Pál Prónay

V dvanástom roku veku pokračoval vo vzdelávaní na „Lähne-Institut” v Šoproni, kde dostal pomerne kvalitné vedomosti, no bez maturity. Preto veľmi pravdepodobne zmaturoval po dobrovoľnom absolvovaní jedného dodatočného ročníka. Ďalšie informácie o školách nie sú k dispozícii, lebo archívy boli buď vykradnuté alebo inak zničené.

V roku 1890, keď ukončil Lähne-Institut, vstúpil podľa rodinnej tradície do husárskeho regimentu, v ktorom slúžil do 1911 alebo 1912 s prestávkami v Kecskeméte a v Szombathely. V jeho Denníku, ktorý prerozprával László Fogarassy, sa uvádza aj škola Vojenský inštitút Franza-Jozefa. V roku 1909 bol vo svojich 35 rokoch povýšený na hodnosť nadporučíka kavalérie. V nasledujúcom období podnikol viaceré cesty a v roku 1913 absolvoval ďalšie vzdelávanie vo Viedni a v tom istom roku odišiel podľa pracovného poverenia do Anglicka a Belgicka.

V novembri 1914 bol povýšený na kapitána kavalérie (resp. rittmeister). 1. augusta 1914 odišiel so svojím regimentom na srbský front do lokality Šabac. Jeho pôsobenie vo vojne bolo výrazne lepšie hodnotené ako štúdium. Potom, ako v 1915 absolvoval boje v Rusku a Bessarábii dostal vyznamenanie Vojenský kríž 3. triedy za odvahu pred nepriateľom. Do konca vojny dostal od rakúsko-uhorského cisára ďalšie dve Najvyššie pochvalné uznania za boj na ruskom fronte.

Na konci prvej svetovej vojny mal hodnosť majora c.a k. armády. Počas dejinných zmätkov pri rozpade monarchie založil „Národný obranný spolok“ (MOVE - Magyar Országos Véderő Egylet) a pridal sa na stranu regenta Miklósa Horthyho. MOVE bola šovinistická, pravicová a antisemitsky ladená formácia, ktorá organizovala Biely teror majúci za cieľ zlikvidovať boľševickú Maďarskú republiku rád. Prónay bol jedným z veliteľov MOVE. V roku 1919 založil spolu s inými dôstojníkmi Rongyos-gárdu.

V roku 1930 vstúpil do politiky medzi pravicovú konzervatívnu opozíciu proti vládnej Horthyho koalícii. Zároveň sa zaradil medzi nacistov a organizoval maďarské fašistické hnutie. V roku 1932 bol označený za neprijateľného a zbavený hodnosti, taktiež odsúdený na šesť mesiacov do väzenia. V roku 1932 bol vyradený z armády ako podplukovník.

V roku 1938 bol opäť na čele reaktivovanej Rongyos gárdy. Ako 69-ročný, počas chaosu v roku 1944 v Maďarsku, zoskupil mladých fašistov a likvidoval s touto bojovkou členov židovskej obce v Budapešti a v okolí Balatonu. Ku tomu patrili aj lúpeže majetku obetí. V roku 1944 sa stratil v bitke o Budapešť. Podľa niektorých zdrojov bol zabitý v roku 1945. Podľa publikácie „Osud západného Maďarska medzi 1918-1921” bol zajatý Sovietmi 20. marca 1945 a odsúdený za špionáž a sabotáže 10. júna 1946 na dvadsať rokov nútených prác a bol poslaný do gulagu na Sibíri. Dátum smrti je neznámy[1].

V zmysle jeho rehabilitácie na základe § 3, odst. b zákona Ruskej federácie z 18. októbra 1991 o "rehabilitácii obetí politických prenasledovaní" sa dá usúdiť, že zomrel medzi 1947 - 1948 v niektorom gulagu na Sibíri. Rehabilitovaný bol v roku 2001 na základe § 3, odst. b zákona Ruskej federácie z 18. októbra 1991 o "rehabilitácii obetí politických prenasledovaní".

Biely teror v Maďarsku

V apríli 1921 sa oženil s grófkou Aimeé Pálffy-Daun (1890-1945) (Eleonóra Aimée Anna Mária, grófka Pálffy-Daun ab Erdöd von Teano[2]), bývalou dvornou dámou exkráľovnej Zity, manželky posledného rakúsko-uhorského kráľa Karola. Na sobáš prišli členovia politickej elity na čele s Horthym. Týmto sa potvrdilo prepojenie medzi vodcom paravojenských síl vykonávajúcich biely teror v Maďarsku a podporovateľmi Horthyho. Grófka Pálffy-Daun bola žena s politickými ambíciami a mala silný vplyv na kariérne frustrovaného Prónayho. V neskorej jari 1921 začali kolovať klebety o jeho prepojení s legitimistami. Tieto reči mali vyjadriť rastúce spojenie vodcu Rongyos gárdy s vládnucim režimom a tým legitimizáciu jeho činov. Cieľom potvrdenia spojenia bola snaha lepšie disponovať Prónayom, získať z jeho konania politické výhody.

Po sobáši sa Prónayovci presťahovali do bytu v Budapešti na ulici Szentkyrályi, no v lete 1921 odišli bývať do Bicske bližšie k Prónayovej kavalérii. V auguste 1921 bol Prónay donútený rezignovať na svoju funkciu v národnej armáde kvôli viacerým aféram a intrigám okolo svojej osoby.

V tom istom roku sa zapojil do boja o mesto Šopron a okolie.

Získal písomné povolenie od Horthyho pre ozbrojený zásah v oblasti južného Burgenlandu a mesta Oberwart a na hranici s Rakúskom vzniknutej podľa Saintgermainskej zmluvy. Vyvolal ozbrojený konflikt medzi členmi Rongyos gárdy a rakúskymi policajnými silami. Výsledkom bojov bolo posunutie bojovej línie za oblasť Šopronskej župy, ktorá sa zafixovala v súčasných geografických súradniciach štátnej hranice Maďarska a Rakúska. Následné referendum o anektovaní župy Maďarskom bolo kladné aj vplyvom tejto udalosti.

Známka Lajtabánszág 10 Korún

V roku 1921 bol zosadený z veliteľskej pozície v Rongyos gárde Mikulášom Horthym, pretože sa svojvoľne vyhlásil za prezidenta plánovaného Litavského banátu, ktorý nakoniec nevznikol, lebo Burgenland pripadol Rakúsku.