Racing Club de Avellaneda

Majstrovský tím z roku 1925.

Členom argentínskej futbalovej federácie sa Racing stal už v roku 1905 a začal hrávať v nižších argentínskych futbalových súťažiach. Už o rok neskôr bojoval Racing Club v play-off o účasť v najvyššej argentínskej súťaži, no nebol úspešný a do prvej ligy sa neprebojoval. Do najvyššej súťaže sa klub dostal v roku 1910, keď vyhral finále play-off s klubom Boca Juniors. V sezóne 1911 najvyššej súťaže skončil Racing na štvrtom mieste. O rok neskôr sa klub premenoval na Racing Foot Ball Club - Avellaneda[1] a hneď vyhral svoju prvú trofej, keď vyhral národný pohár. Prvý majstrovský titul vyhral klub v sezóne 1913, keď zvíťazil v ligovom play-off.[2] V tom istom roku vyhral Racing opäť aj národný pohár, keď porazil klub Newell's Old Boys. Už v ročníku 1914 vyhral Racing druhý ligový titul a znova pridal aj víťazstvo v národnom pohári, keď vyhral nad tímom Rosario Central.[3] V sezóne 1915 vyhral Racing Club tretí majstrovský titul v rade, pričom celý ročník zostal neporazený.[4] Výborné obdobie pokračovalo a Racing vyhral majstrovský titul a národný pohár aj v sezóne 1916.[5] Výborné výkony klubu znamenali výhru ďalšieho majstrovského titulu aj v sezóne 1917, klub zároveň vyhral znovu aj národný pohár.[6] V sezóne 1918 vyhral klub už svoj šiesty titul v rade, keď bol opäť celú sezónu neporazený a znova triumfoval aj v národnom pohári.[7] V sezóne 1919 vyhral Racing siedmy majstrovský titul v rade. V tomto ročníku sa však hrali súbežne dve najvyššie súťaže, druhú súťaž vyhrala Boca Juniors.[8] Majstrovskú sériu prerušil ročník 1920, keď Racing skončil na druhom mieste. V ročníku 1921, ktorý bol taktiež rozdelený na dve súbežne hrané súťaže, získal Racing opäť majstrovský titul.[9] Na ďalší titul musel Racing počkať do sezóny 1925.[10] Toto skvelé obdobie prinieslo klubu jeho prezývku „La Academia“, lebo hra klubu bola považovaná za „Akadémiu argentínskeho futbalu“. V priebehu 10. a 20. rokov 20. storočia získal Racing Club spolu 9 majstrovských titulov, 9 národných pohárov a 2 medzinárodné tituly. V klube v tej dobe hrali aj reprezentanti Argentíny Alberto Ohaco, Alberto Marcovecchio, Pedro Ochoa a Natalio Perinetti.

Majstrovský tím z roku 1949.

V ďalších sezónach sa Racingu už neporadilo nadviazať na úspechy z počiatkov svojej existencie. Od posledného titulu v sezóne 1925 sa mu v lige nedarilo tak ako pred tým. Až v sezóne 1932 zaznamenal Racing Club po dlhšej dobe prvý úspech, keď vyhral v národnom pohári. Výhru v pohári zopakoval klub aj v nasledujúcom ročníku, keď vyhral 4:0 nad tímom San Lorenzo. Najlepšie ligové umiestnenia však boli iba tri tretie miesta v sezónach 1932, 1933 a 1936. Ani 40. roky nepriniesli zlepšenie a klubu sa v prvej lige nedarilo V tomto období bolo najlepšie ligové umiestnenie Racingu štvrté miesto v sezónach 1946 a 1948. V ročníku 1948 to však už vyzeralo celkom nádejne, Racing nejaký čas viedol ligu, no v posledných kolách mu boli odrátané štyri body a najvyššiu súťaž nakoniec vyhral najväčší rival Racingu Independiente.[11] V sezóne 1945 však Racing Club vyhral národný pohár.

V roku 1967 vyhral Racing Club Interkontinentálny pohár.

