Prvá ópiová vojna

Prvá anglická loď doplávala do Číny už v roku 1626 a do konca 18. storočia Briti prostredníctvom Východoindickej spoločnosti, ktorá mala na základe rozhodnutia britského parlamentu monopol na obchod s Čínou až do roku 1834, prakticky ovládli všetok čínsky zahraničný obchod.

Od roku 1757 bol čínsky obchod s cudzincami obmedzený cisárskym dekrétom iba na prístav v Kantone, kam od roku 1715 pravidelne priplávali britské lode. Zo strany čínskej štátnej správy bol obchod fakticky veľmi limitovaný a obmedzovaný. V roku 1702 bol z Pekingu menovaný jediný kantonský kupec, ktorý mal realizovať všetky transakcie s cudzincami a kantonské obchodné domy mohli do styku s cudzincami prísť iba jeho prostredníctvom, čo vytváralo značný priestor pre korupciu.

V roku 1720 sa skupina kantonských obchodníkov združila do syndikátu Kohong s cieľom regulovať ceny vyvážaného čaju (ktorý bol hlavnou komoditou) a hodvábu. Tento syndikát vytvoril monopol, ktorý sprostredkovával všetok zahraničný obchod, a bol značne viazaný na úrad cisárskeho colného komisára v Kantone. Na každú cudziu loď, ktorá do kantonského prístavu prichádzala, bol pridelený úradník vymenovaný Kohongom, ktorý po celý čas jej prítomnosti dohliadal na tovar a jeho predaj.

Čína v tejto dobe razila oficiálne zahraničnú politiku s cieľom maximálne podporiť import a obmedziť export, avšak kantonskí úradníci z Kohongu nedodržiavali oficiálne stanovené colné tarify a mnohonásobne zvyšovali clá na prichádzajúci a odchádzajúci tovar a rozdiel si ponechávali ako úplatky.

Britskí obchodníci tieto podmienky považovali za ťaživé a nevýhodné, a preto sa britská vláda snažila s Pekingom nadviazať diplomatické styky s cieľom dosiahnuť recipročnú extrateritorialitu a otvorenie ďalších prístavov pre zahraničný obchod. Prvý britský vyslanec, ktorý sa stretol s cisárom Čchien-lungom, bol lord George Macartney, avšak jeho misia bola diplomaticky úplne neúspešná. Výrazne ekonomicky aj technicky zaostalí Číňania považovali naďalej Britov za "červených barbarov" a správali sa k nim ako k obyvateľom susedných podrobených vazalských štátov. Snáď jediným úspechom lorda Macartneyho bolo, že nebol prinútený podrobiť sa pred cisárom ponižujúcemu rituálu kou-tou pri ktorom musel vyslanec podriadených krajiny na znamenie pokory trikrát udrieť hlavou o zem v štyroch smeroch. Úspešná nebola ani misia ďalšieho britského vyslanca, lorda Williama Amhersta, ktorý do Číny dorazil v roku 1816 s cieľom získať osobné záruky cisára, že dohliadne na potrestanie skorumpovaných kantonských úradníkov.

Britský obchod navyše zaťažovala aj skutočnosť, že Briti (ani iní cudzinci) neboli schopní Číňanom za čaj a hodvábne látky ponúknuť dostatočne lukratívnu komoditu. Vlnené látky, tradičný britský vývozný artikel, sa ukázali v Číne prakticky nepredajné. Tento problém nevyriešil ani dovoz kožušín a tuleních koží, lebo tulene boli čoskoro na hlavných loviskách takmer vyhubené a zdroj zisku tak bol rýchlo vyčerpaný.

Artiklom, ktorý nakoniec Britom pomohol vyrovnať obchodnú bilanciu, sa stalo ópium. Táto droga sa v Číne stávala rýchlo veľmi obľúbenou a rástol počet Číňanov, ktorí trpeli závislosťou na morfíne. V roku 1835 ich podľa odhadov mohlo byť už cez dva milióny. Pre Východoindickú spoločnosť sa obchod s ópiom stal zdrojom vysokých ziskov, pretože monopolne ovládala produkciu bieleho maku (rastliny, z ktorej sa droga vyrába) v Bengálsku a v Biháre, a tiež preto, že ópium bola jediná cudzia komodita, za ktorú boli Číňania ochotní platiť v hotovosti. Na tom profitovala najmä britská firma Jardine, Matheson & amp; Co., ktorá sa čoskoro stala hlavným importérom ópia.

