Ranobyzantské obdobie

Ranobyzantské obdobie je obdobie dejín Byzantskej ríše medzi rokmi (pribl.) 395 a 610.

Roku 395 vznikla po smrti Theodosia definitívne „Ríša Rimanov“ (ako Východorímska/Byzantská ríša až do svojho konca sama seba nazývala) na východe, charakterizovaná politickým nadviazaním na Rímsku ríšu, grécko-helénskou kultúrou, silnou kresťanskou kultúrou a do 7. stor. latinčinou ako úradným jazykom (hoci sa de facto používala gréčtina).

Vo vonkajších vzťahoch musela ríša po porážkach Juliána Peržanmi (363) a Valensa Vizigótmi pri Adrianopole (378) bojovať proti Peržanom, Germánom, Hunom (od 375), Avarom (od 60-tych rokov 6. storočie). Hoci Theodosius usídlil Gótov v hraničných oblastiach ako spojencov, vedení Alarichom I. odtiahli (okolo roku 410) aj pre nepriateľstvo Byzantíncov do Itálie.

Po smrti Theodosia II. (408 – 450), ktorému ríša vďačí za Codex Theosianus a štátnu vysokú školu, sa vďaka Alanovi Asparovi (žil 400 – 471), ktorý si v Carihrade získal veľký vplyv, stal novým cisárom Markian (450 – 457) a po ňom opäť vďaka Asparovi Lev I. (457 – 474). Lev s cieľom oslobodiť sa od Asparovho vplyvu povolal na cisársky dvor náčelníka Isaurov Tarasidokissa, ktorý Aspara dal zavraždiť (471). Roku 451 odmietol štvrtý ekumenický koncil v Chalkedone monofyzitizmus (náuku, že Ježiš Kristus mal len božskú prirodzenosť), predpísal duofyzitizmus (náuku, že Ježis mal aj božskú aj ľudskú prirodzenosť) a založil tak dodnes platné ortodoxné vyznanie. Patriarcha carihradský bol povýšený na rovnakú úroveň ako pápež. Najmä východ Byzantskej ríše však výsledok tohto koncilu odmietol akceptovať, čím sa monofyziti (Kopti, etiópska cirkev, arménska cirkev a Jakobiti) ako aj sýrski nestoriáni definitívne odčlenili od ríšskej cirkvi.

Po smrti Leva a jeho vnuka Leva II. zasadol na trón Terasidokiss pod menom Zenón (474 – 491). Dobytie Západorímskej ríše roku 476 Odoakerom znamená de facto definitívne stratu Itálie pre Byzantskú ríšu, hoci de iure ju Byzantská ríša práve získala, keďže Zenón vyhlásil Odoakara (479) za svojho zástupcu na západe („magister militum per Italiam“). Potom si to však Zénón rozmyslel a roku 488 poslal do Itálie ostrogótskeho kráľa Theodoricha I. Veľkého, aby s Odoakrom skoncoval. Theodorich Odoakara tri razy porazil, dal zavraždiť a v Itálii založil Ostrogótske kráľovstvo (493 – 555). Tento presun Ostrogótov do Itálie síce definitívne zbavil Byzantskú ríšu germánskeho obyvateľstva, zároveň však otvoril cestu zo severu prichádzajúcim Slovanom.

Cisár Anastasios I. (491 – 518) sa zbavil aj vplyvu nenávidených Isaurov v ríši, usadil ich v Thrákii a uskutočnil viaceré reformy.

Mapa Byzantskej ríše okolo roku 550. Zelená farba zobrazuje výboje počas vlády Justiniana I.

Najväčší rozmach a kultúrny rozkvet dosiahla ríša za cisára (pozri) Justiniána I. (527 – 565), ktorý sa pokúsil obnoviť Rímsku ríšu v jej bývalých hraniciach. Podarilo sa mu to len čiastočne a dočasne. Po v roku 532 krvavo potlačených vzburách v Carihrade (povstanie Niká) upevnil svoju autokratickú vládu. Problémy boli s Peržanmi útočiacimi na Východe (dočasne mier v roku 561). V šestdesiatych rokoch na Balkánsky polostrov zas prenikali Avari, Slovania a neslovanskí Protobulhari. Od roku 546 medzi Drávou a Sávou sídlili Langobardi, spočiatku verní spojenci Byzancie. Už na konci vlády Justiniána sa začalo obdobie úpadku, ktoré trvalo minimálne až do roku 610.

Za cisára Justinius II. (565 – 578) a Tiberia II. (578 – 582) sa Langobardi rozišli s ríšou a 568 obsadili severnú Itáliu (zvyšok vrátane Benátok a Ravenny ostal byzantský). Avari roku 582 dobyli dôležitú pevnosť Sirmium. Byzantská ríša roku 581 porazila (nie definitívne) Peržanov v Mezopotámii. V roku 584 v Ravenne (pre južnú Itáliu) a v roku 591 v Kartágu (pre severnú Afriku) boli zriadené byzantské správne jednotky so sústredenou civilnou aj vojenskou mocou zvané exarcháty na čele s exarchami.

Za cisára Maurika I. (582 – 602) a despotického Fokasa (602 – 610), ktorí bojovali aj proti Peržanom, prenikli roku 586 Slovania a v rokoch 600 a 617 aj Avari až k Carihradu (Slovania aj na Peloponéz; pôvodní romanizovaní a grecizovaní obyvatelia Grécka ustúpili do pobrežných oblastí). Peržania napokon v rokoch 605 – 610 dobyli Sýriu a takmer celú Malú Áziu. Ríšu zachránil exarch z Kartága, ktorý do Carihradu poslal svojho syna Hérakleia, ktorý roku 610 zvrhol Fokasa a ukončil tak vládu dynastie Justiniovcov (518 – 610).