Robert Walser

Hoci sa do roku 1905 zväčša zdržiaval v Zürichu, často striedal prenajaté izby a žil na rôznych miestach, okrem iného v Thune, Solothurne, Winterthure, Mníchove a u sestry Lisy v Täuffelene. Roku 1903 absolvoval regrútsku školu a od leta robil asistenta inžinierovi a vynálezcovi Carlovi Dublerovi. Táto epizóda mu poskytla materiál na napísanie románu Pomocník (Der Gehülfe, 1908). Roku 1904 mu vo vydavateľstve Insel vydali prvú knihu Písomné práce Fritza Kochera (Fritz Kochers Aufsätze). V lete roku 1905 absolvoval v Berlíne služobnícky kurz a niekoľko mesiacov pracoval ako sluha na zámku Dambrau v Hornom Sliezsku.

Tematika služobníctva sa tiahne celým jeho dielom – mimoriadne vyniká v románe Jakob von Gunten (1909). Začiatkom roka 1909 sa vrátil do Berlína, kde s pomocou brata Karla – maliara, knižného grafika a javiskového výtvarníka – vstúpil do literárnych, vydavateľských a divadelných kruhov. Za krátkych šesť týždňov napísal román Súrodenci Tannnerovci (Geschwister Tanner, 1907), o rok nato vydal svoj druhý román Pomocník a o ďalší rok tretí román Jakob von Gunten. Všetky vyšli vo vydavateľstve Bruna Cassirera, kde ako redaktor pôsobil Christian Morgenstern.

Walser okrem románov písal aj krátke prózy, v ktorých zo subjektívneho pohľadu chudobného tuláka majstrovsky skicoval obľúbené hostince. Romány a krátke prózy vychádzali v rozličných novinách a časopisoch a stretli sa s veľmi priaznivým ohlasom. Z Walsera sa stal etablovaný autor, o jeho prózach sa pochvalne vyjadroval Robert Musil aj Kurt Tucholsky.

Počas prvej svetovej vojny musel Walser nastúpil na vojenskú službu. Po otcovej smrti roku 1914 mu krátko nato zomreli aj dvaja bratia: Ernst, ktorého trápila dlhšia psychická choroba, a Hermann, ktorý si siahol na život. Ocitol sa v izolácii, navyše ho vojna odrezala od Nemecka. Napriek usilovnému písaniu ako spisovateľ na voľnej nohe ledva vyžil. Vydal množstvo drobných próz, ktoré uverejňoval v nemeckých a švajčiarskych novinách a časopisoch, výber z nich vyšiel v zväzkoch Články (Aufsätze, 1913), Príbehy (Geschichten, 1914), Drobné básne (Kleine Dichtungen, 1915), Krátke prózy (Prosastücke, 1917), Malé prózy (Kleine Prosa, 1917), Život básnika (Poetenleben, 1917), Komédia (Komödie, 1919) a Jazerná krajina (Seeland, 1920). Jediným dlhším textom tohto obdobia bola Prechádzka (Der Spaziergang, 1917).

Walser, odjakživa nadšený vandrovník, začal podnikať dlhé pešie túry, často aj nočné a veľmi vyčerpávajúce. V jeho prózach sa striedali texty z pohľadu pocestného s hravými článkami o spisovateľoch a umelcoch. Na svojich potulkách si precvičoval istú formu pozornosti: „Človek na prechádzke si musí nanajvýš pozorne a láskyplne všímať a študovať každú najmenšiu živú vec, či už je to dieťa, pes, komár, motýľ, vrabec, červík, kvetina, muž, dom, strom, ker, slimák, myš, oblak, kopec, list alebo len biedny odhodený zdrap papiera, na ktorý možno napísal svoje prvé kostrbaté písmenká nejaký roztomilý školák.“[1] V roku 1921 sa presťahoval do Bernu, kde niekoľko mesiacov pracoval ako pomocná sila v Štátnom archíve. Do tohto obdobia spadá vznik strateného románu Theodor. V Berne žil veľmi utiahnuto a prenajímal si zariadené izby, ktoré často menil. Za dvanásť rokov ich vystriedal šestnásť.