Naopak pre Číňanov bolo ópium naozajstnou hospodársku záhubou. Silný odliv strieborných mincí z krajiny spôsobil prudký nárast ceny strieborného liangu voči medeným minciam wen. Tým bola postihnutá najmä vrstva roľníkov (poľnohospodárstvu sa venovalo až 90% čínskej populácie), ktorí odvádzali dane v strieborných minciach za ktoré museli platiť stále väčšie množstvo medi. Domáce pestovanie makovíc zase viedlo k dramatickému úbytku životne dôležitej ornej pôdy. Krajine tak skoro hrozil hospodársky rozvrat, ktorému sa Peking (zrejme z obavy z roľníckych nepokojov) rozhodol čeliť. V roku 1799 vydal cisár Ťia-Čching edikt v ktorom zakázal pestovanie maku v Číne i všetok dovoz ópia zo zahraničia. O to viac však vzrástol nelegálny obchod, pašovaním ópia sa naďalej živilo mnoho indických Parsov, Britov i Číňanov. Vznik čierneho trhu bol navyše spojený aj so vzrastajúcou korupciou, pretože čínski úradníci (často závislí na ópiu) boli za úplatok ochotní tolerovať porušovanie zákona.

Boj s korupciou a pašovaním ópia zo strany štátnych čínskych úradov sa výraznejšie zaktivoval až 30. decembra 1838, kedy bol do mimoriadne zriadenej funkcie vysokého cisárskeho komisára menovaný neúplatný Lin Ce-sü, ktorý už v boji s ópiom slávil v predchádzajúcich rokoch viaceré úspechy. Do Kantonu prišiel 10. marca 1839 a okamžite začal konať. Predovšetkým vykonal rozsiahlu raziu na čínskych fajčiarov ópia a viac ako dvetisíc osôb uväznil. Nariadil tiež všetkým cudzím obchodníkom vydať všetky zásoby ópia, pričom ďalší import mal byť trestaný smrťou. Takto Lin zabavil a na mieste zničil 20 283 debien ópia v celkovej trhovej hodnote 2-3 miliónov libier. Dal tiež zatknúť britského obchodníka, Lancelota Denta, ktorého sa (podľa niektorých historikov) chystal pre výstrahu popraviť. Tomu však zabránil energický britský superintendent v Kantone, kapitán Charles Elliot, ktorý prenikol čínsku blokádou a vzal Denta pod svoju právnu ochranu. Nehodlal totiž pripustiť, aby britskí občania boli podrobovaní čínskej jurisdikcii v ktorej stále hralo veľkú úlohu mučenie a kde bujnela všadeprítomná korupcia. K tomu je ešte nutné pripočítať skutočnosť, že svedectvo Číňana malo pred súdom oveľa väčšiu váhu ako svedectvo západného "barbara".

V máji 1839 vydal Peking úplne nový a oveľa prísnejšie edikt vzťahujúci sa na fajčiarov a pašerákov ópia. Cudzí dovozcovia mali byť potrestaní sťatím a čínski priekupníci uškrtením.

12. júla 1839 došlo k incidentu pri ktorom bol v zrážke s britskými námorníkmi zabitý Lin Wej-si, čínsky poddaný. Komisár Lin ce-sü požadoval na kapitánovi Elliotovi vydanie vinníkov, ale britský superintendent z už spomínaných dôvodov toto odmietol. V reakcii na to dal čínsky komisár zastaviť všetky dodávky potravín pre Britov, ktorí sa stiahli z Kantonu do Macaa, portugalskej enklávy, čo viedlo k vyhroteniu celej situácie. Kapitán Elliot sa 4. septembra rozhodol využiť tri ozbrojené lode, ktoré mal k dispozícii (kuter Luisa, pinasa Volage a škuner Pearl) a získať zásoby potravín a vody silou. Po krátkom stretnutí s archaickými čínskymi vojnovými džunkami britské lode prerazili blokádu a ostreľovaní pobrežnými batériami sa Briti zmocnili životne dôležitého proviantu. Tento stret vstúpil do dejín ako bitka pri Kau-lune.

Správy o incidente sa doniesli aj do Londýna a britský parlament rýchlo rozhodol o vyslaní expedičných vojenských síl, ktoré sa podarilo presadiť predovšetkým vďaka obchodníkom zainteresovaným na čínskom obchode.

Komisár Lin ce-sü tušil, že čoskoro dôjde k otvorenému vojenskému stretnutiu a tak začal zbierať všetky sily, ktoré mal k dispozícii. Z dedinčanov z okolia Kantonu začal organizovať a vyzbrojovať milíciu a od januára 1840 vybavil pevnosti v ústí Perlovej rieky 200 modernými dovezenými delami. Pre svoje služby získal aj akéhosi Američana, ktorý sa vo zlievarni vo Fa-šanu podieľal na výrobe diel pre čínske vojsko. Od americkej firmy Delano zakúpil komisár Lin aj prvú modernú loď, ktorú dal vyzbrojiť 38 delami, dovezenými zo Singapúru. Potom dal Britom ultimátum: buď sa podrobia a budú obchodovať za ním stanovených podmienok, alebo budú vyhostení z Číny. Vážnosť svojich slov potvrdil aj presunutím flotily admirála Kuana, ktorá čítala 15 vojnových džuniek a 14 zápalných lodí, do ústia Perlovej rieky.

