Novembrové povstanie

Po zániku nezávislého Poľsko-litovského kráľovstva v troch deleniach jeho územia medzi mocnosti Prusko, Rusko a Rakúsku monarchiu v rokoch 1772, 1793 a 1795 bola nezávislosť Poľska čiastočne obnovená v roku 1807 z moci francúzskeho cisára Napoleona I. Bonaparta, ktorý po porážke pruskej armády vo vojne v rokoch 1806 – 1807 vytvoril z časti pruského záboru poľského územia tzv. Varšavské kniežatstvo. Malo rozlohu 102 000 km a za jeho vládcu bol povolaný saský kráľ Fridrich I. August. Kniežatstvo dostalo aj liberálnu ústavu, ktorá bola kombináciou poľskej májovej ústavy z roku 1791 a niektorých ustanovení Napoleonovho Občianskeho zákonníka z roku 1804. Po porážke Rakúskej monarchie v roku 1809 sa územie kniežatstva zväčšilo ešte o časť Západnej Haliče (región), ale jeho existencia v podstate skončila s pádom Napoleona I. Bonaparta. Územie Varšavského kniežatstva už v roku 1813 obsadila ruská armáda, ktorá po porážke Napoleonovej armády v Rusku v roku 1812 pokračovala v jej prenasledovaní. Viedenský kongres napokon v roku 1815 z časti Ruskom zabraných území znovu obnovil Poľské kráľovstvo, ale v podstate len formálne, pretože jeho teritórium bolo spojené personálnou úniou s Ruským impériom. Poľským kráľom sa tak stal ruský cár Alexander I. (Rusko). Hoci Alexander I. už nebol takým reformátorom, akým sa javil byť v rokoch svojej mladosti, Poliakom sľúbil dať podobné práva definované v konštitúcii (ústave), akým sa tešili v časoch existencie Varšavského kniežatstva. V roku 1815 bola ústava v Poľsku skutočne vyhlásená, ale už o krátky čas začali byť jej jednotlivé body porušované. Zaslúžil sa o to aj samotný cársky miestodržiteľ, ktorým bol generál Józef Zajączek (1752 – 1826), niekdajší radikálny jakobín a spolubojovník Tadeusza Kościuszka v ním vedenom povstaní proti Rusom v roku 1794. Zajączek sledoval osobné záujmy a zjavne sa rozhodol, že pre neho osobne bude lepšie spolupracovať so staronovými pánmi ako trieť biedu v exile, čo bol údel T. Kościuszka, ktorý zomrel v roku 1817 v Švajčiarsku v meste Solothurn.

V Poľsku a na Litve sa postupne formovala vrstva uvedomelej inteligencie, či už z prostredia šľachty alebo miest, ktorá čoraz naliehavejšie volala po dodržiavaní udelených slobôd a po rozvoji národného života v rovine školskej a kultúrnej. Študenti univerzít začali zakladať tajné spolky, ktoré mali spočiatku skôr literárny a diskusný charakter, ale neskôr sa niektoré zmenili na vplyvné politické organizácie. V litovskom meste Vilnius sa napríklad vytvoril Spolok filomatov, ktorého členom bol aj romantický básnik Adam Mickiewicz (1798 – 1855). Ruská tajná polícia ale začala aktivity týchto spolkov sledovať a postupne rozkladať.