Pamätná tabuľa v Berlíne

Začiatkom roka 1929 sa duševne zrútil, trpel halucináciami a úzkosťami. Na radu psychiatra a naliehanie sestry Lisy nakoniec nie úplne presvedčený súhlasil s umiestnením v Liečebnom ústave Waldau pri Berne. Tam sa mu stav stabilizoval a Walser ďalej tvoril a publikoval, hoci s prestávkami a oveľa menej ako v predchádzajúcich rokoch. Používal pritom spôsob písania, ktorý nazval „ceruzkovou metódou“, ku ktorej sa uchýlil už okolo roku 1924. Básne a prozaické texty zvané mikrogramy písal miniatúrnym sütterlinovým písmom – písmená zriedka presahovali dva milimetre. Následne ich pred tlačou opravoval a prepisoval perom. Až keď ho v roku 1933 proti jeho vôli premiestnili do Liečebného a ošetrovateľského ústavu Herisau, pravdepodobne aj preto, že v Nemecku sa po prevzatí moci národnými socialistami podstatne zúžil trh na vydávanie jeho textov, Walser prestal písať, hoci mal k dispozícii izbu na literárnu činnosť. Rovnako ako ostatní pacienti ústavu vyrábal papierové vrecúška a upratoval. Vo voľnom čase rád čítal zábavnú literatúru.

V ústave ho od roku 1936 navštevoval jeho obdivovateľ a neskorší poručník, švajčiarsky spisovateľ a mecenáš Carl Seelig s úmyslom presvedčiť ho, aby sa vrátil na literárnu dráhu. Neskôr v knihe Potulky s Robertom Walserom (Wanderungen mit Robert Walser, 1957) opísal ich rozhovory z tohto obdobia. Carl Seelig sa pokúšal takmer zabudnutého autora znova dostať do povedomia čitateľov novými vydaniami jeho diel. Po smrti Walserovho brata Karla (1943) a sestry Lisy (1944) sa stal jeho poručníkom. Walser, ktorý bol síce čudák, ale už dávno nevykazoval známky duševnej choroby, opakovane odmietal ústav opustiť.

Walser obľuboval dlhé, osamelé potulky. Na prechádzke po zasneženom svahu nad mestom Herisau na Vianoce 1956 mu zlyhalo srdce. Fotografie mŕtveho spisovateľa na snehu pripomínajú podobnú scénu s mŕtvym básnikom Sebastianom z jeho prvého románu Súrodenci Tannerovci.

Walserov debut obsahuje tak lyrické, ako aj prozaické texty. Od roku 1898 publikoval v novinách Sonntagsblatt básne a neskôr postupne prózu Písomné práce Fritza Kochera, ktorá roku 1904 vyšla vo vydavateľstve Insel ako prvá a jediná Walserova kniha tohto obdobia. Hoci recenzie boli priaznivé, nešla na odbyt a ďalšie zväzky sa nevydali. Od roku 1899 publikoval svoje básne, prózy a prvé minidrámy aj v časopise Die Insel. Walserovo rané obdobie bolo nadmieru produktívne; odovzdal okolo 80 básní, popritom dramatické texty a prózy. V zbierkach z Berlínskeho obdobia sa nachádza veľa básní z autorovej ranej tvorby. Väčšina zo 40 básní v zbierke Básne (Gedichte, 1919) so 16 leptami jeho brata Karla vyšla v rokoch 1898 až 1900 časopisecky. Aj publikácia Komédia (Komödie, 1919) vznikla okolo roku 1900. Walser vo svojej tvorbe priniesol do prežitých, strnulých literárnych foriem novú perspektívu „zdola“ (drobného zamestnanca, úradníka), a tak ich naplnil novým životom.

