Ondrej Caban

Cabanovou matkou bola Mária Mesíková a otec Martin Caban, ktorý študoval teológiu, ovládal latinčinu.[2] Ondrej Caban sa narodil v stredoslovenskej dedine Selce 7. decembra 1813. Po krste dostal dve mená: Andreas Ambrosius.[1]

Ľudové školy a gymnázium vychodil v Banskej Bystrici, Leviciach a v Ostrihome, teológiu, právo a filozofiu študoval v Trnave (1828). V roku 1834 dokončil štúdium. V tom čase sa venoval literárnej činnosti, písal básne.

V roku 1837 bol vysvätený za kňaza v Ostrihomskej katedrále.[3] Za kaplána sa dostal v obci Komjatice, 2. mája 1844, kde v tej dobe nahradil Karola Kelzborna, ktorý odišiel do zboru kanoníkov do Trnavy. Ondrej Caban prichádza do obce, ktorá je v stave rozvratu, alkoholizmu a negramotnosti. Ondrej Caban bol už v tej dobe podozrivý ako "protištátny živel a pansláv", farnosť dostal iba preto, že o ňu nebol záujem (fárar z neďalekej Ivanky, kaplán Domu invalidov v Trnave, i Štefan Holčík z Nádaša tu odmietil slúžiť).[1] Ondrej Caban v obci rozvíjal vzdelanosť, učil sadiť stromy, obrábať pôdu, chovať včely. Viera Vrabcová pripomína, že Ondrej Caban zdedil farnosť v zúfalom stave, kostoly boli v dezolátnom stave.[1] Caban získal peniaze na opravy kostolov od, na ktorých sa sám podieľal. Opravil tak kostoly Sv. Petra a Pavla aj kostol sv. Alžbety a špitálsku kaplnku.[2] Dal postaviť školu v Komjaticiach, dodával deťom učebnice a školské pomôcky. Škola mala vlastnú záhradu.[4]

V roku 1848 bol na neho za podporu národnej emancipácie Slovákov vydaný zatykač a hrozila mu poprava. Utiecť sa mu podarilo v truhle na lúku. Utiekol do Rakúska, kde zastával miesto vojenského kaplána.[2] Po revolúcii sa vrátil do Komjatíc, kde našiel faru zničenú.[1] V poslednej etape života trpel na pľúcne ochorenia, v roku 1860 sa vzdal úradu farára. V testamente odkázal peniaze, nábytok a celý svoj majetok na dostavbu kostolov (v rodnej obci Selce), na štipendiá chudobným študentom a slúženie omší.[1]

Pred smrťou napísal: "Už sa stala so mnou božská vôľa, ktorej žiaden človek neodolá. Zavolal mi hlas, a já tak naraz. Musel som vypustiť Ducha – svet opustiť.... Nech sa žiaden tej smrti neľaká. Tento je obecný lós človeka... S Bohom všetci farníci zostaňte, S Bohom aj mne dávať neprestaňte. Hľa, ja duchovný, Váš pastier verný."[1]

Caban zomrel na chorobu pľúc 2. mája 1860 vo veku 46 rokov.[1]

Kňaz Marián Dragúň pripomína, že Caban si uvedomoval, že materiálnej biede predchádza duchovná bieda. Podľa Cabana ľudia vzdelania nedokážu správnym spôsobom naplniť svoje poslanie. V rámci pôsobenia v Komjaticiach sa usiloval o morálne aj materiálne povznesenie človeka.[2] Kritizoval úžeru, alkoholizmus, lenivosť, mravný úpadok, pýchu a povýšenectvo. Caban bol živým aktérom spolkov striezlivosti (zúčastnil sa na zakladajúcom zhromaždení spolkov striezlivosti vo Veselom).

V Komjaticiach sa stal "ochrancom núdznych a chudobných"[1], sám písal žiadosti na úrady, sám platil administratívne poplatky, kolky a zastupoval ich aj na súdoch. Caban svoje úsilie fokusoval na zvyšovanie hmotného zabezpečenia najširších vrstiev a ich vzdelanie.[1] Sociálne motívy má aj Cabanova próza, ktorá kritizuje úžeru, alkoholizmus, hazard a nepoctivú akumuláciu majetku, ktorá vedie k strate mravnosti.