Poľská šľachta žijúca v ruskej časti bývalého Poľska bola spočiatku voči novej vláde lojálna, aj vďaka udelenej ústave a možnosti uplatnenia v armáde a v štátnych úradoch. Ale od 20-tych rokov sa začal tento vzťah meniť. Už 15. júna 1819 bola ruskou vládou v Poľsku obmedzená sloboda tlače a zavedená cenzúra. 10. mája 1820 bolo zakázané slobodné zhromažďovanie sa a tajné spoločenstvá, čo sa týkalo aj početných slobodomurárskych lóží. Smutný osud poľských slobodomurárov dokladá príbeh Waleriana Łukasińskiego (1786 – 1868), ktorý bol v roku 1822 uväznený a prevezený do Šlisseľburskej pevnosti, kde počas štyridsaťšesťročného väznenia na samotke prišiel o rozum. Agilný minister polície Nikolaj Nikolajevič Novosiľcev (1761 – 1838) prenasledoval všetky tajné spolky a intelektuálov. Začiatkom roku 1825 boli cárom zakázané aj verejné zasadnutia poľského snemu (sejmu). K zhoršeniu vzájomných vzťahov došlo po smrti Alexandra I. koncom roku 1825. Najväčšie nepokoje panovali v armáde, ktorej vrchným veliteľom bol Alexandrov brat Konštantín Pavlovič. Konštantín sídlil vo Varšave a dokonca tu uzatvoril morganatický sobáš s poľskou šľachtičnou Joannou Grudzińskou. V poľskom vojsku však zavádzal pruskú disciplínu a tvrdé telesné tresty, bežné v ruskej armáde. Už v roku 1828 proti nemu vzniklo sprisahanie dôstojníkov, na čele ktorého stál istý Piotr Wysocki (1797 – 1875). Poliaci sa tiež nádejali, že nový cár Mikuláš I. (mladší brat Alexandra a Konštantína) sa pokúsi získať a pripojiť späť k Poľsku územia, ktoré boli zabrané ďalšími dvomi mocnosťami – Rakúskou ríšou a Pruskom. To sa ale ukázalo byť nereálne, čo znížilo už aj tak malú Mikulášovu popularitu.

V lete roku 1830 sa prehnala Parížom tzv. júlová revolúcia, ktorá zvrhla z tónu posledného kráľa z bourbonskej dynastie Karola X. a na trón sa dostal liberálnejšie zmýšľajúci Ľudovít Filip Orleánsky. V auguste a septembri toho istého roku došlo k povstaniu belgického ľudu proti holandskej nadvláde, ktoré vyvrcholilo v novembri zvolaním národnej vlády, vyhlásením liberálnej ústavy a zbavením trónu holandského kráľa Viliama I. Belgicku bola získaná nezávislosť potvrdená 20. decembra 1830 piatimi európskymi mocnosťami na diplomatickej konferencii konanej v Londýne.[1] Tieto územno-politické zmeny boli ale v rozpore so základnými ustanoveniami iného spolku európskych mocností, tzv. Svätej aliancie. Kolidovali najmä s prvým a hlavným uznesením, že mocensko-politické zmeny v Európe nebudú realizované revolučnou cestou a že neohrozia mocenskú rovnováhu. Svätá aliancia, dielo cára Alexandra I. a rakúskeho ministra Klemensa Metternicha, sa pod vplyvom udalostí v Grécku (kde tiež prebiehal úspešný národnooslobodzovací boj), Francúzsku a Belgicku pomaly začala drobiť. Mikuláš I., verný svojmu ultrakonzervatívnemu presvedčeniu, sa však pokúsil zostaviť intervenčné vojsko, ktoré chcel vyslať na potlačenie revolúcie v Paríži, ale tieto plány boli v Poľskom kráľovstve negatívne prijímané a vlastne prispeli k výbuchu novembrového povstania.

Detronizácia cára Mikuláša I. z poľského kráľovského trónu

Vo Varšave v noci z 29. na 30. novembra napokon vypuklo povstanie mešťanov a vojakov tamojšej poľskej posádky, ktoré vošlo do dejín podľa mesiaca, v ktorom začalo. Povstalci ovládli Varšavu, vytvorili dočasnú vládu a za „diktátora“ si zvolili generála Józefa Chłopického. Poľský snem 25. januára 1831 detronizoval ruského cára Mikuláša I. z poľského trónu a začala sa pripravovať voľba nového kráľa. Časť šľachty uvažovala aj o možnosti kandidatúry legitímneho syna Napoleona Bonaparta, ktorého mal z manželstva s Máriou Lujzou Rakúskou. Syn, ktorý mal prezývku Orlík, žil na dvore vo Viedni, ale trpel tuberkulózou (umrel v roku 1832).

Ešte skôr, ako sa stihli prípravy na voľbu kráľa zrealizovať, sa na jar 1831 začala ruská ofenzíva proti poľským ozbrojeným oddielom. Ruské vojská viedol poľný maršal Ivan Dybič. Po niekoľkých úspechoch boli poľské vojská zatlačené do defenzívy a napokon koncom mája porazené v bitke pri Ostrolęke. Ruská armáda začala v auguste pod velením Ivana Paskeviča obliehať aj Varšavu. Slabé rady obrancov nemali proti dobre vyzbrojeným a vycvičeným vojskám šancu na úspech. Varšava bola dobytá dňa 8. septembra 1831 a po jej páde začalo povstanie pomaly vyhasínať. 21. októbra 1831 kapitulovala aj posledná povstalecká posádka v pevnosti mesta Zamość, niektoré poľské oddiely sa Rusom bránili ešte v novembri 1831.