Aj Berlínske obdobie sa začalo veľmi produktívne. V rokoch 1906 a 1909 napísal romány Súrodenci Tannerovci, Pomocník a Jakob von Gunten. Christian Morgenstern prirovnal prvý z nich k Dostojevského románu Bratia Karamazovovci. Walser okrem toho publikoval vo veľkých novinách a časopisoch nespočetné prózy. Pre Berlínske obdobie je charakteristická „poetika moderny“, ktorá nachádzala naplnenie v opakujúcich sa veľkomestských motívoch. Brat Karl ho uviedol do berlínskych kultúrnych a literárnych kruhov, kde sa zoznámil s mnohými vplyvnými osobnosťami. Salónna spoločnosť sa však nestala námetom jeho tvorby, skôr opisoval mestský život z perspektívy zaháľača, čím sa čoraz väčšmi odsúval na okraj spoločenského a literárneho diania. Témami tohto obdobia boli veľkomestský život, ale aj potulky, pozorovania prírody a každodenné postrehy. Franz Kafka mimoriadne oceňoval autorove texty najmä z týchto rokov.

V Bielskom období badať tematický posun z veľkomestských motívov k idyle, ktorá je však poznačená krízou. Roku 1913 sa Walser vrátil do Švajčiarska, čo súčasne znamenalo ústup zo spoločnosti a z literárneho života do súkromia. Inšpiráciu na písanie nachádzal v dlhých prechádzkach prírodou, ojedinele tematizuje vojnu a vojenstvo. Z hľadiska počtu vydaných kníh bolo Bielske obdobie plodné. Walserovi vyšiel síce len jediný dlhší text Prechádzka (Der Spaziergang, 1917), ale aj viaceré zborníky s krátkymi prózami: Články (Aufsätze, 1913), Príbehy (Geschichten, 1914), Drobné básne (Kleine Dichtungen, 1915), Krátke prózy (Prosastücke, 1917), Malé prózy (Kleine Prosa, 1917), Život básnika (Poetenleben, 1917), Komédia (Komödie, 1919) a Jazerná krajina (Seeland, 1920).

Od roku 1921 žil Robert Walser v Berne. Do tohto obdobia spadá jeho najproduktívnejšia tvorivá fáza. Najmä v rokoch 1924 – 1926 písal denne a jeho fejtóny a krátke prózy vychádzali v dôležitých denníkoch (Prager Presse, Prager Tagblatt, Berliner Tagblatt, Frankfurter Zeitung). Walser sa inšpiroval svojím okolím, všetko do seba nasával a využíval ako východiskový bod svojich textov. Od roku 1924 písal ceruzkou „mikrogramy“, teda náčrty básní, próz, scén a kompletný text románu Lúpežník (Der Räuber) a tzv. Felixove scény, všetky písané miniatúrnym písmom, ktoré následne pred uverejnením prepisoval atramentovým perom. Nezverejnené mikrogramy (asi 4 500 normostrán) postupne v priebehu dvadsiatich rokov vylúštili dvaja germanisti – Werner Morlang a Bernhard Echte –, a v roku 1986 vydali v šiestich zväzkoch pod názvom Aus dem Bleistiftgebiet. Mikrogramme aus den Jahren 1924 – 1933 (Z oblasti ceruzky. Mikrogramy z rokov 1924 – 1933) vo vydavateľstve Suhrkamp.

Carl Seelig vysvetľoval Walserovu „ceruzkovú metódu“ takto: „Nevylúštiteľné tajné písmo, ktoré si spisovateľ vytvoril a používal v 20. rokoch a neskôr v počiatkoch svojej choromyseľnosti, sa zrejme dá vysvetliť ako plachý útek z očí verejnosti a ako kaligraficky očarujúci maskovací prostriedok svojich myšlienok. V neskorších rokoch sa tohto tajného písma vzdal v prospech normálneho písma bez toho, aby ním vytvoril umelecky niečo nové.“[3] Walserovi napriek produktívnemu obdobiu vyšla jediná kniha, zbierka próz Ruža (Die Rose, 1925). Po umiestnení v Liečebnom ústave Waldau roku 1929 Walser pokračoval v literárnej tvorbe. Predpokladá sa, že po premiestnení do Liečebného a ošetrovacieho ústavu Herisau roku 1933 sa k literárnej práci nevrátil.

