynutí 4 rokov v roku 1897 prevzal vedenie celého panstva. Genealogické tabuľky rodiny pri jeho mene uvádzajú pôvod z Levíc. Napriek nespočetným cestám do zahraničia tu prežil veľkú časť svojho života. K tejto postave sa v rodinách bývalých zamestnancov tradujú rôzne historky. Gustav Philipp Ritter von Schoeller bol štedrým mecenášom rôznych levických spolkov, podporoval kultúrny život v meste. Staral sa o výstavbu a údržbu škôl na majeroch patriacich panstvu. V roku 1911 si dal postaviť poľovnícku chatu v Pate a využíval aj ďalšie poľovnícke revíre, kde sa venoval svojej záľube – poľovníctvu. Ďalšou záľubou Gustava Philippa Ritter von Schoeller boli kone. Na panstve sa chovali polokrvníky typu Nonius. Spolu s manželkou a chovanicou bývali v kaštieli, ktorý dnes už nestojí, pretože na konci 2. svetovej vojny dostal zásah a bol poškodený. Po vojne sa uvažovalo o jeho obnove, ale obyvatelia začali nechránenú budovu rozkrádať a tak sa v roku 1948 mesto rozhodlo kaštieľ zbúrať.

• 
  Kaštieľ Schoeller - Levice
• 
  Kaštieľ Schoeller - Levice
• 
  Kaštieľ Schoeller - Levice
• 
  Vstupná brána - dnes (2012) vchod do amfitátra

Evanjelická rodina Schoellerovcov prevzala po Esterházyovcoch aj patronáte povinnosti voči 12 katolíckym, 8 evanjelickým a 10 reformovaným cirkevným zborom.[6] Patronátne povinnosti väčšinou spočívali v dodávkach dreva na kúrenie pre fary. Najväčším patronátnym bremenom bola povinnosť výstavby a údržba kostola Sv. Michala v Leviciach. Kostolu na začiatku 20. storočia chýbala veža. Vedľa kostola stála len drevená zvonica. V roku 1902, po konsolidácii hospodárenia na panstve, sa pristúpilo k výstavbe veží kostola. Projekt a stavebné práce boli zverené levickému architektovi Rudolfovi Czibulkovi. Aký podiel mali Schoellerovci na financovaní tejto rozsiahlej stavby sa nepodarilo zistiť, archív katolíckeho farského úradu nie je usporiadaný. Je možné predpokladať, že Schoellerovci z väčšej časti financovali túto stavbu, lebo na kostole je ako na jedinej budove v Leviciach umiestnený erb rodiny Schoeller.

• 
  Kostol Sv. Michala, Levice
• 
  Kostol Sv. Michala (polodetail), Levice

Ďalekosiahle zmeny na panstve priniesla 1. svetová vojna a po nej pozemková reforma. Do roku 1923 sa rozloha panstva zmenšila o 2/3.[7] Rozdelenie vlastníctva na menšie celky prinieslo problémy v oblasti zamestnanosti v Leviciach a na okolí. Menší vlastníci dokázali svoje majetky obrábať vo vlastnej réžii a desiatky rodín námezdných poľnohospodárskych robotníkov (bírešov) zostávali bez práce. Tieto problémy sa ešte zvýraznili v čase veľkej hospodárskej krízy. V Leviciach pôsobila silná organizácia Komunistickej strany a tak sa štrajkové hnutie v tomto období nevyhlo ani majetku rodiny Schoeller. Táto problematika je podrobne spracovaná v literatúre spred roka 1989.

Múka z mlynu Schoeller

Schoellerovci si boli vedomí týchto problémov a preto sa snažili zamestnať čo najviac bývalých zamestnancov pri rozšírení levického mlyna. Mlyn pochádzal z čias Esterházyovcov, ako vodný mlyn bol závislý od stavu vody v Pereci a v Hrone, v zime absentoval aj tri mesiace. Prvá veľká rekonštrukcia mlyna prebehla už v roku 1869. Pri rekonštrukcii v roku 1926 sa k vodnej turbíne pripojil aj motor na surový olej a neskôr sa prešlo na elektrický pohon. Boli postavené nové silá a laboratóriá. Schoellerovská múka patrila k najlepším na Slovensku. Mlyn sa popri hrade a budove pedagogickej školy stal treťou dominantou mesta.

Schoellerovci, ako najväčší pozemkoví vlastníci, nepriamo ovplyvňovali aj stavebný vývoj mesta. Na ich pozemkoch sa stavali väčšie objekty, vznikali nové ulice. V roku 1885 darovali pozemok na stavbu novej budovy gymnázia v priestoroch bývalej hradnej priekopy (dnes obchodná akadémia), na začiatku 30-tych rokov bola tiež na schoellerovských pozemkoch postavená tabaková továreň.[8] Veľkým prínosom pre Levičanov bola rozsiahla výstavba na Novej osade (bývalý panský majer), pri ktorej vzniklo 10 nových ulíc. Postavili sa tu domy pre zamestnancov za mimoriadne priaznivých podmienok, okrem pridelených pozemkov mali zamestnanci aj aj finančnú podporu od panstva pri výstavbe bytov. Táto lokalita je dnes jednou z najlukratívnejších častí mesta.

