Nicola Porpora

Porpora sa narodil v Neapole ako syn Carla a Cateriny Porporových. Otec bol neapolský kníhkupec. Vo veku 10 rokov ho prijali na konzervatórium Conservatorio dei Poveri di Gesu Cristo, kde bol jeho prvým učiteľom kompozície Gaetano Greco. Aby mohol zostať na štúdiách privyrábal si už od roku 1699 výučbou hudby.

Prvú zákazku na operu dostal v roku 1708. Bola to opera „L'Aggrippina“ a mala okamžitý úspech. Jeho kariéru možno sledovať podľa podpisov na partitúrach opier. V roku 1711 pôsobil ako kapelník princa Phillipa Hessenského, generála rakúskej armády v Neapole. V roku 1713 bol kapelníkom portugalského veľvyslanca v Ríme a v roku 1715 maestrom prestížneho konzervatória Conservatorio di S Onofrio. O rok neskôr dostal čestný titul od princa Phillipa, ktorý bol v tom čase už mantovským guvernérom.

V roku 1717 tragicky zahynuli otec aj brat a Porpora znásobil svoju pedagogickú činnosť, aby mohol podporovať rodinu.

Opernú scénu v Neapole v tom čase ovládal Alessandro Scarlatti. Porpora využil príležitosť, keď Scarlatti odcestoval a uviedol na scénu krátko po sebe dve opery pri príležitosti menín a narodenín cisárovnej Alžbety (manželky Karola VI.) a o rok neskôr začala jeho spolupráca s dvomi vynikajúcimi umelcami tých čias, básnikom Pietrom Metastasiom a neskôr slávnym kastrátom Farinellim, ktorý mal vtedy len šestnásť rokov.

Porpora prerazil aj na rímskych scénach a bol si natoľko istý svojou kariérou operného skladateľa, že sa roku 1722 vzdal pedagogickej činnosti na neapolských konzervatóriách.

V roku 1724 uskutočnil bez väčšieho úspechu turné do Nemecka a Rakúska s operou „Damiro e Pitia“. Cisárovi Karolovi VI. sa jeho hudba zdala príliš ozdobná a vyumelkovaná. Vrátil sa teda do Talianska, kde slávil veľké úspechy v Benátkach. Ocenením Porporovho umenia bolo jeho vymenovanie ako „Maestro del pio Ospedale degli'Incurabili“.

Aj v Benátkach však musel o svoju pozíciu tvrdo bojovať. Najprv súťažil o priazeň publika s Leonardom Vincim a po jeho smrti mal celoživotného konkurenta v Johannovi Adolfovi Hassem.

V roku 1733 prijal v Londýne pozvanie opernej spoločnosti „Opera of the Nobility“, ktorá mala konkurovať podobnej opernej spoločnosti G. F. Händela. Porporove opery sa uvádzali v Lincoln's Inn Fields Theatre a po počiatočných úspechoch začala mať spoločnosť finančné problémy. Porpora sa v roku 1736 vrátil do Benátok. Mohlo byť pre neho útechou, že získal priateľstvo Princa Waleského, ktorému venoval niekoľko skladieb ako aj to, že Händelova operná spoločnosť skončila podobne.

Po príchode do Benátok dostal titul „Maestro Incurabili“ a uviedol niekoľko opier v hlavných benátskych divadlách. V roku 1738 sa presťahoval do Neapola, odkiaľ dostal zákazku na operu k narodeninám neapolského kráľa Karola VII. a vymenovali ho za kapelníka konzervatória Conservatorio di S Maria di Loreto.

Po krátkej zastávke v Londýne, kde uviedol premiéru svojej opery „Temistocle“ v Kráľovskom divadle (22. februára 1743), sa vrátil do Benátok a plne sa venoval výučbe na konzervatóriu Ospedaletto.

V roku 1747 bol pozvaný do Drážďan k saskému dvoru ako učiteľ spevu princeznej Márie Antónie Walpurgis. Tu sa znova stretol so svojim starým rivalom Johannom Adolfom Hasseom. Konflikt bol o to väčší, že Porpora sa snažil presadiť mladú sopranistku Reginu Mingotti proti manželke J. A. Hassea Faustine Bordoni. Navzdory týmto osobným kontroverziám bol Porpora vymenovaný za dvorného kapelníka (kým Hasse bol vrchným kapelníkom). Pri saskom dvore slúžil až do roku 1752, kedy odišiel do Viedne.

Vo Viedni obnovil priateľstvo s Pietrom Metastasiom a vyučoval celý rad prominentných osobností. Medzi jeho žiakov patril aj Joseph Haydn, ktorý mu tiež vypomáhal ako korepetitor. Haydn neskôr vyhlásil, že skutočné základy kompozície mu dal práve Nicola Porpora.

V roku 1759 mu saský dvor s ohľadom na vypuknutie sedemročnej vojny prestal vyplácať penziu. Prijal ešte zamestnanie na neapolských konzervatóriách a zákazku na operu pre Teatro San Carlo, ktorá sa však skončila neúspechom. V septembri roku 1761 zo zdravotných dôvodov na pedagogickú činnosť rezignoval. Posledné roky svojho života prežil v Neapole.

Po živote plnom slávy a medzinárodného uznania zomrel v chudobe 3. marca 1768. Na jeho zádušnej omši v chráme Ecce Homo účinkovali všetci významní hudobníci Neapola bez nároku na odmenu.

Skladateľove dielo je veľmi rozsiahle. Okrem skladieb uvedených v nasledujúcom zozname skomponoval 130 svetských kantát, 40 chrámových zborov, 7 omší, 9 sólových motet, 13 mariánskych antifon a 22 iných liturgických skladieb.

Ťažisko jeho diela je vo vokálnej tvorbe, najmä v opere. Nezanedbateľným vkladom do rozvoja tohto žánru sú jeho recitatívy, ktoré sa svojou intonáciou a rytmom približujú hovorovej reči. Inštrumentálne dielo je relatívne malé. Dodnes živý je violončelový koncert a Sinfonie da camera (op. 2).

• http://www.haendel.it/compositori/porpora.htm
• http://www.karadar.com/operas/porpora.html
• http://www.porporaproject.com/
• http://www.hoasm.org/VIIIB/Porpora.html
• http://www2.nau.edu/~tas3/porpora.html