Hoci Walser nepatril do žiadnej literárnej školy, skupiny ani smeru, bol pred prvou svetovou vojnou a v 20. rokoch 20. storočia uznávaným a často vydávaným autorom, ku koncu tohto obdobia takmer výlučne ako fejtonista. V 30. rokoch však v Nemecku rýchlo upadol do zabudnutia, na čom veľa nezmenili ani nové edície Carla Seeliga.

Dielo Roberta Walsera sa dočkalo znovuobjavenia až v 70. rokoch. Odvtedy sú dostupné takmer všetky jeho texty. Walser značne ovplyvnil tvorbu mnohých súčasných autorov, napr. Martina Walsera, Petra Bichsela, Petra Handkeho, Elfriede Jelinekovej a W. G. Sebalda. K jeho veľkým obdivovateľom patrili Christian Morgenstern, Robert Musil, Kurt Tucholsky, Franz Kafka, Max Brod i Hermann Hesse.

Walserova sestra Fanny odstúpila roku 1967 svoju pozostalosť Nadácii Carla Seeliga pod podmienkou, že všetky dokumenty budú uložené v budúcom Archíve Roberta Walsera, kde sa sprístupnia verejnosti. Nadácia Carla Seeliga iniciovala založenie Spoločnosti Roberta Walsera a samotná sa premenovala na Nadáciu Roberta Walsera. Roku 2009 sa nadácia presťahovala z Zürichu do Bernu a bolo otvorené Centrum Roberta Walsera.[4]

V autorovom rodnom meste Biel vznikla roku 1978 Nadácia Roberta Walsera Biel/Bienne, ktorá udeľuje literárnu Cenu Roberta Walsera.

• Freiwillig im Robert Walser-Zentrum. Engagement und Erfahrungswissen im Alltag einer Kulturinstitution (Dobrovoľne v Centre Roberta Walsera), editori Arthur Mohr a Reto Sorg, Bern 2018 (Spisy Centra; 4). ISBN 978-3-9523586-3-4.
• Robert Frank: Ferne Nähe/Distant Closeness. Hommage für / A Tribute to Robert Walser. 21 fotografií. Bern 2012 (Spisy Centra; 3). ISBN 978-3-9523586-2-7.
• Roland Stark: Sprache auf der Goldwaage (Jazyk na zlatníckej váhe), Bern 2012 (Spisy Centra; 2). ISBN 978-3-9523586-1-0.
• ‚Jedes Buch, das gedruckt wurde, ist doch für den Dichter ein Grab oder etwa nicht?’. Robert Walsers Bücher zu Lebzeiten („Každá vytlačená kniha je básnikov hrob, či azda nie?" Knihy Roberta Walsera za jeho života), editori Reto Sorg a Lucas Marco Gisi, Bern 2009 (Spisy Centra; 1). ISBN 978-3-9523586-0-3.

Zhromažďuje, objavuje a publikuje už vyše tridsať rokov autorovo dielo. Disponuje jedinečnou dokumentáciou rukopisov, biografických materiálov a vedeckej literatúry. K strednodobým a dlhodobým projektom archívu patrí inventarizácia, katalogizácia, digitalizácia a konzervácia zbierok, podpora nového súborného vydania, ktoré sa v centre pripravuje, získavanie dôležitých rukopisov, ktoré sa ešte nachádzajú v súkromných rukách, ako aj účasť na výskume a sprostredkovaní Walserovho diela vo forme výstav, konferencií a publikácií.

Zhromažďuje všetky autorove texty a texty o ňom – vrátane prekladov, článkov a nepublikovaných univerzitných prác.

