Patrik Ouředník

Narodil sa v rodine so silným intelektuálnym zázemím, otec bol lekár a matka profesorka francúzštiny. V sedemdesiatych rokoch sa angažoval v Jazzovej sekcii, organizácii, ktorá napriek nevôli normalizačného režimu organizovala jazzové, jazzrockové a neskôr punkové koncerty, a tiež sa venovala publikačnej a vydavateľskej činnosti. Keď sa v roku 1979 Ouředník podpísal pod petíciu VONSu za prepustenie politických väzňov v Československu, definitívne si zatvoril dvere k vysokoškolskému vzdelaniu. Pracoval ako kníhkupecký doručovateľ, archivár, sanitár, skladník a poštár.

Prekladateľského debutu sa dočkal ako dvadsaťjeden ročný, keď vydal najskôr samizdatovo a o tri roky neskôr v Jazzovej sekcii zborník Boris Vian: Kroniky, texty, povídky (1979) a oficiálne o päť rokov neskôr v literárnom magazíne Světová literatura texty šansoniéra Jacquesa Brela (1984). Okrem prekladania sa intenzívne venoval šachu.

Vo Francúzsku, kam emigroval v roku 1984, pracoval najprv ako šachový konzultant, neskôr ako knihovník. Večerne vyštudoval francúzsku literatúru a ako voľný poslucháč dejiny ideí a dejiny náboženského myslenia. V rokoch 1986 – 1998 bol redaktorom a vedúcim literárnej rubriky v štvrťročníku L’Autre Europe. V roku 1992 inicioval založenie Slobodnej univerzity v Nouallaguete, kde od roku 1995 prednáša.

Vlastnú lexikografickú, esejistickú a prozaickú tvorbu začal uverejňovať až po odchode do emigrácie. Po česky publikoval literárne a spoločensko-kultúrne články v časopisoch Svědectví a 150 000 slov, po francúzsky prispieval do periodík L’Autre Europe, La Nouvelle alternative, Lettre internationale, Liber, či Cadmos. Vo Francúzsku tiež vydal zborník štúdií o Vladimírovi Holanovi. Je autor hesla „Kultúra v Československu“ v Encyklopedia Universalis (1992) a tiež lektor a spoluautor Slovníka autorov a Slovníka literárnych diel v nakladateľstve Robert Laffont (1994). Po Nežnej revolúcii začal publikovať aj v českých periodikách ako napríklad Respekt, Nová přítomnost, Kritická příloha, Souvislosti, Prostor, Aluze a i.

Dielo Patrika Ouředníka – nekonvenčné slovníky, romány, poviedky, eseje, básne, divadelné hry, literárne experimenty a mystifikácie – z neho robí z ojedinelého a nezaraditeľného autora súčasnej českej literatúry.

Roku 1988 vydal v Paríži „slovník nekonvenčnej češtiny“ Šmírbuch jazyka českého, v ktorom spracoval viac ako šestnásťtisíc výrazov z oblasti argotu a slangu. Dielo však nie je slovníkom v pravom slova zmysle. Ouředník chcel, podľa vlastných slov, poukázať na farebnosť a vtip nekonvenčnej češtiny, na jej mnohotvárnosť.[1] Napríklad: Vysunul sem si extra válec a zapraskal pahejlama. Povidám pigošovi: „Zašroubuj si, vole, nebudem tu dunět nasucho.“ sa do spisovnej češtiny prekladá: Ubalil jsem si pěknou cigaretu a slastně protáhl nohy. „Ubal si rovněž cigaretu, příteli,“ pravil jsem svému společníku romského původu. „Když už zde musíme poshovět, využijme toho a zakuřme si.“ [2]

Prozaickou prvotinou vydanou po Nežnej revolúcii v Česku bola rozprávka O princi Čekankovi, jak putoval za princeznou a o všelijakých dobrodružstvích, která sa mu přitom přihodila. V rozprávke autor dokazuje svoju jazykovú brilantnosť. Klasická rozprávková schéma, v ktorej sa princ Čekanka a jeho verný koník Zagroškudla vydávajú na cestu za princeznou, je popretkávaná jazykovou hravosťou, slovnými hračkami, či nečakanými zvratmi.

V roku 1995 vydal Patrik Ouředník prózu Rok čtyřiadvacet, v ktorej obratne narába so spomienkami na obdobie 1965 – 1989, spája osobné s verejným a spoločenským, dôležité s nedôležitým. Svoje spomienky nekomentuje, nevysvetľuje a neposudzuje; obracia sa na tých čitateľov, ktorí majú rovnaký, alebo podobný pocit. V rozhovore publikovanom v revue Aluze Ouředník upresňuje: „Každá generace má, samozřejmě, své zasvěcenecké kódy. Rozdíl medzi západními a komunistickými generacemi je v tom, že individuál- ních prožitků je mnohem méně v komunismu, neboť vše je konotováno a interpretováno politicky, od volby kariéry až po milostný život. Prožitky jsou tudíž kolektivizovány na způsob zemědělské půdy a výsledkem je jakési JZD paměti.“[3]