Kapitán Elliot však neustúpil a podporený správou, že britské intervenčné sily sa už blížia z Indie, zviedol s Číňanmi bitku pri Čchuen-pi, ktorá trvala necelú hodinu a potvrdila absolútnu britskú prevahu v taktike, výcviku a disciplíne. Tri čínske džunky boli potopené, niekoľko z nich bolo zničených explóziou skladiska strelného prachu a ďalšie boli vážne poškodené.

Ako odpoveď na tento stret dal komisár Lin zastaviť obchodovanie s Britániou úplne a "navždy", čoho využili predovšetkým Američania, ktorí vyexportovali väčšinu čaju, pôvodne určeného Britom.

9. júna 1840 dorazila ku Kantonu prvá ozbrojená loď jej veličenstva, fregata HMS Alligator, a po nej nasledovala intervenčná britská flotila na čele s tromi radovými loďami so 74 delami (HMS Melville, HMS Wellesley a HMS Blenheim), nasledovaná dvoma fregatami I. triedy so 46 delami (HMS Druid a HMS Blonde), piatimi fregatami s 28 delami a ôsmimi korvetami a brigami. K týmto námorným silám sa pridali aj 4 nové ozbrojené kolesové parníky v majetku Východoindickej spoločnosti. Na palubách 28 transportných lodí bolo celkom 3 600 vojakov. Veliteľom tejto flotily bol admiralitou ustanovený kontraadmirál George Elliot, bratranec Charlesa Elliota. Pozemným expedičným silám velil generál sir Hugh Gough.

Briti dobyli najprv ostrov Čou-šan neďaleko Šanghaja a 11. augusta 1840 zakotvili pred pevnosťami v Ta-ku. V tom čase sa k cisárovi dostal list s britskými požiadavkami, čo viedlo k odvolaniu komisára Lin ce-Sua, ktorý bol Pekingom obvinený z vyprovokovania konfliktu. Číňania potom ponúkli mierovú zmluvu, ktorá sa však Britom zdala neuspokojivá. Požadovali predovšetkým väčšiu vojnovú náhradu a otvorenie viac prístavov pre zahraničný obchod, a tak na jar roku 1841 boli obnovené vojnové operácie. V auguste priplávalo ďalších 36 lodí a v zime roku 1842 Briti ovládli Hongkong a zmocnili sa aj prístavu Ning-po. Ten sa Číňania síce na jar pokúsili dobyť späť, ale ich útok úplne stroskotal. 19. júna dobyli Briti aj Šanghaj a v auguste 1842 sa objavili pred bránami Nankingu. Až vtedy cisár pristúpil na ďalšie rokovania, ktoré viedli k ustanoveniu nových mierových zmlúv.

29. augusta 1842 bol na palube britskej radovej lode HMS Cornwallis uzavretý mier, ktorý sa pre Britániu stal jedným z najvýhodnejších. Dosiahla v ňom otvorenie piatich čínskych prístavov (Guangzhou, Šanghaj, Sia-men, Fu-čou a Ning-po) v ktorých smeli pôsobiť britskí konzuli. Bol zrušený monopol Kohong a Čína sa zaviazala zaviesť jednotnú 5% colnú tarifu na všetok dovážaný tovar. Briti získali exteritoriálnu súdnu právomoc a dostali čínsky záväzok splátky celkovo 21 miliónov libier ako vojnových reparácii. Číňania ich tiež museli prestať považovať za barbarov a sľúbili, že s nimi budú jednať ako s rovnocennými partnermi, a že sa Briti nebudú musieť podrobovať ponižujúcemu ceremoniálu kou-tou. Jediný cieľ britskej intervencie, ktorý nebol dosiahnutý, bola legalizácie obchodu s ópiom, ktorú Číňania zásadne odmietli.

O tomto konflikte pojednáva čínsky historický film Opiová vojna z roku 1997.

• FAIRBANK, John King. Dějiny Číny. Preklad Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Vyd. 1., dotisk 1. [i.e. Vyd. 2.]. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 656 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-919-1.
• CARTIER, Michael a kolektiv: Říše a Kolonie, Knižní Klub – Cesty, Praha 1996. ISBN 80-7176-289-X
• SKŘIVAN, Aleš: První opiová válka a otevření Číny, in: Historický obzor 11/12, 2006, s. 242–251.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku První opiová válka na českej Wikipédii.