Farinelli

Narodil sa v Andrii v blízkosti Bari v provincii Apúlia v roku 1705. Jeho otec Salvatore bol v rokoch 1706 až 1709 starostom obce Cisternino. Starší brat Riccardo sa stal neskôr významným operným skladateľom a diplomatom. Od detských rokov bol žiakom chýrneho skladateľa a pedagóga Nicola Porporu. Vo veku šiestich až siedmich rokov podstúpil kastráciu.

Pretože v tej dobe bolo zakázané účinkovanie žien na javisku, už v útlom veku chlapcov s krásnym hlasom kastrovali, aby sa zastavil ich hlasový vývoj, nedostavila sa mutácia a zostal zachovaný mimoriadny hlasový rozsah. Potom sa intenzívne počas desiatich rokov vzdelávali v hudobnej histórii, kompozícii, hre na čembalo a pochopiteľne sa školili v speváckej technike. Táto prax pretrvávala až do roku 1870, kedy po zjednotení Talianska bola kastrácia zakázaná.

V Neapole žila rodina Farini, ktorá svojimi stykmi a aj finančne podporovala týchto chlapcov, takže sa im všeobecne hovorilo „bratia Farinovci“. Z vďačnosti k svojim protektorom prijal Carlo Boschi umelecké meno Farinelli, ktoré sa stalo legendou.

Pod vedením Nicola Porporu získal Farinelli hlas podmanivej krásy. Už ako chlapec sa stal známy po celom južnom Taliansku a dostal prezývku „il ragazzo“ (chlapec).

Na divadelnej scéne debutoval v roku 1720 v Porporovej opere „Angelica e Medoro“, v Ríme sa uviedol v ďalšej Porporovej opere „Eumene“. V nasledujúcich niekoľkých rokoch spieval na všetkých hlavných európskych dvoroch. Za jeho pozoruhodnú farbu hlasu, výraz, techniku spevu, hlasový rozsah, ktorý vraj činil tri a pol oktávy, aj príťažlivý zjav, ho nazývali Kráľom spevákov. Na jedno nadýchnutie vraj dokázal vyspievať 150 tónov a bol schopný držať tón dlhšie ako jednu minútu. Na radu cisára Karola VI. modifikoval svoj spevácky štýl, od púhej bravúry, vlastnej jeho učiteľovi Nicolo Porporovi, prešiel k väčšej jednoduchosti a dramatickosti.

V roku 1734 navštívil Londýn, aby podporil opernú spoločnosť, ktorú tam Porpora založil a ktorá mala konkurovať neotrasiteľnej pozícii G. F. Händla. Ani Farinellimu sa nepodarilo priniesť novej spoločnosti úspech, zato dosiahol mimoriadny osobný úspech. Princ z Walesu a kráľovský dvor ho zahrnul slávou a darmi, takže Farinelli zotrval v Londýne tri roky.

Po zastávke vo Francúzsku, kde spieval na dvore Ľudovíta XV., odišiel do Španielska, kde plánoval stráviť niekoľko mesiacov, ale nakoniec tu zostal 25 rokov. Kráľovnou bol angažovaný, aby svojim spevom liečil kráľa Filipa V. z melanchólie. Desať rokov spieval denne kráľovi stále rovnaké piesne. Za odmenu bol menovaný prvým ministrom, ale bez akýchkoľvek právomocí.

Krátko po nástupe kráľa Ferdinanda VI. (1746) bol vymenovaný za riaditeľa divadiel v Madride a Aranjuez. Dostal rytiersky titul a dekorovali ho radom Calavatorovho kríža. Svoj vplyv využil na založenie talianskej opery v Madride. Bol blízkym priateľom Domenica Scarlattiho, ďalšieho neapolského skladateľa trvalo žijúceho v Španielsku.

Po nástupe Karola III. na španielsky trón (1759) sa vrátil do Talianska a zvyšok života prežil v Bologni so svojim priateľom Pietrom Metastasiom. Zomrel niekoľko mesiacov po Metastasiovej smrti 15. júla 1782.

Farinelli nielen spieval, ale aj hral na čembalo a violu d´amore. Skomponoval niekoľko príležitostných piesní, árií a čembalových sonát.

O Farinelliho živote a sláve nakrútil režisér Gerard Corbiau úspešný film s hudbou jeho brata Riccardo Broschi, Nicolu Porporu, Johanna Adolfa Hasseho, Georga Friederich Händla a Giovanni Battistu Pergolesiho. Farinelliho party, ktoré žiadny zo súčasných spevákov nie je schopný zaspievať, boli v tomto filme rozdelené medzi kontratenora D. L. Ragina a sopránistku Ewu Mallas-Godlewskú, zostrihané a potom počítačovo spracované, aby sa dosiahla jednotná farba hlasu. Úspech filmu vyvolal renesanciu záujmu nielen o Farinelliho, ale aj o barokovú operu vôbec.

Film nie je však prvým umeleckým stvárnením Farinelliho života. Daniel Auber (1782-1871) skomponoval na túto tému operu na text Euge`ne Scriba.