Po skoro 24. rokoch čakania sa Racing Club dočkal, keď vyhral sezónu 1949, kedy získal svoj desiaty majstrovský titul.[12] Titul sa klubu podarilo obhájiť v sezóne 1950.[13] Hráč Racingu Llamil Simes sa v oboch ročníkoch stal najlepším strelcom súťaže. V ročníku 1951 vyhral Racing tretí titul v rade.[14] Troma výhrami v rade sa Racing stal prvým klubom, ktorému sa poradilo vyhrať tri majstrovské tituly po sebe v profesionálnej ére argentínskeho futbalu. V sezóne 1952 ale už Racing skončil na druhom mieste, o rok neskôr obsadil tretie miesto. Na titul čakal klub až do sezóny 1958,[15] o rok neskôr skončil druhý. 60. roky začal Racing štvrtým miestom v prvej lige. V ročníku 1961 však znova vyhral majstrovský titul.[16] Ďalší titul vyhral Racing až v sezóne 1966.[17] Na základe toho mohol hrať Racing Club nasledujúci ročník juhoamerickej obdoby európskej Ligy majstrov Copa Libertadores. Túto súťaž v sezóne 1967 Racing vyhral, keď vo finále zvíťazil nad uruguajským klubom Nacional.[18] Na konci roku 1967 vyhral Racing Club aj Interkontinentálny pohár, keď vyhral v troch zápasoch nad škótskym Celticom Glasgow.[19]

V priebehu 70. rokov nevyhral Racing Club ani jeden majstrovský titul. V sezóne 1972 zaznamenal v časti Metropolitano jedno druhé miesto. V roku 1972 sa do klubu dostal Ubaldo Fillol, ktorý je považovaný za najlepšieho argentínskeho brankára v histórii.[20] Od ročníka 1974 hral Racing slabo, bol stabilne blízko zostupu do druhej najvyššej argentínskej súťaže. Zlom nastal v sezóne 1983, keď Racing Club skutočne zostúpil do druhej ligy Primera B.[21] V prvej sezóne v druhej lige skončil Racing druhý a hral tak baráž o postup do prvej ligy, no neúspešne. Do najvyššej súťaže sa Racing Club vrátil po dvoch sezónach v druhej lige, keď vyhral baráž o postup. Už v sezóne 1988 hral Racing Supercopa Sudamericana, ktorú sa mu poradilo vyhrať, keď vo finále zvíťazil nad brazílskym klubom Cruzeiro. V tom istom roku vyhral Racing aj súťaž Supercopa Interamericana, čo bol pohár, v ktorom sa stretávali najlepšie dva kluby federácií CONCACAF a CONMEBOL.[22]

Od posledného kontinentálneho víťazstva v ročníku 1988 sa už ale klubu nedarilo ani doma, ani na kontinente. Racing Club sa dostal do finančných problémov, ktoré vyvrcholili v roku 1998. Klub musel vyhlásiť bankrot. Racing bol úplne zruinovaný, no napriek tomu dokázal vyhrať majstrovský titul v časti Apertura sezóny 2001.[23] Racing tak zaznamenal prvý zisk majstrovského titulu po 35. rokoch. V tej dobe bol súčasťou tímu aj odchovanec Diego Milito. V sezóne 2004/05 skončil Racing na treťom mieste v časti Clausura. V sezóne 2007/08 skončil Racing v časti Clausura posledný a zostupu sa vyhol až v baráži. Okrem toho sa však klub umiestňoval zväčša v strede ligovej tabuľky. Sedemnásty majstrovský titul vyhral klub v sezóne 2014,[24] vďaka tomu mohol hrať opäť Copa Libertadores, kde skončil vo štvrťfinále. Od tohto ročníka sa Racing vždy umiestnil na miestach zaručujúcich možnosť hrať v kontinentálnych pohároch. V ročníku 2016/17 obsadil štvrté miesto.

• Primera División (17): 1913, 1914, 1915, 1916, 1917, 1918, 1919, 1921, 1925, 1949, 1950, 1951, 1958, 1961, 1966, 2001 Apertura, 2014
• Primera B (1): 1910

• Copa Carlos Ibarguren (5): 1913, 1914, 1916, 1917, 1918
• Copa de Honor Municipalidad de Buenos Aires (4): 1912, 1913, 1915, 1917
• Copa de Honor Adrián Beccar Varela (1): 1932
• Copa de Competencia (1): 1933
• Copa de Competencia Británica George VI (1): 1945

• Interkontinentálny pohár (2): 1967
• Copa Libertadores (1): 1967
• Supercopa Sudamericana (1): 1988
• Supercopa Interamericana (1): 1988
• Copa de Honor Cousenier (1): 1913
• Campeonato Rioplatense Copa Dr. Ricardo C. Aldao (2): 1917, 1918