V článku Vôlačo o charakteristických vadách našeho ľudu a o jeho jediných proti nim prostriedkoch opisuje psychiku slovenskej chudoby, jej ľahkomyselnosť, lenivosť, neúctu voči vlasti. Caban tu zo sociálne skutočnosti dochádza k východisku v zlepšení sociálnej situácie prostredníctvom národného prebudenia v ľudových vrstvách, ktoré povedie k uvedomelému boju za sociálne a národné práva. Podľa Cabana sa môže národ hlásiť o svoje práva iba vtedy, ak ich pozná. A to je možné iba prostredníctvom vzdelanosti a s tým súvisiacej materiálnej základne.[5]

V spolku Tatrín bol členom výboru a komisií pre jazykovedný výskum a vydávanie učebníc. Sám dodával v Komjaticiach do školy učebnice, školské pomôcky, knihy, šlabikáre; sám opravoval poškodené učebnice, kreslil mapy, deťom dával písanky, atrament, abecedné tabuľky. Dosiahol, že v tej dobe všetky deti z Komjatíc navštevovali školu.[1] Stretol sa aj so zakladateľom prvého potravinového družstva Samuelom Ormisom, ktorému dal peniaze na založenie Podsitnianskeho spolku na vydávanie lacných školských kníh. Zdôrazňoval dôležitosť štúdia dejín národa. Venoval sa ľudovýchove, zakladal a organizoval učebne.[1] Zdôrazňoval potrebu všeobecnej, bezplatnej vzdelanosti. V roku 1847 preložil a publikoval v Budíne pedagogické dielo Educator (Prostonárodnó vichovosloví čili paedagogia populárna) Štefana Majera, kde sa autor venuje príkladom vyučovania a výchovy; výchove tela a výchove ducha. Pedagogický prínos mala aj Cabanova próza (Prechádzka po slovenských počiatočných školách, Raňajšia rozprávka dvoch súsedkýň), v ktorej mapoval vtedajší stav školstva.

Caban pracoval na poli evanjelizácie, katechézy, farskej administratívy. Zdôrazňoval význam Cyrila a Metoda (stal sa členom spolu Dědictví svatého Cyrila a Metoda v Brne, na ich počesť napísal básne Divný závet čili testament, Púť do Nitry a čudné tam videnie). Založil Spolok svätého ruženca ako znak mariánskej úcty.[1] Ako jediný Slovák sa stal členom spolku sv. Jána Nepomúckeho v Prahe. Caban pôsobil v Spolku svätého Vojtecha, podieľal sa spolu s Radlinským na návrhu stanov.[1] Do spolku daroval Caban 100 zlatých.

Caban je autorom histórie svojej farnosti pod názvom Memorabilia Parochiae Komjáth sub Andrea Czaban ab anno Domini 1844 – Pamäti komjatickej farnosti z čias Ondreja Cabana od roku 1844.[1]

Zúčastňoval sa na významných národných podujatiach. Hlásil sa ku bernolákovcom, no neskôr sa Caban usiloval o spojenie a jednotný postup bernolákovcov a štúrovcov. Sám ako katolík (aj pre svoje stredoslovenský pôvod[1]) prijal štúrovskú slovenčinu, teda stredoslovenské nárečie a ako vyslanec spolu Tatrín bojoval za práva národa v kráľovskej rade v Budíne.

Aj preto je na pamätnej tabuli stretnutia bernolákovcov a štúrovcov v Čachticiach (literárny spolok Tatrín, 10. august 1947) uvedený hneď na prvom mieste spolu s Hurbanom, Štúrom, Kalinčiakom, Hodžom a Franciscim. Bol súčasťou komisie, ktorá mala definitívne určiť pravopis spisovného slovenského jazyka a členom tzv. druhej jazykovej komisie.[1]

Caban mal silné sociálne cítenie, no napriek tomu sa postavil na ochranu monarchie, predovšetkým ako reakciu na maďarizáciu a kalvinizáciu.[1] 10. mája 1848 vystúpil v Nitre na ľudovom zhromaždení v Nitre proti maďarizácii. Postavil sa proti Kussutovi a bol označený za pansláva. Ako uvádza monografia Komjatíc: "Krátko potom ho čakalo na fare v Komjaticiach rozhodnutie o zatknutí a jeho výkonom bol poverený František Kamanhazy, ktorý údajne sám prostredníctvom Vietorisa, farára v Sobotišti, oznámil Cabanovi hroziace nebezpečenstvo a odporúčil mu, aby sa zdržiaval mimo komjatickej fary."[1] V septembri 1848 vystupoval u františkánov v Nových Zámkoch za obhajobu slovenčiny ako úradného jazyka v nitrianskej stolici. 24. novembra bol predvolaný do Nitry, kde obhajoval svoju neviny pred nitrianskym županom. V roku 1849 prichádzali do Komjatíc cisárske, i maďarské vojská. Caban bol nútený ujsť pred maďarskými žandármi 20. apríla 1849. Po revolúcii sa opäť vrátil do Komjatíc, a opäť bojoval za slovenské národné práva a bol aktérom slovenských spolkov.[1]

Caban sa stal významným rovnako pre svoj prínos rovnako pre katolíkov, ako aj protestantov. Po smrti obe strany uznali, že ide o veľkú stratu. Písali o ňom nekrológy ako o "hviezde prvej veľkosti," "najvernejšom synovi Matky Slávy," a "perle národy a ozdobe kňazstva a Cirkvi."[2]

Napísal niekoľko básní a článkov, ktoré sa objavili v slovenských novinách Priateľ školy a literatúry a Cyril a Metod.

