Ruské Pekľany

Prvé informácie o vzniku obce Ruské Pekľany pochádzajú z roku 1335, kedy Spišská kapitula potvrdila staršiu deľbu majetkov šľachticov z Drienova, ktorá pripadla Ivankovi a Egidovi. V písomnostiach od 14. storočia sa vyskytovala pod názvom Peklinka, v slovenskej podobe Pekelník. Názov pravdepodobne pochádza od spôsobu výrobnej činnosti, čiže pálenia dreveného uhlia, dechtu, smoly alebo vápna, prípadne miesta na pálenie. Toponymum Ruské sa k názvu obce pridalo až v novoveku po osídlení obce veriacimi Rusínmi, resp. obyvateľmi gréckokatolíckeho a pravoslávneho vierovyznania.

Pekľany patrili v 14. a 15. storočí šľachticom z Drienova a ich príbuzným zo Žehne a Ploského.[3]

V prvej polovici 16. stor. patrila obec chvíľu Košiciam, neskôr sa jej majiteľmi opäť stali šľachtici zo Žehne a Perína a Kelemešiovcom. V 17. storočí patrila obec rodine Melcerovej.

V 17. stor. bol región Šariša výrazne poznačený náboženským konfliktom medzi katolíkmi a evanjelikmi, ktorý sa niesol celou krajinou vo forme stavovských povstaní. Výnimkou nebola ani obec Ruské Pekľany. Najstaršia listina z archívu Andreja Károlyiho z r. 1620 hovorí o prevzatí kostola v Mereticiach z rúk evanjelikov. Prvým celebrantom svätej omše bol práve katolícky farár z Ruských Peklian.[4] Tento stav však nevydržal dlho a už v r. 1666/1667 boli tak Ruské Pekľany, ako aj Meretice sídlom evanjelických matkocirkví.[5]

Výsledkom bojov medzi osobami odlišných vierovyznaní boli časté konfiškácie majetku aktuálne porazenej strany víťazmi. Inak tomu nebolo ani v Ruských Pekľanoch. Správa z roku 1684 konštatuje konfiškáciu majetkou miestneho zemepána Michala Melcera. Súpis konfiškovaného majetku odhaľuje, že Melcer vtedy vlastnil v obci 15 sedliackych usadlostí, osem želiarskych a jednu opustenú usadlosť po roľníkovi Kristanovi.

Správa ďalej podáva pomerne zaujímavú správu o aktuálnej situácii v obci. Sedliaci vtedy pracovali na panskom tri dni v týždni. Želiari boli zapájaní do práce na panskej pôde len v čase siatia a žatvy. Desiatok odovzdávali miestni poddaní zo všetkých hospodárskych plodín, ktoré dopestovali. Okrem toho sedliaci odovzdávali ročne troch kohútov a šesť vajíčok a želiari tri vajíčka ako naturálnu dávku panstvu. Právo výčapu patrilo zemepánovi, ten však v roku 1684 žiaden hostinec vybudovaný nemal. Obci patrili aj dva lesy, z jedného z nich smeli poddaní ťažiť aj drevo na stavbu domov. Mlyn stál v obci Meretice (dnes Radatice) a patril bratom Melcerovcom.[6]

Začiatkom 18. stor. boli v obci zaznamenané hlavy hospodáriacich rodín, a to v rámci uhorského súpisu daňovníkov v roku 1715. V tomto roku v obci hospodárilo 14 roľníckych rodín, ktorých hlavami boli „vdova Anča,“ Ján Fudela, Michal Chovan, Martin Kotán, vdova Ivanová, Ján Melcher, Alexej Ondráš, Ján Šoltýs, Andrej Strelec, Michal Šoltýs, Matej Tkáč, Ján Varga, Ján Zakarovský a Peter Zakarovský.

