Muflón lesný

Klasifikácia rodu ovca, do ktorého muflón patrí, je sporná.Bližšie informácie sú napríklad v článku ovca.

Muflón môže byť dlhý 120 (ovce) až 135 cm (barany), v kohútiku dosahuje výšky až 70 (ovce) až 88 cm (barany).[10] Chvost meria 10 cm. Staršie barany dosahujú váhu 50 kg, ovce okolo 35 kg.[12] Muflonia zver má na hlave rohy, v poľovníctve označované ako „tulce“. Od parožie jeleňovitých sa líšia tým, že sú duté, nevetvené, zver ich nezhadzuje, a aj svojím pôvodom. Sú produktom kože, ako srsť či ratice, a nemajú charakter kosti. Veľké, zahnuté a silno vyvinuté rohy nosia iba barany, ktorí ich používajú pri súbojoch. Rohy do piatich rokov prestanú rásť.[10] Bývajú dlhé až 80 cm. Samice sú buďto bezrohé, alebo nosia malé rožky, dlhé najviac 16 cm. Povrch rohov je vrúbkovaný a podľa vrubov možno poznať vek muflónov.

V porovnaní s ovcou domácou je mohutnejší. Má čiernohnedú srsť, ku ktorej v zime dorastá vlnená podsada.[13]

V prehistorických dobách žili muflóny na európskej pevnine, ako dosvedčujú archeologické nálezy kostí a lebiek. V dobe historickej, po poslednej dobe ľadovej, žili už iba na ostrovoch Sardínia a Korzika.[14] Muflón aj jeho najbližší príbuzný ovca muflónovitá (Ovis orientalis) boli dávno v praveku domestikovaní a stali sa základom chovu domácich oviec. Podľa inej teórie je však muflón potomkom domácej neolitickej ovce a na Korziku aj Sardíniu bol niekedy okolo roku 9000 pred Kr. dovezený ľuďmi. Až tu potom spätne zdivel. Preukázať skutočný pôvod muflónov je značne problematické. Na rozdiel od kôz, kde je spoľahlivým vodidlom tvar rohov, je u oviec takmer nemožné podľa kostrových pozostatkov rozlíšiť divoké ovce od zvierat v ranom štádiu domestikácie. Z Korziky a Sardínie sa muflón už v historickom období začal šíriť po celom Stredomorí. Zrejme ho poznali už starí Gréci, celkom iste ho chovali starí Rimania, ktorí jeho mäso podávali na hostinách. Používali ho aj pri gladiátorských zápasoch. Z Talianska sa muflóny neskôr dostali do Rakúska a Nemecka. Už na konci 17. storočia boli muflóny chované v cisárskej obore vo Viedni, odkiaľ sa zrejme dostali aj na územie Slovenska a Česka. Správy o chove divokých oviec na území Česka pochádzajú už zo 16. a 17. storočia, nie je však isté, či išlo o muflóny alebo nejaký ázijský druh (ovca muflónovitá, ovca argali). Až zo správ z 2. polovice 19. storočia nie je pochýb o tom, že išlo skutočne o muflóny. Najprv boli vysadené do pri obci Hluboká nad Vltavou, odtiaľ sa postupne rozšírili do ďalších oblastí. Na území Slovenska prvý chov muflónov založil gróf K. Forgách na svojom majetku v Jelenci (predtým Gýmeš) v pohorí Tribeč v roku 1868.[15]

Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 93 (21,6 % rozlohy Slovenska, do roku 1964 len v 15, 3,5 %) v nadmorských výškach 250 – 1 000 m n. m. (výnimočne, v lete).[11]

Najlepšie sa im darí na skalách a kamenistej pôde, kde si môžu dobre obrusovať neustále dorastajúce kopytá – ratice. U muflónov chovaných na mäkkom podklade ratice prerastajú a spôsobujú krívanie zvierat. V súčasnej dobe je Česko svetovou špičkou v chove muflónov.[16] Z lesného závodu v Židlochoviciach pri Brne napríklad pochádza 8 z 10 najväčších mufloních trofejí na svete. Aj keď presné svetovej počty muflónov nie sú známe, v Česku žije približne 35,8 % svetovej muflonej populácie. To, že sa v Česku muflónom tak darí, má aj svoje tienisté stránky. Muflónia zver je v mnohých lokalitách niekoľkonásobne premnožená a pôsobí značné škody na lesnom poraste a prízemnej vegetácii.

Muflón nepatrí medzi vyberavé druhy a žerie kyslé a tvrdé trávy. V celkovom objeme prijímanej potravy tvoria trávy asi 70 %, lístie stromov a kríkov asi 15 % a polokry okolo 10 %. Ak nenájde dostatok a vhodné zloženie potravy, ohrýza koreňové nábehy lesných drevín, prípadne kmene. Dostal sa teda do rozporu s ekonomickými záujmami človeka. V mnohých oblastiach došlo k výraznej redukcii alebo dokonca likvidácii muflónov. Muflón je opakom srnčej zveri, a to nielen z hľadiska zloženia potravy. Za potravou putujú najmä počas súmraku.

Je to typický stádový druh a celý rok žije v rôzne početných čriedach (asi 20 členov[13]) rozdelených podľa pohlavia, iba staršie barany žijú radšej samotársky. Základom je rodinné stádo, ktoré vodí stará a skúsená samica. Táto samica je dobre rozoznateľná podľa bielej hlavy. Stádo stráži s veľkou obozretnosťou. Muflóny majú veľmi dobre vyvinutý sluch, čuch i zrak a dokážu zaznamenať človeka na vzdialenosť viac ako jeden kilometer.

Muflónča s matkou

Ruja prebieha v novembri, niekedy aj v decembri. Samce zvádzajú tvrdé boje, pri ktorých o seba narážajú rohmi. Mláďatá sa rodia asi po 22 týždňoch, väčšinou po jednom, niekedy po dvoch. Mláďatá sa rodia nielen všetkým dospelým samiciam, ale dokonca i silným samiciam starým iba jeden rok. Mláďatá prichádzajú na svet už začiatkom marca a samičky počas jari a leta tak fyzicky vyspejú, že koncom roka už prichádzajú do ruje. Tieto samice potom privádzajú na svet mláďatá koncom júna. Hlas muflónov je podobný hlasu oviec, je to krátky bľakot, ktorý už z diaľky označuje tiahnúce či pasúce sa stádo. Varovným signálom pri vzrušení je ostré syčanie.

V roku 2001 bol muflón úspešne naklonovaný a žil sedem mesiacov.[17][18][19] Klonovaný plod bol chirurgicky vložený do domácej ovce.[20] Tento prípad demonštruje potenciálne zachraňovanie ohrozených živočíšnych druhov.[21]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Muflón lesný
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Muflón lesný

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Muflon na českej Wikipédii.