Tadeusz Kościuszko

Kosciuszkova socha v Lafayette Park, Washington, D.C.

Kościuszko prišiel do Ameriky v auguste 1776, necelý mesiac po vyhlásení nezávislosti.

Zrejme vďaka príhovoru generála Leeho, pre ktorého mal list od kniežaťa Czartoryského, bol Kościuszko vymenovaný inžinierom americkej armády. Krátko po príchode do Philadelphie 24. septembra 1776 dostal za úlohu spracovať časť opevnenia mesta (oblasť pri rieke Delaware).

Niekoľko mesiacov Kościuszko fortifikoval rôzne vojenské tábory Kontinentálnej armády (menovite Fort Ticonderoga). Dobrú povesť mu priniesol prínos jeho fortifikácie na americkom víťazstve v bitke pri Saratoge. Bola mu zverená stavba silnej pevnosti West Point pri rieke Hudson. Toto rozhodnutie podporil aj George Washington.

Kościuszko bol na vlastnú žiadosť prevelený k južnej armáde, kde taktiež jeho inžinierske schopnosti pomohli k víťazstvám Američanov.

V roku 1783 Kongres USA povýšil Tadeusza Kościuszka na generála americkej armády. Obdržal taktiež zvláštne poďakovanie, pozemky (asi 250 ha) a značnú peňažnú čiastku, ktorá mu mala byť vyplatená v niekoľkých ročných splátkach.

V auguste 1784 sa vrátil do Poľska. Kościuszko sledoval udalosti v zemi, kde silila skupina, ktorá sa snažila v Poľsku uskutočniť reformy. Takzvaný Veľký Sejm alebo Štvorročný Sejm prebiehajúci v rokoch 1788-1792 sa snažil vtedajšiu Poľskú republiku napraviť. Jedným z prvých prijatých uznesení bolo zvýšenie počtu vojakov na 100 tisíc. Pre Kościuszka tak nastala príležitosť vojenskej kariéry. Dňa 12. októbra 1789 získal kráľom podpísané menovanie generálmajorom korunných vojsk (teda poľských, avšak nie litovských). S tým bol tiež spojený príjem dvanásť tisíc zlotých ročne.

Snaha Poliakov o posilnenie vlasti vyvolala nepokoj u Ruska a Pruska, ale i u časti poľskej magnatérie (najbohatšia a najvplyvnejšia šľachta), už v apríli 1792 magnáti Szczęsny Potocki, Seweryn Rzewuski a Franciszek Ksawery Branicki pripravili tzv. konfederáciu, ktorá rušila uznesenie Ústavy 3. mája. Garantom obnovenia bývalých práv a privilégií šľachtického stavu mala byť cárovná Katarína II. Konfederácia bola vyhlásená 14. mája v pohraničnej obci Targowica (targowická konfederácia) a o niekoľko dní neskôr ruská armáda na žiadosť targowiczanov prekročila hranice Poľska. V Poľsku niekoľko mesiacov prebiehali prípravy na možnú intervenciu, ktorých sa Kościuszko zúčastnil a za neprítomnosti Józefa Poniatowského prebral velenie celej divízie. Na začiatku mája 1792 bolo poľské vojsko reorganizované, veliteľom korunného (poľského) vojska o počte asi 17 tisíc vojakov kráľ vymenoval kniežaťa Józefa Poniatowského. Veliteľom jednej z troch divízií, ktoré tvorili korunnú armádu, sa stal Tadeusz Kościuszko.

Keď 18. mája 1792 ruské vojská v počte asi 100 tisíc vojakov vkročili na územie Rzeczpospoliti, začala poľsko-ruská vojna. Litovská armáda (vedľa korunného vojska druhá časť armády Rzeczpospoliti) v dôsledku zrady veliteľa Ľudovíta Wirtemberského nekládla útočníkom skoro žiadny odpor. Korunná armáda (poľskej časti republiky) nemala dosť síl zadržať vojsko vstupujúce na Ukrajinu, len sa jej podarilo ustúpiť za Bug.