Dokopy obrábali 94 ¾ bratislavských meríc poľa obrábaného v dvojpoľnom systéme (40,89 ha),[7] 47 ⅜ bratislavských meríc poľa obrábaného v trojpoľnom systéme (t. j. 20,6 ha)[7] a 27 ½ kosca lúk (7,89 árov).[7] Polovica obecných polí bola úrodná, druhá polovica viac-menej neúrodná. Lúk, pašienok i lesov mali v obci dosť a aj úžitok z nich mali dostatočný.[8]

V roku 1720 sa konal porovnávací súpis, ktorým sa mali opraviť rozdiely medzi súpisom z roku 1715 a skutočnosťou. V tomto súpise figuruje už len jedenásť hospodáriacich hláv rodín. Zapísaní v ňom sú Ján Haranič, vdova Hricová, Michal Chovan, Ján Merkel, Matej Merkel, vdova Ivanová, Jakub Poľák, Ján Šoltýs, Michal Šoltýs, Andrej Tirpák a Ján Zakarovský. Dokopy podľa opravného súpisu obrábali 78 bratislavských meríc poľa (33,66 ha)[7] a 10 koscov lúk (287 m²).[7][9]

Už v roku 1726 existuje zmienka o pôsobení katolíckeho farára gréckeho obradu, vlastným menom Jána Jaromisa.[10]

Ďalšie archiválie z Maďarského krajinského archívu dokazujú, že v roku 1738 boli majiteľmi častí obce Ruské Pekľany zemianske rody Zsegnei, Bellevari, Károlyi, Melczer a Füzi.[11]

V závere prvej polovice 18. stor. sa Ruské Pekľany spomínajú v súvislosti s vizitáciou farností Šarišského arcidiakonátu jágerským arcibiskupom Františkom Barkóczym v roku 1749. Súpis dokladá, že v Ruských Pekľanoch pôsobil v tom čase gréckokatolícky farár Lazár Danielovič. Ten zastával post gréckokatolíckeho farára v obci minimálne od roku 1734, kedy začal viesť matriku pokrstených gréckokatolíckej cirkvi v Ruských Pekľanoch. Od tohto momentu je možné dokázať kontinuálnu prítomnosť sídla gréckokatolíckej cirkvi v obci Ruské Pekľany až do roku 1905, kedy bolo sídlo farnosti presunuté do susedného Ľubovca.[10]

Farnosť v Ruských Pekľanoch spravovala gréckokatolíkov z obcí Ruské Pekľany, Ľubovec, Janov, Radačov, Meretice (dnes sú obe súčasťou Radatíc), Bzenov, Drienovská Nová Ves, Kendice a Ličartovce. Správa z vizitácie udáva, že do Ličartoviec nechodieval farár často z dôvodu vysokého veku (v r. 1749 mal Lazár Danielovič 50 rokov), ďalekej cesty, ale aj z dôvodu nízkych príjmov, ktoré získaval od tamojších veriacich.[12] V neskoršej vizitácii z roku 1775 sa, žiaľ, radačovský farár nezmieňuje o situácii v Ruských Pekľanoch vôbec, a tak nevieme posúdiť, ako sa ďalej situácia v obci ohľadom náboženských obradov vyvíjala.

V roku 1763 sa majiteľom časti pozemkov v Ruských Pekľanoch stal Martin Jozef Piller.[13]

Dňa 29. januára 1772 bol v obci spísaný Tereziánsky urbár. V tom čase boli majetky v obci rozdelené medzi piatich zemepanských rodín, a to konkrétne medzi Ignáca Pillera, rodinu Melczerovu, Michala Károlyiho, Juliannu Sztankayovú a Pavla Berthóthyho. Z výpovede richtára Michala Kendického a jeho prísažných, Mateja Kendického, Michala Šoltýsa a Juraja Hricišáka vyplýva, že miestni sedliaci až doteraz odpracovávali v prospech panstva 3 dni do týždňa. Celá obec už v tom čase aktívne hospodárila v trojpoľnom systéme. Okrem zárobkov plynúcich z hospodárstva a z obchodu s vypestovanými plodinami, zarábal miestny ľud peniaze aj furmankou. Pekľančania vozievali soľ zo Solivaru do Smižian a z Tokaja do Solivaru.[14] V texte sa explicitne spomína aj príprava dreveného uhlia, s ktorým obchodovali najmä v neďalekom Prešove.