Po potlačení novembrového povstania si ruský cár Mikuláš I. (Rusko) ponechal titul poľského kráľa, ale poľská autonómia ostala po povstaní značne oklieštená. Bol zrušený snem a samostatná poľská armáda, medzi Poľskom a Ruskom došlo k reálnej politickej únii. Pomsta mala však aj inú podobu – v roku 1834 bola medzi oboma krajinami zavedená colná bariéra, čo veľmi poškodilo poľské hospodárstvo. Politické slobody boli maximálne ohraničené a tajné spolky zakázané. Mnohí intelektuáli odišli radšej do exilu, kde čakali na ďalšiu príležitosť k vystúpeniu proti ruskému jarmu (do cudziny odišlo viac ako päťtisíc ideových vodcov a vojenských veliteľov). Mickiewicz napríklad žil dlhé roky v Paríži, ale nakoniec zomrel v tureckom Istanbule, kde sa snažil zorganizovať ďalšie jednotky na boj proti ruskej nadvláde. Súdy týchto emigrantov odsúdili v neprítomnosti na smrť a boli im zhabané majetky. Mnohí radoví vojaci boli násilím vtelení do ruskej armády, prípadne boli poslaní do vyhnanstva na Sibír.

Povstanie malo aj medzinárodné politické dozvuky – monarchovia troch mocností, ktoré sa zaslúžili o zánik nezávislého Poľska (teda rakúsky cisár František I., ruský cár Mikuláš I. a pruský kráľ Fridrich Viliam III.), sa stretli v roku 1833 v českom meste Mnichovo Hradiště (dobovo v nemčine Münchengrätz), kde sa zaviazali k uznaniu a nenarušiteľnosti hraníc nimi zabraných poľských území. Zároveň mali monarchovia Pruska, Ruska a Rakúskej monarchie spolupracovať pri potláčaní tajných politických spolkov a všetkých hnutí usilujúcich sa o znovuobnovenie Poľska.

Miestodržiteľom v Poľsku sa stal generál Ivan Paskevič, ktorý získal titul kniežaťa varšavského. Pokoj v Poľsku strážila stotisícová ruská armáda, v roku 1832 bola odvolaná ústava z roku 1815 a pre istotu bol v roku 1833 zavedený mimoriadny stav, ktorý bol zrušený až po porážke Ruska v krymskej vojne. Poľské kráľovstvo muselo dokonca zaplatiť Rusku vojnové kontribúcie vo výške 22 miliónov rubľov, hoci ročný rozpočet kráľovstva nebol vyšší ako 10 miliónov rubľov. V Poľskom kráľovstve sa začalo masívne porušťovanie, a to aj na univerzitách. Rusifikácia sa prejavila aj v administratívnom delení tým, že v roku 1837 boli tradičné poľské vojvodstvá nahradené ruskými guberniami. Navyše tridsať rokov sa ruskej cárskej moci podarilo držať situáciu v obsadenom Poľsku pod kontrolou. V roku 1863 však vybuchlo ďalšie a ešte mohutnejšie povstanie za nezávislosť Poľska (tzv. januárové povstanie).

1. Belgická revoluce. In: PEČENKA, Marek; LUŇÁK, Petr, a kol. Encyklopedie moderní historie. 3. rozš. vyd. Praha : Libri, 1999. 655 s. ISBN 80-85983-95-8. S. 48–49.

• KUNEC, Patrik: Tajné spolky, sprisahania, povstania : Poľsko po Viedenskom kongrese. In: Historická revue, r. 2014, č. 9, s. 13 - 15.
• Listopadové povstání. In: PEČENKA, Marek; LUŇÁK, Petr, a kol. Encyklopedie moderní historie. 3. rozš. vyd. Praha : Libri, 1999. 655 s. ISBN 80-85983-95-8. S. 280.
• ŘEZNÍK, Miloš: Za naši a vaši svobodu : Století polských povstání (1794 - 1864). Praha : Argo, 2006, 392 s. ISBN 80-7203-668-8