Písal aj prozaickú tvorbu. Podľa Štefana Cifru sa v rámci prozaickej tvorby zaraďoval do radlinského moralizátorskej prózy, od literatúry vyžadoval aby mala aj morálny charakter a bojovala proti neduhom spoločnosti (úžera, alkoholizmus, odnárodňovanie).[2] Prvá veľká Cabanova próza Prechádzka po slovenských počiatočných školách bola uverejnená v troch za sebou idúcich číslach časopisu Cyril a Metod a mapuje v nej úroveň vtedajšieho vzdelávania v obciach, ktoré pomenúva podľa charakteru: Nedbalice, Starovce, Pokročice, Mrzutice, Leňošice, Velebnice.[1] V ďalšej próze, Jako sä úžernosť pomstieva opisuje žobráka, ktorý príde na faru a rozpráva svoje zážitky o úžerníckom otcovi a o tom ako prišiel o celý majetok. V tretej próze Slovák! Varuj sä náruživého vkladania do lotérie, nadväzuje na predchádzajúcu poviedku. Opisuje osud obuvníka Imricha, ktorého výhra v lotérii zbavila mravného cítenia, odnaučila ho pracovať a navykla na prepych. Potom čo obuvník Imrich prostriedky minul, dal sa na krádeže a dostáva sa do žalára, kde pácha samovraždu.

K ďalším prózam patrí Dialóg I. a Dialóg II., humorno-poučné príspevky kde parodizuje pomaďarčovanie. K ďalším dielam patria Raňajšia rozprávka dvoch súsedkýň, Nápis na hrobníku Jána Gotzmana, Parabola (vydané po smrti). Ukážka z Cabanovho štýlu:

"Bol jeden ťažko nemocný, ktorý nevedel sám, žeby tak veľmi ťažko nemocný bol, o seba dosť mála, ba temer nič nedbal. Leš vedeli to dobre druhí, bo však to bolo na ňom vidieť, že je veľmi zle, bárs jeho nemoci aj sami pochopiť nemohli, lebo bola to podivná nemoc... Nikdy neležal, a hlavu hore nosiť predsa nevládal. Krivý nebol, a predsa na vlastných nohách chodiť nemohol. Odkuď i domnienky o jeho nemoci bývaly všelijaké a rozličné. Niektorí mysleli, že má závrat v hlave, druhí, že má hotec v nohách, iní zas hovorili, že má kŕče v žalúdku alebo v srdci, a zas ostatní tvrdili, že má suchoty a z toho sa všetci radovali. Lebo veru on pri všetkej svojej biede, takých priateľov nemal, ktorí by ho boli ľutovali alebo jemu uzdravenie priali..."[1] (Parabola)

T.: Žobrák! Čo si?/ Ť.: Prosím ponížene, chudobný žobrák./ T.: Hm! Ale či si Uhor, Nemec alebo Slovák?/ Ť.: A čo inšie ako Slovák?/ T.: No, keďbys´ bol inšie, dal byt ti groš, ale keď si Slovák, tu máš (len) pôlkrajciar./ Ť.: Pán Boh, zaplať; keď ale tak, už teda oni by to chceli, aby i každý žobrák bol len z Uhra lebo Nemca; no nech jim ta Pán Boh dá!"[1] (Dialog reagujúci satiricky na pomaďarčovanie)

Zbieral básne a povestí v nitrianskom nárečí, ktoré odoslal v roku 1859 Pavlovi Dobšinskému (Sbierka Cabanova uverejnené v Prostonárodných povestiach;[6] poviedky Popeluša,[7] Zázračný zámek, Zlatý klúč, Belzebub).[2]

"Hviezdy, ktoré vidíme voľným okom mnohé zanikli, no ich svetlo môžeme stále vidieť. Tento obraz vesmíru môžeme aplikovať aj na ľudí, ktorí tu žili medzi nami, ale fyzicku už odišli z tohto sveta. Medzi takéto hviezdy patrí aj kňaz, publicista, osvetový pracovník, Ondrej Caban, ktorý prežil celý svoj kňazský život v Komjaticiach." Mons. prof. ThDr. Viliam Judák [2]

"Hľa, toto bol náš farár: kňaz múdry, pobožný, horlivý, pracovitý, panenskej čistoty, vrúcny milovník rodu svojho, hájiteľ utláčanej pravdy, obzvlášte jestli sa chudoby týkala, každému od srdca povedal a neznal sa žiadnemu podlizovať..."[1] Gabriel Paulík, pohrebná reč