Kościuszko sa vyznamenal v bitkách pri Vladimeri (17. júla), pri Dubienke (18. júla 1792) a Zieleńcemi, za čo získal rád Virtuti Militari. Po týchto bojoch bolo 1. augusta 1792 podpísané vymenovanie Kościuszka generálporučíkom. Než však vymenovanie dorazilo do tábora korunnej armády u Sieciechowa, rozšírila sa správa o pristúpení kráľa k targowickej konfederácii a rozkaz prerušiť všetky akcie proti ruským vojskám.

Väčšina politických činiteľov sa chystala opustiť krajinu (hlavne do Saska - Drážďan a Lipska), Kościuszko taktiež. V auguste mu Národné zákonodárne zhromaždenie revolučného Francúzska udelilo titul čestného občana Francúzska[1]. V Lipsku Kościuszko pobudol jeden až dva týždne, potom odišiel do Paríža, kde sa snažil získať podporu Francúzska pre plánované povstanie, ale konkrétne záväzky neobdržal.

V januári 1793 Prusko a Rusko podpísali dohodu o druhom delení Poľska, ktorú ratifikoval poľský Sejm zvolaný do Grodna. Poľsko sa zmenšilo na približne 200 tisíc štvorcových kilometrov so 4 miliónmi obyvateľov.

Po návrate z Paríža do Drážďan v júni 1793 Kościuszko vypracoval koncepciu organizácie národného povstania. V podobe inštrukcie sa dostala do krajiny, kde mali prebehnúť príslušné prípravy.

V krajine však zatiaľ došlo k vynútenému rozhodnutiu o značnej redukcii poľského vojska a v marci 1794 ruské úrady narazili na stopu varšavskej odbojovej organizácie. Za tejto situácie sa Kościuszko rozhodol zahájiť povstanie i napriek tomu, že dosiaľ neboli podľa jeho inštrukcií prevedené všetky prípravy. Pravdepodobne 15. marca vyrazil z Drážďan do Krakova.

Tadeusz Kościuszko na obraze Jána Matejka

V roku 1796 cár Pavol I. prepustil Kościuszka, ktorý súhlasil s tím, že zloží prísahu vernosti, za čo cár prepustil 20 000 Poliakov. Kościuszko emigroval do Spojených štátov, odkiaľ sa však v roku 1797 vrátil do Európy.

V rokoch 1798 – 1815 žil v Brevile pri Paríži a podieľal sa na vytváraní poľských légií v Taliansku. Na jeseň 1799 sa stretol s Napoleonom. Kościuszko bol proti spojovaniu poľskej otázky s Napoleonom, ktorému nedôveroval.

V roku 1799 sa podieľal na založení Spoločnosti poľských republikánov. V roku 1800 vydal brožúru Czy Polacy mogą wybić się na niepodległość? (Môžu sa Poliaci zmôcť na nezávislosť?). V roku 1808 publikoval knihu Obroty artylerii konnej (Manévre jazdnej artilérie). Pravdepodobne v roku 1808 odcestoval do Solothurnu vo Švajčiarsku za Franciszkom Zeltnerom a usadil sa v dome na ulici Gurzelngasse 12, kde strávil posledné roky svojho života a zomrel. Od roku 1936 sa tu nachádza Kościuszkovo múzeum.

Cár Alexander I. Pavlovič niekoľkokrát sľuboval obnovenie Poľska. Po Napoleonovej abdikácii Kościuszko napísal ruskému cárovi Alexandrovi, aby sa prehlásil ústavným kráľom celého Poľska a aby do desiatich rokov zrušil nevoľníctvo. V roku 1815 cár Alexander I. Pavlovič chcel získať Kościuszkov súhlas s vytvorením tzv. Poľského kráľovstva (Kongresovky) a pozval Kościuszka do Viedne. Keď Kościuszko zistil, že plánované Poľské kráľovstvo má byť menšie než Varšavské kniežatstvo, tak prehlásil, že to „je výsmech“ a opustil Viedeň.[2].

