Anastasio Somoza Debayle
Anastasio Somoza Debayle (* 5. december 1925, León, Nikaragua – † 17. september 1980, Asunción, Paraguaj) bol nikaragujský diktátor, ktorý ako hlavný veliteľ milícii Národnej gardy vládol v Nikarague od r. 1967 do r. 1979. V rokoch 1967 – 1972 a 1974 – 1979 oficiálne zastával post prezidenta a bol posledným členom dynastie Somozovcov, ktorý neprerušovane ovládali Nikaraguu od 30. rokov 20. st. do ich zvrhnutia Sandinovskou revolúciou.
Anastasio Somoza Debayle | ||||||||
nikaragujský diktátor | ||||||||
76. prezident Nikaraguy | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
V úrade 1. december 1974 – 17. júl 1979 | ||||||||
| ||||||||
73. prezident Nikaraguy | ||||||||
V úrade 1. máj 1967 – 1. máj 1972 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Narodenie | 5. december 1925 León, Nikaragua | |||||||
Úmrtie | 17. september 1980 (54 rokov) Asunción, Paraguaj | |||||||
Politická strana | Nacionalistická liberálna strana | |||||||
Profesia | politik | |||||||
Národnosť | nikaraguec | |||||||
Rodina | ||||||||
Manželka |
Hope Portocarrero | |||||||
Odkazy | ||||||||
Anastasio Somoza Debayle (multimediálne súbory) | ||||||||
|
Životopis
Anastasio Somoza Debayle (prezývaný Tachito) bol tretím synom diktátora Anastasia Somozu Garcíu. Od svojich desiatich rokov ho otec poslal študovať do USA, pričom absolvoval prestížnu United States Military Academy vo West Pointe.[1] Po jeho návrate do Nikaragui ho otec ustanovil náčelníkom generálneho štábu Národnej gardy, obávanej Somozovej milície. V r. 1950 sa oženil so svojou sesternicou, Hope Portocarrerovou, s ktorou mal neskôr 5 detí. Po vražde jeho otca v r. 1956 prevzal moc v krajine Anastasiou najstarší brat Luis. Po jeho smrti 1. mája 1967 Anastasio Debayl prevzal moc a ustanovil sa prezidentom. Kým jeho brat Luis vládol umiernenejšie, Anastasio údajne viac pripomínal svojho otca a represie proti opozícii sa počas jeho režimu zintenzívnili.[2] Post prezidenta zastával do 1. mája 1972, keď z legislatívnych dôvodov formálne odovzdal moc dočasnej vojenskej chunte (tzv. Liberálno-konzervatívna chunta), no keďže bol hlavný veliteľ Národnej gardy, moc nad krajinou aj tak ostávala v jeho rukách. Druhýkrát sa opätovne vymenoval za prezidenta 1. decembra 1974.[2]
Anastasio Debayl bol známy svojím drahým a luxusným životným štýlom, vlastnil veľké majetky (len v Manague mal vyše 130 nehnuteľností) a ovládal desiatky firiem a podnikov (napr. kasína, kluby, televízne spoločnosti, banky). Bol veľmi skorumpovaný, pričom najznámejším prípadom sa stala sprenevera veľkej časti medzinárodnej finančnej pomoci, ktorá bola Nikarague poskytnutá po ničivom zemetrasení v decembri 1972. V r. 1974 sa jeho majetok odhadoval na 400 miliónov dolárov.[3]
Všeobecná nenávisť proti jeho režimu sa zvyšovala, obzvlášť po spustení násilnej kampane, ktorú v r. 1975 namieril proti opozícii na čele so Sandinovským frontom národného oslobodenia (FSLN). Udalosti vyvrcholili revolúciou, počas ktorej Somoza nariadil hromadné bombardovanie miest a dedín kontrolovaných povstalcami, čo si vyžiadalo tisíce civilných obetí. Celkovo sa jeho režimu pripisuje zodpovednosť za smrť vyše 40 000 ľudí. V neudržateľnej pozícii nakoniec Somoza rezignoval a 17. júla 1979 odletel do floridského Miami. Prezident Jimmy Carter mu nedovolil tam zotrvať dlhšie a Somoza tak nakoniec skončil v exile v Paraguaji, kde žil na ranči v luxusnej štvrti mesta Asunción pod ochranou miestneho vojenského diktátora Alfreda Stroessnera.[2]
Somoza bol zavraždený 17. septembra 1980, keď jeho auto na ceste blízko jeho domu napadlo 7-členné ozbrojené komando z FSLN. Najprv na jeho limuzínu Mercedes-Benz spustili streľbu z AK-47 a nakoniec na ňu vypálili strelu z raketometu RPG-2, ktorá automobil úplne zničila a Somoza spolu so svojim šoférom a finančným poradcom zahynuli. Jedného z útočníkov, argentínčana Hugo Irurzuna, paraguajská polícia zakrátko chytila a bol popravený, zvyšným sa podarilo ujsť. Ako sa neskôr zistilo, ozbrojenej skupine, ktorá svoju akciu nazvala Operácia plaz, velil argentínsky revolucionár Enrique Gorriarán Merlo, ktorý počas revolúcie bojoval na strane FSLN. Okolo pozadia atentátu na ex-diktátora ostávajú nejasnosti a hoci sa predpokladá, že si ho objednal niektorý z popredných predstaviteľov FSLN, podľa E. G. Merla išlo o samostatnú iniciatívu niekoľkých odhodlaných dobrovoľníkov.[4]