V roku 2001 vydal Patrik Ouředník vo vydavateľstve Paseka svoju najúspešnejšiu prózu Europeana, s mystifikačným podtitulom Stručné dějiny dvacátého věku.[4] Europeana je kniha balancujúca na pomedzí beletrie a esejistiky, napísaná v naivnom tóne. Je akousi bizarnou kronikou vojen, vraždenia, myslenia, vedy, vynálezov a myšlienkových prúdov, leporelom dokumentárnych prvkov, historických dát, úvah a fiktívnych epizód týkajúcich sa najvražednejšieho storočia v dejinách ľudstva. Rozprávač do deja nevstupuje, jeho prítomnosť je iba tušená. Silný emotívny účinok prózy vychádza z nenápadného stavebného princípu, v ktorom sa prelínajú dve obrazové roviny. Prvá hovorí o otrasných následkoch a dôsledkoch svetových vojen a revolúcií, o kolaborácii vedy a techniky so zlom, o nespútaných hrách s oslobodeným sexom, o mediálnom falšovaní skutočností, o šialenstve spásonosných utópií a ďalších prejavoch dokumentujúcich šialenstvo a hystériu ľudstva. Druhá rovina je prehliadkou rôznych intelektuálnych teórií, v ktorých autor objavuje bezradnosť a ničnehovoriace prázdno. Europeana, plná čierneho humoru, irónie, sarkazmu a mystifikácií, bola preložená do viac ako tridsiatich jazykov.[5]

V roku 2006 vydal Patrik Ouředník v nakladateľstve Torst knihu Příhodná chvíle, 1855, v ktorej reflektuje jeden výrazný fenomén 19. storočia – zakladanie slobodných osád v Severnej a Južnej Amerike Európanmi, túžiacimi po inom spoločenskom kontexte. Stovky utopických pokusov mali jednu spoločnú črtu: odmietali európsky spoločenský pohyb hlásaný komunistami, či socialistami, a hľadali iné, alternatívne východisko. Prvá časť knihy je spoveďou talianskeho anarchistu, ktorý sa pred rokmi pokúsil založiť slobodnú komunitu v Brazílii. Vyjde najavo, že jeho veľkolepý projekt stroskotal, nie je však jasné prečo. V druhej časti preberá úlohu narátora jeden z osadníkov, ktorý popisuje nekonečné spory, nezmyselné hlasovania o slobodnej práci, či voľnej láske. Záverečná časť ponúka štyri rôzne vyústenia príbehu, ktoré vlastne vyústeniami v pravom slova zmysle nie sú. Autor žongluje so stereotypmi a konvenciami. Možno teda uvažovať o rovnakom, alebo podobnom cieli autora ako v prípade prózy Europeana – o reštitúcii pravdy cez jazyk, ktorý podľa neho vyjadruje „pravdu doby“.[6]

Román Ad acta, ktorý Ouředník vydal v tom istom roku, charakterizuje autor francúzskeho doslovu ako „falošnú detektívku a naozajstný metafyzický triler“.[7] Vracia sa do Prahy, „hlavného mesta bezmennej zeme“. Ouředník siahol k detektívnemu románu, ale pod žánrovou zámienkou medituje o jazyku, ktorý je súčasne jediným prostriedkom k uchopeniu reality i princípom všetkých nedorozumení. Podľa autora doslovu sa Ouředníkovi podarilo uskutočniť starý flaubertovský projekt: napísať román o ničom. Ouředník sám k to mu podotýka: „Čo je to nič? Vákuum zaplnené jazykom v zmysle do- slovnom i prenesenom. Množte sa a hovorte. Zdanie existencie, ktorú stojí za to vyjadriť, zdanie príbehu, ktorý stojí za to napísať, zdanie súvislostí, na ktoré stojí za to poukázať. Ľudský život vo svojich troch polohách: existujem (viď existencia), spejem odniekiaľ niekam (viď príbeh), dáva to nejaký zmysel (viď súvislosti). Táto knižka by sa mohla tiež volať Len aby.“[8]

• 1992: Cena Českého rozhlasu (Anebo)
• 1995: Cena Josefa Jungmanna (Pojednání o případném pití vína)
• 2001: Kniha roku, Lidové noviny (Europeana)
• 2004: Nominácia: Prix Médicis Étranger, Francie (Europeana)
• 2005: Top Shelf, The Village Voice, USA (Europeana)
• 2006: The Decade's Best Books, The Guardian, Velká Británie (Europeana)
• 2006: Nominácia: Evropská cena za literaturu, EU (Europeana)
• 2007: Libro dell'Anno, La Stampa, Itálie (Příhodná chvíle)
• 2007: Nominácia: Evropská cena za literaturu, EU (Příhodná chvíle)
• 2009: Prix Gourmand, Francie
• 2010: Gourmand World Award Top 4, USA
• 2010: Prix Montesquieu, Francie
• 2011: Prix Margueritte Yourcenar, Francie
• 2011: Nominácia: Book Awards AATSEEL, USA (Ad acta)
• 2012: Nominácia: Prix France Culture, Francie (Ad acta)
• 2012: Prix Grignant-les-Adhémar, Francie (Ad acta)
• 2013: Nominácia: Cena Českého literárního fondu
• 2013: Cena Toma Stopparda (Svobodný prostor jazyka)
• 2014: Státní cena za literaturu
• 2017: Nominácia: Prix des Deux magots, Francie (La fin du monde)
• 2018: Magnesia Litera (Antialkorán)
• 2018: Nominácia: Prix de la Grande Gidouille, Francie (La fin du monde)

• Stránky Patrika Ouředníka (čs-fr-angl-it)
• Portál české literatury
• Slovník české literatury po roce 1945