Kościuszkova mohyla v Krakove

Pamätník Kościuszka v Mieračoŭščine, Bielorusko

V roku 1818 boli pozostatky Tadeusza Kościuszka prevezené do Poľska a pochované v krypte wawelskej katedrály. Srdce vojvodcu je uložené v urne v kráľovskom zámku vo Varšave. Na jeho pamäť bola taktiež v Krakove vybudovaná Kościuszkova mohyla.

V štáte Indiana v USA je po ňom pomenovaný okres Kosciusko County a v štáte Mississippi mestečko Kosciusko. Na pamäť Tadeusza Kościuszka pomenoval cestovateľ Paweł Edmund Strzelecki novoobjavenú najvyššiu horu Austrálie Mount Kosciuszko.

1. Kronika Polski, (red.) A. Nowak, Wyd. Kluszczyński, Kraków 2005, s. 384
2. Koneczny, F. Święci w dziejach Narodu Polskiego [online]. nonpossumus.pl, [cit. 2012-01-22]. Dostupné online. (po poľsky)

Publikované pramene:

• Nieznane listy i rozkazy Tadeusza Kościuszki. Zostavil: Władimir Michajlenko. Spracovali: Władimir Michajlenko, Jerzy Skowronek i Joanna Zimińska. In: « Nowe Miscellanea Historyczne ». Rad: Powstania narodowe. Zväzok 1., zošit 1. Warszawa : Naczelna Dyrekcja Archiwów Państwowych, 1996.
• NABIELAK, Ludwik (ed.): Tadeusz Kościuszko jego odezwy i raporta. Kraków 1918.

Odborná literatúra:

• BRATKOWSKI, Stefan: Z czym do nieśmiertelności. Tadeusz Kościuszko. Katowice : Śląsk, 1977.
• FALKENSTEIN, K.: Tadeusz Kościuszko czyli dokładny rys jego życia. Wrocław 1827.
• JEDYNAKIEWICZ, Katarzyna: Osobowość i życie codzienne Tadeusza Kościuszki. Łódź 1996.
• KOPCZEWSKI, Jan Stanisław: Tadeusz Kościuszko w historii i tradycji. Warszawa 1968.
• KORZON, Tadeusz: Kościuszko, biografia z dokumentów wysnuta. Kraków  –  Warszawa, 1894.
• KUNEC, Patrik: Tadeusz Kościuszko : skromný bojovník za slobodu USA a Poľska. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 8, s. 42  –  49.
• LUBICZ-PACHOŃSKI, Jan: Kościuszko w Krakowie. Miejsca i ważniejsze pamiątki związane z pobytem i kultem. Kraków : Muzeum Historyczne Miasta Krakowa, 1952.
• LUBICZ-PACHOŃSKI, Jan: Kościuszko na ziemi krakowskiej, Warszawa  –  Kraków 1984. ISBN 83-01-05428-X
• LUBICZ-PACHOŃSKI, Jan: Kościuszko po Insurekcji 1794-1817. Lublin : Wydawnictwo Literackie, 1986. ISBN 83-222-0428-0
• MALSKI, Wiktor: Amerykańska wojna pułkownika Kościuszki. Warszawa : Książka i wiedza, 1977.
• RAWSKI, Tadeusz: Sztuka dowódcza Tadeusza Kościuszki. Warszawa : Ministerstwo Obrony Narodowej, 1953.
• ŚLIWIŃSKI, Artur: Powstanie kościuszkowskie. Warszawa 2004. ISBN 83-89632-15-2
• WACHOWICZ, Barbara: Nazwę Cię - Kościuszko! Szlakiem bitewnym Naczelnika w Ameryce. Warszawa : Rytm, 2000. 520 s.
• WESOŁOWSKI, Janusz: Kościuszko. Bohater dwóch kontynentów. Kraków : Biały Kruk, 2017. 192 s. ISBN 978-83-7553-234-0

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tadeusz Kościuszko

• historycy.org (po poľsky)
• historia.org.pl (po poľsky)
• "Dziwnym trafem powstania wybuchają wtedy kiedy jest ogromne zapotrzebowanie na awanturę nad Wisłą" (po poľsky)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tadeusz Kościuszko na českej Wikipédii.