"Jako nedávno v Světozore" oznámil istý astronóm ruský, že jedna hviezda zmizla na obzore nebeskej, tak aj ja pospiecham sdeliť veľactenému Obecenstvu, že dňa 2-ho mája na obzore národnosti našej podobná zmizla hviezda prvej velikosti v osobe známeho patriarchy národa nášho, prevelebného farára v Komňaticiach Ondreja Cabana.... Genius času zavrel oči jeho vyvedúc ducha jeho do krajov pokojnejších, do krajov blaženejších"[1] Juraj Holček, Nekrológ, Priateľ školy/Sokol

"Slovom čokoľvek znamenitejšieho behom týchto posledných rokov v našom národe zkrslo, na tom Zvečnelý vrelú účasť bral, všetko horlive napomáhal."[1] Pavol Dobšinský o Cabanovi

"Postoj súdruhu môj so mnou trochu pri hrobe Syna! Zaplač vlasti milá nad ztratou nezhodjiteľnou... Nevstane však ale náš Caban; on zanechal sveta časnosť, Večonom už veselí Pána sa svojho nebi. Už svoj slávny život dokonal si v národe lône; V národe Tvá blažená žiť vždy pamiatka bude."[1] J. Polanovič, U hrobu Ondreja Cabana

"Preto nežial srdce, vystav večný V sebe pomník Cabanovi. Tak i jeho život nekonečný, Krásny bude a vždy nový."[1] Mikler, Truchlospev Cabanovi, Priateľ školy

Hodža uviedol Cabana v spise Der Slovak medzi uvedomelých Slovákov. Viliam Paulíny-Tóth venoval Cabanovi v Sokolove životopisný portrét, kde zaradil Cabana k štrnástim národovcom.[1] 4. decembra 1927 bol obnovený Cabanov hrob. V roku 1967 – 1970 pôsobil v obci Komjatice recitačný krúžok Ondreja Cabana.

Po Ondrejovi Cabanovi je od roku 1999 pomenovaná základná škola Komjaticiach, na námestí, taktiež pomenovanom po Cabanovi, a pri kostole sú umiestnené Cabanove busty (pri Kostole sv. Alžebety a na Námestí Ondreja Cabana) a pamätné tabule (na fare a na dome č. 21 a rohu námestia). V obci Selce je umiestnený pamätník a tabuľa na rodnom dome Ondreja Cabana.[5]

V obci Komjatice sa každoročne pripomína výročie Ondreja Cabana slávnostnou omšou, ktorej sa zúčastňujú detí zo ZŠ O. Cabana.

V roku 1970 sa konala pri príležitosti 110. výročia Cabanovej smrti spomienkova slávnosť.

Pri príležitosti 200. výročia narodenia Cabana zorganizovala obec Komjatice výročné podujatie. Akciu sprevádzal výstava výtvarných, literárnych prác žiakov a umelcov, predstavenie novej knihy a  taktiež vernisáž fotografií.[4][8]

• Slovenský biografický slovník I A – D. Martin : Matica slovenská, 1986. 583 s.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ondrej Caban

• Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

1. Osobnosti Komjatíc: Hviedza nezapadajúceho ducha. Slovenský národovec, komjatický farár Ondrej Caban (1813 – 1860) a jeho kultúrny, literárny, liturgický a osvetový prínos. In: CIFRA, Štefan – VRABCOVÁ, Viera, Ing. (zostavovatelia): Komjatice 1256 – 2006: Vedecko-popularizačná monografia obce. 1. doplnené vydanie. Komjatice – Bratislava: Združenie priateľov obce Komjatice, obec Komjatice, Q-Solid, 2008. 792 s. ISBN 80-969550-2-0, s. 720 – 723
2. Hviezda prvej veľkosti /Ondrej Caban/ [online]. rtvs.sk, [cit. 2019-06-08]. Dostupné online.
3. PODHOREC, Silvester – GÁLIK, Ján: Komjatice 1256 – 1991. Komjatice: Obecný úrad Komjatice, 1991. 166 s. 28
4. História školy | Základná škola s materskou školou Ondreja Cabana [online]. zskomjatice.edupage.org, [cit. 2019-06-08]. Dostupné online.
5. PERNÝ, Lukáš. Sociálny odkaz ľudovýchovného pracovníka, učiteľa a kňaza Ondreja Cabana [online]. D2, 2019-06-08, [cit. 2019-06-08].
6. Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti (Druhý zväzok) - elektronická knižnica [online]. zlatyfond.sme.sk, [cit. 2019-06-08]. Dostupné online.
7. Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok) (Popeluša) - elektronická knižnica [online]. zlatyfond.sme.sk, [cit. 2019-06-08]. Dostupné online.
8. Komjatice.sk [online]. www.komjatice.sk, [cit. 2019-06-08]. Dostupné online.