Pravdepodobne v rokoch 1799 - 1800 bola v obci dokončená stavba kaštieľa rodiny Pillerovej. „Šlo o dvojpodlažnú stavbu s obdĺžnikovým pôdorysom, s pristavaným rizalitom v strede oboch dlhších fasád, ktoré boli členené kanelovými pilastrami s nárožnou rustikou. V miestnostiach sa nachádzali valené klenby alebo rovné stropy. Celá stavba bola postavená v rokokovom štýle, a až neskôr prestavaná do klasicistického.“[15][3]

Na prelome 18. a 19. storočia bol miestnym gréckokatolíckym farárom Peter Búrik (1788 - 1812), ktorý v roku 1812 odišiel do dôchodku. Jeho nástupcom sa stal Michal Barankovič, ktorý ešte koncom roka 1812 adresoval Košickému vikariátu Mukačevskej archieparchie list, v ktorom sa na svojho predchodcu sťažoval. Ten totiž po odchode do dôchodku ostal bývať na fare v Ruských Pekľanoch a žiadal novo inštalovaného farára o podiel z výnosov plynúcich miestnemu farárovi. Spor bol pravdepodobne vyriešený v prospech Michala Barankoviča, nakoľko po r. 1813 sa o. Búrik v záznamoch miestnej farnosti viac nevyskytuje.[16]

Michal Barankovič obnovil v Ruských Pekľanoch vedenie farskej matriky pokrstených, ktorej prvý zväzok bol dokončený v roku 1800 a ďalej sa kniha neviedla. Okrem toho začal od r. 1812 s dôsledným zaznamenávaním sobášov a pohrebov vo farnosti.[17][4] V obci pôsobil až do r. 1817, kedy správu farnosti prevzal Jozef Gaganec, neskorší gréckokatolícky prešovský sídelný biskup. O tri roky neskôr sa farárom stal Ján Sekerák. Z obdobia jeho pôsobenia sa zachoval mimoriadne cenný Protokol farnosti Ruské Pekľany, v ktorom farár pomerne detailne spomína vtedajší gréckokatolícky chrám. O kostole sa vyjadruje ako o drevenej stavbe, ktorá je takmer ruinou. Bol zasvätený Ochrane Presvätej Bohorodičky Panny Márie. Cez strechu už dnu presvitali lúče slnka. V kostole bol obraz Krista zloženého z kríža na oltári a aj ikonostas s obrazmi dvanástich Apoštolov. Po ich pravici bol vyobrazený Kristus Spasiteľ a Michal Archanjel, po ľavici zase Panna Mára a svätý Mikuláš. V inventári kostola sa nachádzali dva cínové a päť drevených svietnikov, ďalej obradné rúcha a pozlátený strieborný kalich s paténou. Antimenzión v kostole bol darom mukačevského biskupa Gabriela Blažovského (mukačevský biskup v r. 1738 - 1742),[18] svätostánok daroval jeho nasledovník Michal Olšavský (mukačevský biskup v r. 1743 - 1767)[18] v roku 1753. Najcennejšími predmetmi v kostole boli tri kostolné zvony. Dva staršie boli vyrobené v Prešove v roku 1631, tretí pochádzal z roku 1739 a obsahoval nápis „Iesus Nazarenus Rex Iudeorum. Orospelinz. 1739.“

Jánovi Sekerákovi sa počas pôsobenia v Ruských Pekľanoch nepodarilo získať dostatok peňazí na výstavbu nového farského kostola. Rozhodol sa však s pomocou svojich veriacich vyzbierať peniaze na stavbu novej budovy fary. Zbierku vyhlásil prostredníctvom slúžneho Imricha Sárossyho v septembri 1825. Po vyhlásení zbierky vyzbieral Ján Sekerák od obyvateľstva 178 zlatých a 30 grajciarov, a tak sa výstavba započala. Do októbra roku 1826 ju postavil stavbársky majster Ján Orlovič. Cena za jeho prácu i stavebný materiál sa vyšplhala na 190 zlatých, a tak musel farár vyplatiť 11 zlatých a 30 grajciarov z vlastných financií. V zmysle dohody poskytoval denne stavbárovi chlieb a deciliter pálenky, a to trikrát denne, na raňajky, na obed a na olovrant.

Po odchode Jána Sekeráka sa na faru v roku 1830 nasťahoval Jozef Dudinský (1830 - 1832).[10] O dva roky neskôr ho na pozícii farára nahradil Ján Tutkovič (1833 - 1841).[10] Nasledoval Anton Mankovič (1841 - 1850)[10] a Ján Andrejko (1850 - 1861),[10] ktorý ako prvý farár písal matriky v ruskom jazyku. Po odchode Jána Andrejka sa farárom stal Ján Sedlák (1861 - 1865) a Michal Gaganec (1865 - 1867). Práve v roku 1865 bol v obci postavený nový gréckokatolícky murovaný Chrám ochrany Presvätej Bohorodičky.[19] Z ďalších kňazov pôsobiacich vo farnosti patril bezpochyby k významným Štefan Gojdič, ktorý v obci pôsobil v rokoch 1885 - 1889.[10] Počas jeho pôsobenia v Ruských Pekľanoch sa mu narodil syn a neskorší prešovský mučeník Pavol Peter Gojdič. Okrem toho bola v roku 1885 vybudovaná aj nová stavba gréckokatolíckej cirkevnej školy v obci.