• Walser, Robert: Die kleine Berlinerin. Geschichten aus der Großstadt (Malá Berlínčanka. Príbehy z veľkomesta), editori Pino Dietiker a Reto Sorg, Insel Verlag, Berlín 2018 (insel taschenbuch; 4622).
• Walser, Robert: "Das Beste, was ich über Musik zu sagen weiß" (To najlepšie, čo viem povedať o hudbe), editori Roman Brotbeck a Reto Sorg, Insel Verlag, Berlín 2015 (insel taschenbuch; 4420).
• Walser, Robert: Der Teich (Rybník), scény, preklad Händl Klaus a Raphael Urweider, editor Reto Sorg, Insel Verlag, Berlín 2014 (Insel-Bücherei; 1396).
• Walser, Robert: Der kleine Tierpark (Malá zoologická záhrada), editori Lucas Marco Gisi a Reto Sorg, Insel Verlag, Berlín 2014 (insel taschenbuch; 4294).
• Walser, Robert: Mikrogramme (Mikrogramy) so 68 vyobrazeniami, vybrali Lucas Marco Gisi, Reto Sorg a Peter Stocker z poverenia Nadácie Roberta Walsera v Berne. Suhrkamp, Beríin 2011 (Bibliothek Suhrkamp).
• Walser, Robert: Im Bureau (V kancelárii), vybrali Reto Sorg a Lucas Marco Gisi, Insel Verlag, Berlín 2011 (insel taschenbuch; 4087).
• Walser, Robert: Tiefer Winter (Hlboká zima), editori Margit Gigerl, Livia Knüsel a Reto Sorg, Insel Verlag, Frankfurt/Lipsko 2007 (insel taschenbuch; 3326).

