Niels Ryberg Finsen
Niels Ryberg Finsen (* 15. december 1860, Tórshavn, Faerské ostrovy – † 24. september 1904, Kodaň, Dánsko) bol dánsky lekár, vedec a rytier dánskeho Rádu Dannebrog.
| Niels Ryberg Finsen | |||
 dánsky lekár a vedec | |||
| Narodenie | 15. december 1860 Tórshavn, Faerské ostrovy | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 24. september 1904 (43 rokov) Kodaň, Dánsko | ||
| Národnosť | dánsko-faersko-islandská | ||
| Rodičia | Hannes Steingrim Finsen (otec), Johanne Fröman (matka), Birgitte Kirstine Formann (nevlastná matka) | ||
| Manželka | Ingeborg Balslev (1868 – 1963) | ||
| Deti | 3 (Halldor, Gudrun, Valgerda) | ||
| Odkazy | |||
| Commons |  | ||
| |||
V roku 1903 sa stal prvým dánskym laureátom Nobelovej ceny. Bola mu udelená Nobelova cena za fyziológiu alebo medicínu „za jeho zásluhy v liečbe chorôb, hlavne lupus vulgaris, pomocou koncentrovaného svetelného žiarenia, čím otvoril medicíne nové možnosti“.[1]
Životopis
Jeho rodina sa v roku 1858 presťahovala na Faerské ostrovy, kde sa tiež narodil. Obaja jeho rodičia však pochádzali z Islandu. Jeho otec Hannes Steingrim Finsen pochádzal z islandskej rodiny, ktorej korene siahajú až do 10. storočia. Matka Johanne Fromana bola tiež rodená Islanďanka a zomrela, keď mal Finsen štyri roky. Vychovala ho jej sesternica Birgitte Kirstine Formann, ktorú si Finsenov otec následne vzal za ženu.
Po ukončení štúdia medicíny a krátkej úlohe prosektora anatómie v Kodani sa sústredil na výskum fyziologických účinkov rôznych druhov svetla. U niektorých z nich objavil liečebné účinky a v roku 1895 prvýkrát aplikoval u ochorenia lupus vulgaris liečbu pomocou koncentrovaného svetla lampy. V roku 1896 založil v Kodani Ústav pre terapiu svetlom. V roku 1898 sa stal profesorom a v roku 1899 bol povýšený do šľachtického stavu. Bol pasovaný Rytierom rádu Dannebrog. V roku 1903 získal za svoje výskumy v oblasti fototerapie Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu. Neskôr sa zameral aj na dietológiu a študoval diétne režimy s nízkym obsahom sodíka.
Bol ženatý s Ingeborg Balslev s ktorou mal 3 deti. Trpel Niemann-Pickovou chorobou, ktorá postihuje pečeňové tkanivo. Takisto mal srdcové ťažkosti. Jeho vlastné choroby boli hnacou silou, ktorá ho viedla k výskumu. Tieto choroby ho však postupne invalidizovali. Zomrel necelý rok po tom, čo získal Nobelovu cenu.