Club Atlético Independiente

Majstrovský tím z roku 1922.

Prvý skutočný štadión klubu bol postavený v roku 1910 a dostal meno La Crucecita. Tento bol však v roku 1923 zničený pri požiari. V tomto období bol najpopulárnejším zápasom v Argentíne práve Clásico de Avellaneda, dokonca viac, než Superclásico. V tejto dobe bol však futbal v Argentíne na amatérskej úrovni. V roku 1917 vyhral klub národný pohár. V tomto období vyhralo Independiente svoj prvý majstrovský titul, keď zvíťazilo v najvyššej súťaži v sezóne 1922[3]. Druhý titul pridal klub v sezóne 1926, keď ho celú sezónu nedokázal poraziť žiadny tím[4]. V tej dobe hrával za klub aj Manuel Seoane, ktorý je historicky najlepší strelec amatérskej éry argentínskeho futbalu. V rokoch 1924, 1925 a 1926 vyhral klub trikrát po sebe národný pohár. V roku 1928 sa Independiente presunulo na nový štadión, kde zostalo do súčasnosti. V roku 1931 sa futbal v Argentíne profesionalizoval. Prvé Clásico de Avellaneda v profesionálnej ére Independiente prehralo. V roku 1937 sa ku klubu pripojil Vicente de la Mata, jeden z najslávnejších hráčov klubu. Aj s jeho pomocou vyhralo Independiente v sezónach 1938 a 1939 prvé profesionálne ligové tituly[5][6]. V týchto ročníkoch zároveň klub vyhral aj národný pohár. V tomto období sa hráč klubu Arsenio Erico stal trikrát najlepším strelcom súťaže. V sezónach 1938 a 1939 vyhralo Independiente Copa Ricardo Aldao, v ktorom sa stretával majster Argentíny a Uruguaja, keď zvíťazilo nad oboma najslávnejšími uruguajskými klubmi Peñarol a Nacional. V nasledujúcom období sa klubu veľmi nedarilo, vyhralo síce niekoľko zápasov so silnými súpermi veľmi vysoko, no titul nedokázalo vyhrať. Na ďalší domáci titul tak Independiente čakalo až do sezóny 1948[7]. Na konci tejto sezóny sa do tímu dostala neskoršia legenda Ernesto Grillo.

Tím po víťazstve v Copa Libertadores 1965.

50. roky 20. storočia boli v znamení čakania na titul. Klub vyhral posledný titul v sezóne 1948. V roku 1953 odišlo Independiente na európske turné, kde vyhralo 6:0 nad Realom Madrid, v ktorého zostave bol už legendárny Alfredo Di Stéfano. Napriek dobrým výsledkom na tomto turné bolo najlepšie umiestnenie v domácej lige iba jedno druhé miesto v sezóne 1954. 60. roky začali pre Independiente najlepšie, ako sa dalo, keď klub vyhral v tomto ročníku najvyššiu domácu súťaž[8]. Na ďalší titul už klub nečakal tak dlho a vyhral už sezónu 1963[9]. Veľký úspech prišiel v sezóne 1964. Ako úradujúci majster krajiny hralo Independiente juhoamerickú obdobu európskej Ligy Majstrov Copa Libertadores. Tento pohár vyhral klub hneď v sezóne 1964 a stal sa tak prvým argentínskym klubom, ktorému sa to podarilo. Vo finále tesne porazilo uruguajský klub Nacional[10]. Ako obhajca titulu hralo Independiente Copa Libertadores aj v sezóne 1965, kedy sa znova prebojovalo až do finále, kde v troch zápasoch porazilo uruguajský Peñarol a získalo druhý titul[11]. V sezóne 1967 vyhral klub znova argentínsku ligu[12]. V tejto dekáde tak klub získal tri domáce tituly (vrátane toho v sezóne 1960) a dva triumfy v Copa Libertadores.

Ricardo Pavoni v drese klubu.

70. roky začalo Independiente opäť výborne, keď vyhralo časť Metropolitano daného ročníka najvyššej argentínskej súťaže[13]. Majstrovský titul obhájilo v nasledujúcej sezóne[14]. Ako majster Argentíny mohol klub hrať znova Copa Libertadores, ktorú v sezóne 1972 vyhral, keď vo finále vyhral nad peruánskym klubom Universitario. Ako úradujúci víťaz hral Copa Libertadores aj roku 1973, keď vo finále porazil čilský klub Colo-Colo. V roku 1973 vyhral klub aj Interkontinentálny pohár, keď vyhral nad talianskym Juventusom Turín. V sezóne 1974 sa Independiente znova dostalo až do finále Copa Libertadores, kde tento raz vyhralo nad brazílskym klubom São Paulo. V ročníku 1975 sa klub zas dostal do finále Copa Libertadores, kde teraz vyhral nad čilským klubom Unión Española. Independiente tak získalo štyri tituly v rade za sebou. Výborné obdobie pokračovalo v domácej súťaži, ktorú Independiente vyhralo v sezónach 1977[15] a 1978[16], kedy znova zvíťazilo vo svojej časti Nacional. V sezóne 1977 najvyššej argentínskej súťaže dokonca rozhodujúci zápas o titul vyhral klub potom, čo jeho hráči inkasovali tri červené karty. Úspešnú dekádu potvrdil klub troma výhrami (1973, 1974, 1975) v Copa Interamericana, čo bol pohár, v ktorom sa stretávali najlepšie dva kluby federácií CONCACAF a CONMEBOL. V danej dobe hralo za klub útočné duo Ricardo Bochini a Daniel Bertoni. Ďalšie úspechy prišli v 80. rokoch, kedy najprv v sezóne 1983 vyhral klub znova časť Metropolitano prvej ligy[17] a následne v sezóne 1984 vyhralo Independiente rekordný siedmy titul v Copa Libertadores. Následne v rovnakom roku vyhral klub druhýkrát Interkontinentálny pohár, keď vyhral nad anglickým Liverpoolom. V sezóne 1988/89 vyhral klub ďalší domáci majstrovský titul[18]. 70. a 80. roky sú tým pádom považované za najlepšie obdobie v histórií klubu.

