Raketový letún

Raketový letún [1] (iné názvy: letún/lietadlo s raketovým pohonom, raketové lietadlo) je druh lietadla s nosnou plochou (krídlom), teda plošník, ktorého hlavnú alebo jedinú pohonnú jednotku tvorí raketový motor. V dôsledku veľkej spotreby pohonných látok je pravdepodobné, že časť letu takého lietadla prebieha bezmotorovo alebo po balistickej krivke mimo atmosféru alebo kĺzavým letom v ovzduší.

Vzhľadom na to, že na lety v atmosfére sú výhodnejšie prúdové motory, ktoré nepotrebujú na svoju činnosť dodávku okysličovadla z nádrží, pretože ako okysličovadlo používajú atmosférický kyslík, raketové letúne sa vo väčšom nerozšírili. Ich výhodou je možnosť dosahovať veľmi vysokých rýchlostí, pri ktorých už prúdové motory strácajú účinnosť. Najčastejšie sa preto objavujú ako experimentálne lietadla. Počas 2. svetovej vojny boli nasadzované nemeckým vojenským letectvom ako záchytné stíhače alebo Japonskom ako samovražedné lietadlá (kamikaze). V období 40. až 70. rokov 20. storočia raketové letúne slúžili najmä ako experimentálne stroje.

Koncom 60. rokov začal v USA a ZSSR vývoj tzv. raketoplánov, určených na dopravu osôb a nákladu zo Zeme na obežnú dráhu. Z nich iba americký raketoplán Space Shuttle sa dostal do bežnej prevádzky, počas ktorej však dva exempláre havarovali a ich posádky zahynuli. Sovietsky raketoplán Buran uskutočnil iba jediný skúšobný bezpilotný let.

Začiatkom 21. storočia sa začala rysovať renesancia raketových letúnov, o ktorých sa uvažuje ako o prostriedku na tzv. kozmickú turistiku. Ako prvý sa objavil raketový letún Scaled Composites SpaceShipOne, s ktorým bola v roku 2004 získaná cena Ansari X-Prize. Ďalšie podobné, no pokročilejšie, typy sú v rôznom štádiu vývoja a ich komerčné nasadenie je otázkou najbližších rokov.