Plynová električka

Plynová električka, poháňaná spaľovaním svietiplynu z tlakových nádob, bola prvýkrát zavedená v roku 1893 v Nemecku a rozšírila sa do niekoľkých ďalších miest a krajín. Elektrická električka ju v blízkej dobe vytlačila.

Prvý výbušný plynový motor si nechal patentovať francúzsky Belgičan Étienne Lenoir v roku 1859. Roku 1863 skonštruoval plynový automobil a roku 1869 plynový čln. Roku 1876 Nicolaus Otto z firmy Deutz skonštruoval prvý štvortaktný plynový motor.

Patenty umožňujúce použitie plynového pohonu v koľajovej doprave získal nemecký inžinier Karl Lührig. V roku 1893 začalo jazdiť 6 električiek na stlačený svietiplyn v Drážďanoch, zhruba v rovnakej dobe aj v Nordhausene. Plyn bol v každom vozni stlačený v 6 nádobách, s pretlakom 6 barov.

Svietiplynové električky jazdili v pravidelnej prevádzke tiež v Chicagu v USA, v Bermondsey v Anglicku, v Dessau v Nemecku i inde.

V Paríži bola svietiplynová električka v prevádzke od leta roku 1896 medzi bránou La Chapelle a Saint-Denis. Vozeň bol skonštruovaný v Anglicku. Tlaková nádoba so svietiplynom, stlačeným na 10 barov, bola umiestnená na podvozku vozidla. Električka mala kapacitu 42 cestujúcich, dosahovala rýchlosť aj 16 km/h a mala akčný rádius 25 km.

Vo Sliezsku bola 10 km dlhá trať pre vozidlá s plynovým pohonom postavená z Hiršberku (Jelenia Góra, Hirschberg) cez Teplice (Cieplice Śląskie, Warmbrunn) do Heřmanic (Sobieszów, Hermsdorf). Jazdilo na nej celkom 22 vozidiel na svietiplyn.

V roku 1897 sa uvažovalo o zavedení plynovej električky v Prahe, pretože vrchné trolejové vedenie Křižíkových dráh bolo vnímané ako významné negatívum. V roku 1897 sa možnosťou plynových električiek v Prahe zaoberal časopis Z říše vědy a práce v článku, ktorý spochybňoval samozrejmosť zavedenia elektrických električiek a vychvaľoval výhody plynového pohonu.