• Veľký malý svet (Große kleine Welt), vybral a editoval Carl Seelig, Erlenbach: Rentsch 1937.
• Tiché radosti (Stille Freuden), editoval Carl Seelig, 600 číslovaných výtlačkov, Olten: 1944.
• Básne (Gedichte), nanovo editoval Carl Seelig, Bazilej: Schwabe 1944.
• O šťastí nešťastia a chudoby (Vom Glück des Unglücks und der Armut), editoval Carl Seelig, Bazilej: Schwabe 1944.
• Básnické portréty (Dichterbildnisse), Schaffhausen: Joos & Scherrer 1947.
• Bitka pri Sempachu (Die Schlacht bei Sempach. Eine Geschichte), St. Gallen: Tschudy 1950.
• Básne v próze (Dichtungen in Prosa), editoval Carl Seelig, 5 zväzkov, Ženeva a Darmstadt: Holle Verlag (zv. 1–3) / Ženeva a Frankfurt nad M. (zv. 4–5) 1953–1961.
• Neznáme básne (Unbekannte Gedichte), editoval Carl Seelig, St. Gallen: Tschudy 1958.
• Súborné dielo (Das Gesamtwerk), editoval Jochen Greven, 12 zväzkov, Ženeva a Hamburg: Kossodo 1966 – 1975.
• Súborné dielo (Das Gesamtwerk v 12 zväzkoch), Zürich a Frankfurt nad M.: Suhrkamp 1978.
• Struna a túžba (Saite und Sehnsucht), faksimilové vydanie, editoval Elio Fröhlich, 1000 číslovaných výtlačkov, Zürich: Suhrkamp 1979.
• Z oblasti ceruzky. Mikrogramy z rokov 1924 –1932 (Aus dem Bleistiftgebiet. Mikrogramme aus den Jahren 1924 – 1932), editovali Bernhard Echte a Werner Morlang, 6 zväzkov, Frankfurt nad M.: Suhrkamp 1985 – 2000.
• Súborné dielo v jednotlivých vydaniach (Sämtliche Werke in Einzelausgaben), editoval Jochen Greven, 20 zväzkov, Frankfurt nad M.: Suhrkamp 1985–1986.
• Lúpežník (Der Räuber), faksimilové vydanie, editovali Bernhard Echte a Werner Morlang, 1000 číslovaných výtlačkov, Zürich a Frankfurt nad M.: Suhrkamp 1986.
• Román, ktorý ďalej a ďalej píšem (Der Roman, woran ich weiter und weiter schreibe), zostavil Jochen Greven, Frankfurt nad M.: Suhrkamp 1994.
• Fragment „Denníka“ ("Tagebuch"-Fragment), faksimile a prepis mikrogramu s francúzskym prekladom. Prepísal a editoval Bernhard Echte, Zürich: Nadácia Carla Seeliga 1996.
• To nie je skutočné (Das hat keine Wirklichkeit), výber a sprievodný text Norberta Loackera, Zürich: Nadácia Carla Seeliga 1996.
• Rozprávkové divadelné hry: Popoluška, Snehulienka (Märchenspiele: Aschenbrödel, Schneewittchen) s esejou Siegfrieda Unselda a ilustráciami Albrechta von Bodeckera, Frankfurt nad M. a Lipsko: Insel 1998.
• Minútové čítanie: myšlienky z jeho kníh, listov a mikrogramov (Lektüre für Minuten: Gedanken aus seinen Büchern, Briefen und Mikrogrammen), výber a doslov Volkera Michelsa, Zürich: Suhrkamp 1998.
• Básnili tito básnici správne? (Dichteten diese Dichter richtig?), literárno-poetický príbeh, editoval Bernhard Echte, Frankfurt nad M., Lipsko: Insel 2002.
• Ľúbostné príbehy (Liebesgeschichten), zostavil Volker Michels, Frankfurt nad M., Lipsko: Insel 2003.
• Oheň. Neznáme prózy a básne (Feuer. Unbekannte Prosa und Gedichte), editoval Bernhard Echte, Frankfurt nad M.: Suhrkamp 2003.
• Zasnežená kožušina Európy (Europas schneeige Pelzboa), texty o Švajčiarsku, editoval Bernhard Echte, Frankfurt nad M.: Suhrkamp 2003.
• Walser, Robert: Kritické vydanie všetkých výtlačkov a rukopisov z diela Roberta Walsera (Kritische Robert Walser-Ausgabe. Kritische Ausgabe sämtlicher Drucke und Manuskripte), vydávajú Wolfram Groddeck, Barbara von Reibnitz a ďalší, Stroemfeld, Schwabe, Bazilej, Frankfurt nad M., vychádzajú od roku 2008.
• Bernhard Echte: Robert Walser. Jeho život v obrazoch a textoch (Sein Leben in Bildern und Texten), Suhrkamp, Frankfurt nad M. 2008.
• Lucas Marco Gisi: Príručka o Robertovi Walserovi. Život - dielo - vplyv (Robert Walser Handbuch. Leben – Werk – Wirkung), J. B. Metzler, Stuttgart 2015.
• Walser, Robert: Dielo. Bernské vydanie (Werke. Berner Ausgabe), editovali Lucas Marco Gisi, Reto Sorg, Peter Stocker a Peter Utz, Suhrkamp, Berlín, vychádza od roku 2018.
• Lucas Marco Gisi (Hg.): Príručka o Robertovi Walserovi. Život - dielo – vplyv. Mimoriadne vydanie (Robert Walser Handbuch. Leben-Werk-Wirkung. Sonderausgabe), J. B. Metzler, Stuttgart 2018.
• Robert Walser. Listy 1897 – 1920. Listy 1921 – 1956. Listy: doslov a dodatok. (Briefe 1897 – 1920. Briefe 1921 – 1956. Briefe: Nachwort und Anhang), editovali Peter Stocker a Bernhardt Echte, Berner Ausgabe, Suhrkamp, Frankfurt nad M. 2018.

• Súrodenci Tannerovci (Smena 1983), preklad Milan Richter.
• Prechádzka (Premedia 2013), preklad Michal Hvorecký.
• Pocestný (Hronka 2016), výber krátkych próz, preklad Katarína Széherová.

• Pěší putování, výber z krátkych próz (Odeon 1982), preklad Jitka Fučíková.
• Jakob von Gunten (OPUS 2005), preklad Radovan Charvát.
• Pomocník (OPUS 2006), preklad Radovan Charvát.
• Sourozenci Tannerovi (OPUS 2007), preklad Radovan Charvát.
• Život básníka, výber z krátkych próz I z rokov 1899-1920 (OPUS 2008), preklad Radovan Charvát.
• Večerní čtení, výber z krátkych próz II z rokov 1921-1933 (OPUS 2009), preklad Radovan Charvát.
• Procházka (OPUS 2010), preklad Radovan Charvát.
• Mikrogramy (OPUS 2013), preklad Radovan Charvát.
• Loupežník (OPUS 2019), preklad Radovan Charvát.