V závere storočia tu pôsobili ešte Anton Kerekeš (1890 - 1893)[10] a Eliáš Petričko (1893 - 1899),[10] počas pôsobenia ktorých došlo medzi r. 1890 - 1898 k zničeniu, resp. k strate najstaršieho zväzku matriky pokrstených z r. 1734 - 1800.[20][21]

Mnoho údajov o živote v obci v druhej polovici 19. storočia je možné zistiť z Fondu rodiny Pillerovej, ktorý je uložený v Štátnom archíve v Prešove. V tomto fonde sa o. i. nachádzajú zmluvy o nájme pôdy medzi jednotlivými roľníkmi a rodinou Pillerovou. Z nich sa napr. dozvedáme, že Pillerovci sa snažili chrániť les a žiadnemu zo svojich nájomníkov nedovolili rúbať drevo v miestnych lesoch. Vo všetkých zmluvách jasne stojí, že poddaní smeli zberať len suché drevo v presne vymedzené dni a pod dohľadom panského úradníka.

Po skončení hospodárskej krízy v 70. rokoch 19. storočia sa Koloman Piller rozhodol v obci Ruské Pekľany založiť liehovar. V roku 1884 dokonca začal výstavbu obecného vodovodu, ktorý zrekonštruoval v roku 1892. Tento vodovod sa používa v obci dodnes.[22]

Na počiatku 20. storočia slúžili ako poslední pekľanskí farári Július Zapotocký (1899 - 1901),[10] Emil Žedenyi (1901 - 1903)[10] a Pavol Rusnák (1904 - 1905),[10] ktorý po r. 1905 pokračoval ako farár v Ľubovci až do r. 1934.[23]

V roku 1909 začala rodina Pillerova s výstavbou telefónneho spojenia s Ličartovcami a Lemešanmi. Podobne, ako iné obce, aj Ruské Pekľany boli zasiahnuté prvou svetovou vojnou. Mnoho mužov z obce narukovalo najmä k 67. pešiemu cisárskemu pluku so sídlom v Prešove. Po vojne sa väčšina z nich vrátila domov.

V roku 1919 po vzniku samostatnej Československej republiky došlo k parcelácii bývalých pozemkov Pillerovcov.

Okolo roku 1924 bol obci založený hostinec, ktorý prevádzkoval v pivničných priestoroch vlastného obytného domu miestny obyvateľ Ján Koscik (1866 - 1932). Zrejme mal v obci širokú klientelu, keď už zo školského roku 1923/1924 pochádza zmienka zo školskej kroniky, podľa ktorej sa v obci konala prednáška s názvom „Požívanie liehových nápojov a ich zlé účinky na človeka“.[24] Činnosť hostinca v obci pokračovala najdlhšie do prvej polovice roku 1930, kedy sa v súpise obyvateľstva Československa uvedený hostinec v obci nepopisuje.[25]

Po druhej svetovej vojne boli rodine Pillerovej znárodnené aj zvyšné majetky vrátane kaštieľa. Ten sa stal sídlom lesnej správy.

V roku 1960 došlo k zlúčeniu JRD Ľubovec a JRD Ruské Pekľany a následne sa v roku 1964 zlúčili aj samotné obce.

• 1684 - Wolfgang Poľák[26]
• 1715 - Ján Zakarovský[8]
• 1720 - Ján Šoltýs[9]
• 1738 - Ján Šoltýs (nar. 1670)[11]
• 1772 - Michal Kendický
• 1856 - Ján Fučko
• 1866 - Ján Lichvár
• 1869 - Ján Vaško
• 1875 - Andrej Škripko
• 1886 - Jozef Sýkora
• 1910 - Ján Dráb
• 1923 - 1927 - Andrej Vaško[27]
• 1927 - 1931 - Andrej Vaško[28]
• 1931 - 1935 - Ján Bartko[29]