Schoellerovci sa zaslúžili aj o záchranu dominanty mesta – hradu. Levický hrad chátral od začiatku 18. storočia, v 30-tych rokoch 20. storočia sa nachádzal v katastrofálnom stave. Hrad v tom čase spravoval Úrad kultúrnych pamiatok. V roku 1930 prispelo panstvo čiastkou 340 000 korún a československý štát sumou 9 900 korún na jeho záchranu.[9]

• 
  Hrad Levice
• 
  Hrad Levice (príjazd)
• 
  Hrad Levice (detail)
• 
  Hrad Levice (detail)

V medzivojnovom období sa opäť zmenili aj vlastnícke vzťahy vo firme Schoeller & Co. V roku 1920 vymrela viedenská vetva rodiny Schoeller a vlastníctvo prešlo na potomkov brnianskej vetvy rodu. V prípade Gustava Philippa Ritter von Schoeller sa história opakovala, bol rozvedený, bezdetný a tak si v roku 1936 osvojil syna svojej sestry Hedwigy – Eugena Szücs (1901 – 1978).[10] V čase osvojenia mal Eugen 36 rokov, bol síce ženatý s Elisabeth Freiin von Tinti z Domadíc, ale bol tiež bezdetný. Začínal ako hospodársky adjunkt na majetku v Loku, v rokoch 1920 – 1926 navštevoval Vysokú školu technickú v Mníchove. Po skončení štúdií pracoval ako správca na majetku v Tehle a neskôr pôsobil ako hospodársky inšpektor firmy Schoeller & Co. Eugen mal rakúske štátne občianstvo a ako adoptívny syn a budúci dedič podielu Gustava Philippa Ritter von Schoeller vo firme chcel prijať československé štátne občianstvo, ktoré mal jeho adoptívny otec. Ako argument za udelenie občianstva sa v spise udáva, že Gustav Philipp Ritter von Schoeller prispel na obranu československého štátu sumou 140 000 korún a firma sumou 200 000 korún, za udelenie občianstva hovorila aj činnosť Eugena ako inšpektora na veľkostatku. Podliehali mu všetci robotníci, ktorí, ako sa píše v spise, sú mu zaviazaní vďakou, nakoľko sa všemožne stará o zlepšenie ich sociálnych pomerov.

Rok 1938 priniesol opäť zmeny. Schoellerovci stratili majetky, ktoré zostali na území Slovenska a získali naspäť niektoré majetky patriace firme pred 1. pozemkovou reformou. Počas vojny sa firma zamerala na sústreďovanie mlieka z obcí levického a vrábeľského okresu, v roku 1940 bola vybudovaná mliekareň, ktorá zabezpečovala aj zásobovanie Ostrihomu a Budapešti. V tomto období na majetkoch pracovalo 37 úradníkov, 15 stálych zamestnancov, 191 osôb na dobu určitú, 72 nádenníkov a 800 príležitostných nádenníkov. Na lesnom hospodárstve pracovalo 12 úradníkov, 172 osôb na dobu určitú a 17 stálych nádenníkov. Firma bola najväčším zamestnávateľom v regióne. Panstvo spravoval Eugen von Schoeller-Szücs a dr. Leo Otto August Adolph Ritter von Schoeller (1899 – 1962) z Viedne. Pred konfiškáciou v roku 1945 mala firma Schoeller & Co. majetky v týchto mestách a dedinách – Levice, Kalná nad Hronom, Mýtne Ludany, Lok, Dolná Seč, Nový Tekov, Tehla, Vyšné nad Hronom, Čankov, Velký Ďur. Poslednými účastinármi boli Gustav Philipp Ritter von Schoeller (1866 – 1950), Richard Ritter von Schoeller (1871 – 1950), dr. Philipp Alois Ritter von Schoeller (1892 – 1977), Friedrich Ritter von Schoeller (1872 – 1946), Lev Preulentner s manželkou Lili Seidlovou. Keďže väčšina z nich mala nemecké štátne občianstvo, boli podľa zákona 104/45 konfiškovaní. Po roku 1990 si nemohli uplatniť reštitučný nárok, lebo boli konfiškovaní ako firma. Desiatky rodín pridelencov z celého Slovenska tak neprišli o pozemky pridelené v 2. pozemkovej reforme z ich majetku.

V roku 1945, po 78 rokoch skončilo pôsobenie rodiny Schoeller v Leviciach. Svojské, dnes už našťastie humorne znejúce hodnotenie ich pôsobenia sa nachádza v konfiškovanom spise z konca 50-tych rokov:[11] „Stále sa hlásili za Nemcov. Vyciciavali chudobný slovenský ľud a nikdy sa k slovenskému chudobnému ľudu priateľsky nestavali. Ich politická činnosť, keďže sa tu nikdy nezdržiavali, je neznáma.“

V roku 2013 si poslanci mesta Levice uctili pamiatku Gustava Philippa Ritter von Schoeller a na jeho počesť pomenovali jednu z nových ulíc ako "Ulica G.Schoellera"

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Schoellerovci

PhDr. Jarmila Bátovská, Forum Historiae 2/2008