Ricardo Bochini vyhral s klubom celkom 14 trofejí.

Klubová legenda Ricardo Bochini skončil kariéru v roku 1991, no 90. roky 20. storočia nezačali napriek tomu pre Independiente úplne zle, keď sa mu poradilo vyhrať najvyššiu argentínsku súťaž v sezóne 1993/94 časť Clausura[19]. V sezóne 1994 vyhral klub ďalší kontinentálny pohár Supercopa Sudamericana. Svoju výhru v tomto pohári obhájil v nasledujúcej sezóne 1995, kedy zároveň vyhral aj Recopa Sudamericana, keď vo finále porazil iný argentínsky klub Vélez Sarsfield. Nasledovalo dlhé obdobie priemerných výsledkov bez zisku titulu. Klub sa umiestňoval zväčšia v strede ligovej tabuľky, v sezóne 1996/97 bol v časti ligy Apertura na druhom mieste, v sezóne 1999/00 bol druhý v časti Clausura. V sezóne 2001/02 skončilo Independiente v časti Clausura dokonca posledné a tesne sa vyhlo zostupu. Napriek tomu hneď v nasledujúcej sezóne vyhral klub časť Apertura najvyššej argentínskej ligy a získal tak svoj 16. majstrovský titul[20]. V roku 2002 sa však naplno prejavili finančné problémy klubu, ktoré sa začali už v 90. rokoch. Prvé odhady výšky dlhu hovorili o 50 miliónoch amerických dolárov, no dlh bol neskôr súdne ustálený na sumu 26 miliónov dolárov. Z tohto dôvodu musel klub predať svojho odchovanca a zároveň vychádzajúcu hviezdu argentínskeho futbalu Sergia Agüera za 23 miliónov euro. Nádej na lepšie časy prišli s návratom klubovej legendy a majstra sveta Jorge Burruchaga. Spolu s ním sa vrátili viacerí bývalí hráči klubu a tím začal ašpirovať na návrat do boja o majstrovský titul. V sezóne 2006/07, časť Apertura skončil klub na štvrtom mieste. Nádej však skončila v nasledujúcej sezóne, kedy sa klubu vôbec nedarilo, tréner Burruchaga rezignoval a Independiente skončilo znova v strede tabuľky. Ďalšie dve sezóny skončil klub striedavo v spodnej a hornej časti tabuľky. No v sezóne 2010/11 sa v časti Apertura Independiente umiestnilo úplne posledné, no zostupu sa znova tesne vyhlo, čím začalo najslabšie obdobie v histórií klubu.

Prvé problémy naznačila už sezóna 2010/11, no napriek tomu sa Independiente prebojovalo až do finále Copa Sudamericana, kde vyhralo nad brazílskym klubom Goiás. Aj v nasledujúcej sezóne sa klubu veľmi nedarilo, keď skončilo v strede tabuľky. Znova sa prejavili ekonomické problémy, ktoré takmer priviedli klub k bankrotu. V ročníku 2012/13, časť Torneo Inicial, skončilo Independiente až na 18. mieste. V časti Torneo Final daného ročníka síce skončilo na 12. mieste, no celkovo skončilo predposledné a zostúpilo do druhej najvyššej argentínskej súťaže[21]. V druhej lige strávil klub iba jednu sezónu, keď skončil na štvrtom mieste a v následnej baráži vyhral a postúpil tak späť do najvyššej súťaže. Sezóna 2014 prvej ligy už nebola rozdelená na dve polovice. Independiente v tejto sezóne obsadilo prekvapivo výborné štvrté miesto a kvalifikovalo sa tak do Copa Sudamericana, kde skončilo v nasledujúcom ročníku vo štvrťfinále. V sezóne 2015 podával klub znova výborné výkony a v prvej lige obsadil piate miesto a mohol tak zasa hrať Copa Sudamericana. V sezóne 2016 skončil klub na treťom mieste zóny 1 najvyššej argentínskej súťaže. V sezóne 2016/17 prvej ligy, ktorá sa hrala systémom jeseň-jar skončilo Independiente na šiestom mieste.

• Primera División (16): 1922, 1926, 1938, 1939, 1948, 1960, 1963, 1967 Nacional, 1970 Metropolitano, 1971 Metropolitano, 1977 Nacional, 1978 Nacional, 1983 Metropolitano, 1988/89, 1994 Clausura, 2002 Apertura

• Copa Ibarguren (2): 1938, 1939
• Copa Adrián C. Escobar (1): 1939
• Copa de Competencia La Nación (1): 1914
• Copa de Competencia Jockey Club (1): 1917
• Copa de Honor Municipalidad de Buenos Aires (1): 1918
• Copa de Competencia (3): 1924, 1925, 1926
• Copa Bullrich (1): 1909

• Interkontinentálny pohár (2): 1973, 1984
• Copa Libertadores (7): 1964, 1965, 1972, 1973, 1974, 1975, 1984
• Copa Sudamericana (1): 2010
• Recopa Sudamericana (1): 1995
• Copa Interamericana (3): 1973, 1974, 1975
• Supercopa Sudamericana (2): 1994, 1995
• Copa Dr. Ricardo Aldao (2): 1938, 1939